Ako vyriešiť krízu na ukrajinských hraniciach?
Nedávno som si na webe prečítal veľmi zaujímavý komentár, ktorý napísala Gabrielle Rifkind, špecialistka na riešenie konfliktov a riaditeľka Oxford Process. Preložil som ho do slovenčiny a rozhodol som sa podeliť s ním aj na svojom blogu. Originál je tu.
Súčasný západný príbeh o ukrajinskej kríze hovorí, že Rusko je machiavelistická veľmoc s expanzívnou agendou. Tento pohľad formuje našu odpoveď: vyrovnávame sa s agresiou Vladimíra Putina tak, že na silu reagujeme silou a na hrozby hrozbami. Ale čo keby sme sa pokúsili dostať do mysle nepriateľa a spýtať sa, čo je jeho motiváciou k agresii? Mohli by sme tak prelomiť tento cyklus – a ponúknuť dokonca Putinovi cestu von?
Keď ZSSR v 60. rokoch rozmiestnil na Kube balistické rakety, ich blízkosť k USA takmer rozpútala tretiu svetovú vojnu. Vidí Putin, keď dnes sedí v Moskve, obkľúčenie NATOm ako ekvivalentnú hrozbu? Napokon jednou z jeho základných požiadaviek je, aby NATO obmedzilo svoju expanziu blízko ruských hraníc a aby sa Ukrajina k aliancii nepripojila. Rusko tvrdí, že USA opakovane hovorili sovietskym lídrom, že začlenia Rusko do kooperatívneho európskeho bezpečnostného rámca. V praxi sa NATO ukázalo ako bezpečnostný rámec ovládaný USA s približne 75 000 americkými vojakmi, ktorí sú stále na európskej pôde. Veľmoci vždy pristupujú k prítomnosti súperiacich veľmocí na svojich hraniciach podozrievavo a nepriateľsky.
Putin bol vždy roztrpčený nad rozpadom Sovietskeho zväzu. Počkal si na svoj čas a v roku 2014 Rusko obsadilo Krym a vyslalo vojakov do ukrajinského prevažne rusky hovoriaceho regiónu Donbas na podporu separatistického hnutia.
Rusko dnes nie je žiadna benígna liberálna demokracia a prezident Putin je inteligentný, hrá poker, nie šach. Je pripravený hroziť vojnou, vytvárať chaos a šíriť dezinformácie, aby vytlačil NATO z ruských hraníc. Pomocou donucovacej diplomacie zhromaždil na východnej hranici Ukrajiny viac ako 130 000 vojakov, čo predstavuje pokračujúcu hrozbu pre jej suverenitu.
Napriek tomu, že je správanie Ruska provokatívne, západné vlády majú zodpovednosť neeskalovať hrozbu vojny. Dôsledky priamej americko-ruskej konfrontácie na Ukrajine by boli katastrofálne zo všetkých strán. Konvenčná vojna v plnom rozsahu by mohla prerásť do jadrovej vojny. Dokonca aj obmedzená vojna by vytvorila zničujúcu globálnu hospodársku krízu, ktorá by v dohľadnej budúcnosti mohla zničiť akúkoľvek šancu na seriózny zásah proti klimatickým zmenám.
Posledných 20 rokov som pracovala na riešení konfliktov a videla som nebezpečenstvá, keď sme sa dostali do vojen, neschopní zastaviť sa alebo sa vrátiť späť. Predaj zbraní krajine môže vyzerať ako principiálny akt na podporu spojenca, ale zvyčajne ho zavedie hlbšie a hlbšie do bahna konfliktu. USA a Spojené kráľovstvo v tomto storočí podnietili a boli zapojené do štyroch neúspešných vojen, ale zdá sa, že sme sa z toho nepoučili.
Sú takí, ktorí tvrdia, že vyslanie vojenskej podpory Ukrajine posilňuje ruku NATO pri rokovacom stole. Napriek tomu sú v tomto prístupe neodmysliteľné nebezpečenstvá – použitie odstrašovania môže byť práve to, čo situáciu eskaluje.
Washington a Londýn sa zaviazali zvýšiť útočnú vojenskú pomoc Ukrajine a oznámili dodávky zbraní, munície a protitankových zbraní. Spojené kráľovstvo sa snaží dostať do popredia západného úsilia zabrániť tomu, čo premiér Boris Johnson nazval riziko „bleskovej vojny“ vo východnej Európe.
Nemecko bolo oveľa skeptickejšie a blokovalo presun zbraní vyrobených v Nemecku z pobaltských štátov na Ukrajinu. Už dlho argumentuje proti posielaniu zbraní do aktívnych konfliktných zón. Nemecko vyhlásilo, že je pripravené viesť s Ruskom seriózny dialóg s cieľom zmierniť mimoriadne nebezpečnú situáciu, pričom argumentovalo, že diplomacia je jedinou schodnou cestou.
Čokoľvek si západné vlády myslia o správaní Moskvy, deeskalácia konfliktu a poskytnutie rebríka, aby mohla Moskva zostúpiť, je v záujme každého. Nemali by sme podceňovať súvislosť medzi ponižovaním a agresivitou. Putin je veľmi hrdý muž a inteligentná politika západných vlád by mala ponúkať gestá s možnosťou zachovania si tváre, ak to s vyhýbaním sa vojne myslíme vážne.
Podľa Anatola Lievena, akademika a špecialistu na Ukrajinu, ide o „najnebezpečnejšiu krízu v dnešnom svete; je tiež v princípe najjednoduchšie riešiteľá“. Existuje riešenie, ktoré v roku 2015 vypracovali Francúzsko, Nemecko, Rusko a Ukrajina a ktoré zahŕňa implementáciu dohody Minsk II. To ponúka demilitarizáciu, obnovenie ukrajinskej suverenity vrátane kontroly hraníc s Ruskom a úplnú autonómiu pre región Donbas. Hlavnou námietkou Kyjeva je, že autonómia Donbasu by zabránila Ukrajine vstúpiť do NATO a EÚ.
Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, by bolo, keby NATO vyhlásilo Ukrajinu za neutrálnu krajinu a vyhlásilo, že sa nepripojí k aliancii aspoň na desaťročie. V praxi je členstvo Ukrajiny v EÚ minimálne na jednu generáciu vylúčené z dôvodu ukrajinskej korupcie, politickej dysfunkcie a nedostatočného ekonomického pokroku krajiny.
Rozhovory medzi Putinom a francúzskym prezidentom Macronom boli tento týždeň zmierlivejšie. Macron povedal: „Pre Európanov neexistuje žiadna bezpečnosť, ak neexistuje bezpečnosť pre Rusko.“ Na opätovné preskúmanie bezpečnostného systému po studenej vojne v Európe je potrebné trvalé fórum, kde by malo byť Rusko vítané. Tento prístup k otázkam, akými sú rozmiestnenie rakiet, kontrola zbrojenia a transparentnosť vojenských cvičení, by mohol tento konflikt zmierniť. Takýto dialóg by mohol vytvoriť atmosféru bezpečnostnej spolupráce s Ruskom.
• Gabrielle Rifkind je špecialistka na riešenie konfliktov a riaditeľka Oxford Process
Páčil sa vám príspevok? Ak áno, dajte prosím follow na moju facebookovú stránku. Ďakujem veľmi pekne. Zmeniť našu krajinu môžeme len spoločne.
