Denník N

Kedy začne vojna na Ukrajine? A kedy začne mier?

© UNICEF/UN0432350/Getman
© UNICEF/UN0432350/Getman

Posledné dni nás média a sociálne siete zaplavujú informáciami o Ukrajine. Dokonca sa objavili aj termíny začiatku vojny. Akoby sme sa na tú vojnu „tešili“ a čakali na to, kto zaútočí. V politických diskusiách či na konferenciách experti rozoberajú otázku, či bude na Ukrajine vojna. Akurát nechápem, prečo sa nepýtame to naozaj podstatné: Kedy bude na Ukrajine mier? Pretože vojna tam je. Už osem rokov.

Po protestoch na Majdane, krátko po obsadení Krymu, som sa ocitla na Ukrajine. Veľa ľudí pozývalo vysídlených ľudí z Krymu do svojich domovov.  Bolo ich vtedy okolo 6 000. Verili, že je to dočasné riešenie na pár týždňov. V deň, keď som sa vracala, na Slovensku v rádiu oznámili novú informáciu. Začali vojenské boje v meste Slavjansk. Bolo krátko po Veľkej noci. V lete som sa na Ukrajinu vrátila znova. Vysídlených ľudí bolo viac ako stotisíc. Mesto Slavjansk už bolo oslobodené a veľmi zničené.  Koordinovala som opravy poškodených domov. V tom čase bolo vysídlených viac ako milión ľudí. Viem, čo spôsobila vojna na Ukrajine. Viem, čo je to žiť vo vojne. Nechcem vedieť, či bude vojna. Chcem vedieť, kedy bude mier.

Pretože takto sa žije vo vojne….

Vysídlenci, konflikty a dlžoby 

Na začiatku sa ľudia sťahovali z Donbasu do iných miest, za rodinami, známymi s nádejou, že to nebude dlho trvať. Pobyt sa však predlžoval. Mnohé rodiny bývali v jednej izbe, hromadili sa konflikty medzi nimi aj ich hostiteľmi. Postupne vysídlenci obsadzovali rekreačné zariadenia, chaty, hotely. Izby boli plné na prasknutie. Čím viac bolo ľudí v dome, či zariadení, tým viac rástla spotreba vody a energií. Akurát na to nik nemyslel. Pomoc sa poskytovala bezplatne. A zariadenia sa dostávali do dlhov. Hrozilo, že ich odpoja. Bolo potrebné tieto dlhy riešiť a pýtať peniaze aj od vysídlených ľudí.

Nájsť si prácu nebolo jednoduché. Často to trvalo aj niekoľko mesiacov. Keď sme rozdávali finančnú pomoc vysídleným rodinám, zistili sme, že viacerí mali dlhy. Len čo im prišli peniaze na zakúpenie základných vecí, banka im peniaze stiahla na splatenie dlhu. Museli sme hľadať náhradné riešenie.

© UNICEF/UNI356707/Filippo: Dáša (8) naberá pitnú vodu, ktorú dodáva UNICEF.

Problémy s vodou 

Voda nechýbala iba v domácnostiach, ale aj v školách či nemocniciach. V niektorých mestách bola pustená len niekoľko hodín denne. Ak nechodili cisterny, museli pitnú vodu kupovať.

Stretla som sa so skupinou vysídlencov, ktorí dočasne bývali v kempe pri mori. Kemp bol plný malých detí. Tešili sa, že vidia more. V Kempe však nemali elektrinu. Sušené mlieko pre deti sa skladovalo v jednej miestnosti, ale všade bolo horúco. Nebolo kde poriadne umyť fľaše a pitnej vody bol nedostatok. Zle skladované sušené mlieko a nedostatočná hygiena spôsobovali deťom hnačky.

V Marinke bola nová filtračná stanica. Počas útoku na mesto sa terčom stala práve filtračnú stanicu, ktorá čistila vodu pre miestnych ľudí. Jej výstavba bola zrejme spojená s nejakou korupčnou aférkou. Dokumentácia nesedela a tak hoci najlepším riešením pre celé mesto by bola oprava stanice, dať dokopy stavebnú dokumentáciu by bolo zrejme ešte drahšie.

© UNICEF/UN0312562/Filippov

Strieľajú, či nestrieľajú? 

Mala som na starosti opravy rozstrieľaných striech v mestách, kde sa aspoň šesť týždňov nestrieľalo. Napriek tomu bolo stále ťažké odhadnúť, v ktorom meste už strieľať nebudú.

Jeden zo starostov ma prišiel poprosiť, aby sme doviezli stavebný materiál a začali opravy aj v ich meste. Riskli sme to. Urobili sme prieskum potrebných opráv, narátali množstvo potrebného materiálu. V deň, keď malo naše nákladné auto odviezť materiál, nebolo to možné. V noci mesto opäť bombardovali.  Ani v iných mestách či dedinách to nebolo iné. Prijímala som hovory od robotníkov, ktorí sa ma pýtali: „Počujeme v diaľke streľbu, ideme na strechy, či nie?“

© UNICEF/UNI272277/Hetman: Školu chránia pred streľbou počas vyučovania vrecia s pieskom

Deti a škola 

Opravovali sme škôlku, na ktorú počas školského dňa spadli 2 rakety. Bola to špeciálna škôlka, pre deti s astmou a dýchacími problémami. Väčšina z nich mala chorých aj rodičov. Učiteľky sa s deťmi počas vyučovania ukrývali v pivniciach.

Základnú školu v meste Marinka strážili ozbrojení vojaci, ktorých ste stretli už pri vchode do budovy. Škola bola rozdelená na bezpečnejšie a menej bezpečné časti. Všade boli vrecia s pieskom. Deti mali označené zóny, kam utekať, keď sa zintenzívni streľba. Tú bolo počuť v pozadí takmer stále.

Ani deti, ktoré pred vojnou utiekli to nemali jednoduchšie. V triedach ich šikanovali a keďže pochádzali z Donbasu, spolužiaci o nich hovorili ako o separatistoch.

Archív M. Sliacka: Babička, ktorej do strechy vleteli rakety, kým ona varila večeru a čítala pri tom Bibliu.

Byty ako snajperské pozície 

Opravovali sme rôzne budovy. V Marinke ma zvlášť prosila jedna skupina obyvateľov, aby sme strechy bytových domov prekryli aspoň plastovou fóliou. Vyjednávanie s UNHCR mi trvalo takmer mesiac, aby som dostala povolenie. Niežeby nechceli pomôcť, ale nebolo to bezpečné. Budovy boli v časti mesta, kde sa pravidelne strieľalo a z týchto bytov sa stali snajperské pozície.

Bola som obzrieť škody a až vtedy som si uvedomovala riziká. Cítila som sa ako v špionážnom filme. Plukovník, ktorý ma sprevádzal zastal zo zbraňou za každým rohom a kontroloval bezpečnosť situácie.

V bytoch to vyzeralo strašne. Dvere boli vylámané, aby mohli snajperi medzi bytmi prechádzať. Z okien boli snajperské pozície. Na zemi kopy odpadu, v kúpeľni výkaly aj na zemi. Vlastníci tam mali takmer všetky svoje veci. Sedačky, oblečenie, knihy,…

Strechy sme prekryli, aby aspoň v zime a počas dažďa nestekala voda cez diery v streche, inak by sa plesne a vlhkosti už nezbavili. Pochybujem však, že tie byty budú ešte niekedy slúžiť na bývanie.

Pýtala som sa plukovníka, čo to má na samopale. Odpovedal, že tlmič, pretože občas treba strieľať aj cez deň. Tak, aby ľudí zbytočne nevystrašili.

© UNICEF/UNI330545/Filippov: Jediným zdrojom vykurovania pre rodinu s tromi deťmi z Krasnohorivky je podomácky vyrobená piecka. Od centrálneho kúrenia boli odpojení už pred siedmymi rokmi, kedy bolo plynové potrubie poškodené intenzívnym ostreľovaním.

Úloha starostu 

Keď prebiehali boje a vonku sa strieľalo či padali rakety, v meste bola vypnutá elektrina aj kúrenie, aby sa predišlo požiarom. Ľudia sa tlačili v pivniciach, na jednoduchých prenosných pieckach varili čaj, aby sa zohriali. Starosta sa snažil, aby sa takáto piecka dostala do každého bytového domu.

Nemal to ľahké. Budova úradu bola tiež poškodená. Okná boli prekryté len plastovými fóliami, nekúrilo sa,  bola zima, na záchode bola voda iba vo veľkom sude.

Koordinoval všetku pomoc v meste. Keď sme privážali stavebný materiál, nemohli sme vstúpiť do mesta len tak. Najskôr sme niekoľko dní dohadovali prevoz cez check-pointy s civilnou ochranou. Potom nás plukovník alebo starosta museli prísť vyzdvihnúť. Ešte predtým sme sa museli dostať s kamiónom cez niekoľko kilometrov dlhý rad ľudí, ktorí čakali niekoľko hodín na vstup do mesta. Zatarasili nám cestu, pretože sme sa predbiehali. Keď však videli kamióny naložené pomocou, vždy nás pustili.

© UNICEF/UN0150908/Gilbertson

Check-pointy 

Check pointy, ktoré oddeľovali ukrajinskú stranu od tzv. „nongovermental/nevládnej“ slúžili ako akési hranice. Bolo potrebné vybaviť si špeciálne „preukazy“. Ľudia, ktorí ostali na „neukrajinskej“ strane, strácali nárok na sociálne dávky či dôchodok. Museli byť registrovaní ako vysídlenci na „vládnej“ strane, ak k nim chceli mať prístup. Začala akási „check-point turistika“. Tetušky, ktoré nedokázali každý mesiac prejsť za hranicu check-pointov si nechávali za určitú províziu doviezť svoj dôchodok ľuďmi, pre ktorých sa prevážanie peňazí či ľudí stalo zdrojom príjmu.

Obchody v mestách, kde sa stále strieľalo boli takmer prázdne. Človek vošiel do obchodu, na pulte pár základných tovarov – mlieko, múka, cukor, voda, chlieb a krabice s keksami. Hovorilo sa, že za tovar, dovezený do obchodu sa na check-pointoch platilo. Cena bola závislá od hmotnosti celkového tovaru. Poplatok bol za každé kilo, aj preto bolo tovaru v obchodoch tak málo.

© UNICEF/UN0150855/Gilbertson: Andrij prišiel o niekoľko prstov.

Míny a iné výbušniny 

Mínových polí je veľa. Najmä v okolí check-pointov, kde sa stávali nebezpečenstvom pre miestnych ľudí. Keď sa zaviedol systém prechodu cez check-pointy s preukazmi, kontroly trvali veľmi dlho. Po určitej hodine večer sa check-point zavrel. Rad na prechode bol dlhý aj niekoľko kilometrov a ľudia čakali aj celú noc. Až po 2 rokoch od začiatku vojny sa začali budovať latríny v ich okolí. Dovtedy sa niekoľkokrát stalo, že sa čakajúci ľudia vybrali na záchod na pole a stúpili na mínu, prípadne cez míny prešli autom, keď si chceli urobiť skratku po bočnej ceste.

Deti pri hre tiež nachádzali nevybuchnuté náboje. Jedným z nich je Alexej. Sledoval vojenský konvoj z ktorého niečo vypadlo. Vyzeralo to ako pero a tak to zdvihol. A zrazu mu to vybuchlo v rukách. Videl len ako mu prsty trčia oddelené od zvyšku ruky.

© UNICEF/UN0150926/Gilbertson

Takmer detskí vojaci 

S vojnou prišiel na Ukrajne aj povolávací rozkaz. Muži nad 18 rokov boli povolávaní bojovať za svoju krajinu. Čím bližšie k Donbasu bývali, tým bola väčšia šanca, že budú musieť narukovať. Často som videla ako večer mestom bežia mladí muži a naháňa ich vojenská polícia.

Predstavte si, že váš 18 ročný syn, brat, priateľ ktorý ešte ani nedokončil strednú školu musí ísť zrazu bojovať. Vojaci boli veľmi mladučkí.

Sedela som raz vo vlaku a s kolegom sme celou cestou plánovali projektové aktivity distribúcie jedla, vody, hygienických balíčkov, finančných grantov či opravy striech. Vedľa nás sedel mladý vojak. Mal niečo vyše 20 rokov.

Keď sme v Kyjeve vystupovali z vlaku, otočil sa ku mne a povedal mi: „Ďakujem za to, čo robíte. Mne práve skončila povinná služba. Mal som nejaké zranenia, ale tie sa zahoja. Ale z toho, čo nás nútili robiť, sa nikdy nespamätám.“

Pomôžme aj teraz. 

Pomoc je na Ukrajine stále potrebná. A mier tiež. Tak nečakajme na vojnu.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine, pracovala s mládežou na Slovensku. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.