Závery a poučenia z dejín III.

V Hegelovom myslení má ústrednú pozíciu pojem absolútneho ducha čiže rozumu. Tomuto rozumu je umožnené sa realizovať v dejinách, na konkrétnej historickej skutočnosti, a pomocou ľudského vedomia tak prichádzať k svojmu vlastnému sebauvedomeniu. Toto sebauvedomenie predstavuje práve idea slobody. Slobodný človek dokáže tento rozum v dejinách a skutočnosti rozpoznať.

Pojem slobody je však sám osebe príliš abstraktný a neurčitý. Preto je nevyhnutné sledovať jeho vývoj v dejinách a poučiť sa o jeho skutočnom obsahu. Hegelove slová vyznievajú až príliš súčasne: „Ľudstvo nespoznalo a neskúsilo nikdy dôkladnejšie než v dnešných časoch, že takto vymedzená sloboda je ešte neurčitá a je nekonečne mnohoznačným slovom, že je tým najvyšším, čo prináša nekonečné množstvo nedorozumení, zmätkov a omylov a že zahrňuje v sebe všemožné výstrednosti.“

Rozum, ako najvyšší princíp, sa v dejinách realizuje tak, že využíva čiastkové záujmy ľudí nato, aby tieto dejiny posunul. Hegel to nazýva ľsťou: „Treba to nazvať ľsťou rozumu, že náruživosť necháva pôsobiť miesto seba, pričom pyká a trpí ujmu to, prostredníctvom čoho sa uskutočňuje.“ Každý človek, ak koná rozumne, tak vyjadruje vo svojom konaní svetového ducha a zároveň nachádza v tomto svojom konaní uspokojenie. Takáto konformná pozícia je však iba vyjadrením dobovej racionality a neposúva vývoj vpred. Iba pár historických, svetových indivíduí, prelamuje dobové rámce a posúva dejiny. „Takí sú veľkí ľudia v dejinách a ich vlastné partikulárne ciele obsahujú substanciálno, ktoré je vôľou svetového ducha.“ Hegel uvádza ako príklady Caesara či Napoleona. Za ich subjektívnymi ambíciami stála lesť svetového rozumu, ktorý ich využil k presadeniu svojich potrieb, a keďže svojím konaním prerástli dobu, tá ich nepochopila a ich život šťastný nebol.

Keďže ide o lesť rozumu, daný jednotlivec by si nemal byť vedomý toho, že prostredníctvom neho koná svetový duch. A ak áno, tak opatrnosť káže túto skutočnosť nedávať najavo. Neviem, ako boli na tom so skromnosťou Caesar či Napoleon, ale práve toto kritérium by sme mohli používať i dnes na odlíšenie skutočne významných, historických ľudí v rôznych oblastiach, od tých, ktorí sa sami prezentujú ako hýbatelia dejín či samozvaní mesiáši. Verejne neznámy, poriadne pracujúci človek je pre spoločnosť väčším prínosom, ako verejne známy človek, ktorý chce vždy konať iba mimoriadne.

Vyvrcholenie dejín prišlo podľa Hegela s osvietenstvom: „Odvtedy, čo je slnko na oblohe a obežnice sa točia okolo neho, nebolo slýchať, že by sa bol človek opieral o hlavu, t. j. o myšlienku, aby podľa nej budoval skutočnosť.“ Z politického hľadiska dosiahlo osvietenstvo svoje zhmotnenie v podobe Deklarácie práv človeka a občana – v dôležitom dokumente revolúcie. Hoci bol priebeh Veľkej francúzskej revolúcie problematický a jej výsledky boli po páde Napoleona neisté, v priebehu 19. storočia sa liberalizmus, v národnom či občianskom zmysle, rozšíril po veľkej časti Európy. Z tohto dôvodu označil Hegel revolúciu vo Francúzsku za svetodejinnú udalosť.

Hoci bol Hegel obhajcom monarchizmu a konzervatívneho Nemeckého spolku, jeho myšlienka, že „svetové dejiny nie sú ničím iným než vývinom pojmu slobody,“ by nám mohla pomôcť pri pokusoch nám ju vziať, a poznanie dejín by malo slúžiť ako vodidlo na demaskovanie tých snáh, ktoré sú pod rúškom poskytnutia slobody vnútorne protirečivé.

* * *

Hegelova Filozofia dejín, ktorá vznikla na základe jeho prednášok, je dostupná v starom, ale výbornom slovenskom preklade z roku 1957. Autorom prekladu je slovenský filozof Teodor Münz. Český preklad vznikol až takmer o 50 rokov neskôr a vyšiel v roku 2004.