Denník N

Ruská propaganda a nesamostatní Slováci

V tomto čase sa každý nejako opúšťa pod tlakom situácie, tak som sa tak trocha aj ja a napísala niečo k miliónu už existujúcich úvah o ruskej propagande.

Slováci sa radi sťažujú a zo svojich chýb vinia iných. Áno, je to generalizovanie, ale ak chcem hovoriť o nejakom spoločenskom nastavení, mentalite, tak musíme trocha zovšeobecniť. Sme zvyknutí žiť v podriadení sa iným, slúžiť. Nesprávame sa ako nezávislé samostatne zmýšľajúce osoby, ale ako jedinci niekomu podriadení, a tak zákonite, ak niečo nefunguje, je to chyba toho, kto nám dal “príkaz”, kto to riadi. Stále sme sa nenaučili samostatnosti. Žiadali sme si ju, ale obsah toho slova nám stále ostáva zahalený. Sme síce samostatnou krajinou, suverénnou, ale plnou nesamostatných občanov, ktorí nerozmýšľajú nad tým, ako svojej krajine pomôcť, ako samostatne prispieť k jej zveľadeniu, ale čakajú na starostlivosť od štátu. Samostatnosť sa u nás preniesla do roviny individuality. Sme veľkí individualisti, nesamostatní. Akási dichotómia, schíza.

Myslíme na seba a svoju rodinu- nie na komunitu. Vlasť je pre priemerného Slováka pojem rovnako vágny ako samostatnosť. Výchova k vlastenectvu znie dosť divne a zaváňa ideológiou, ale niečo by bolo načim urobiť. Možno aspoň vysvetľovať základné pojmy, dávať príklady zo sveta. Prečo sa nevieme naučiť niečomu od tých lepších, odkukať to?

Táto diera v rámci identity Slováka vytvára priestor pre ruskú propagandu. Neviete, kto ste? My vám to povieme. Kríza identity, ktorá spôsobuje problémy 3. generácii európskych imigrantov, robí šarapatu aj medzi Slovákmi. Medzery v otázkach identity hravo zapĺňajú radikálne ideológie svojimi extrémistickými pohľadmi na spoločnosť. Či už je to islamizmus, ruská propaganda alebo hnutie hooligans. Ľudskí jedinci chcú “byť niekým” a niekam patriť.

Skúsme si však urobiť takú zdravšiu spoločnosť, nezaťaženú extrémami. Je potrebné nejako vedieť, kto sme, aspoň tušiť. Mohli by sme sa zamyslieť, kto vlastne sme. Nedefinovať sa vymedzením voči niečomu, niekomu, skôr objavením, pomenovaním našich predností. Holubičia povaha to nebude. Zabudnime na staré idealizujúce označenia vlastností slovenskej nátury. Skúsme sa pozrieť priamo do zrkadla a pomenovať, čo nám ide a čo nie. Kto vlastne sme. Čím sme si ako spoločnosť prešli a čo nás stmelilo.

Slováci zbožňujú vyplakávanie a žijú pocitom, že im stále niekto ubližuje. Je potom veľmi ľahké prísť s heslom “my vám pomôžeme” a nasľubovať hory, doly. Na Slovensku sa v porovnaní s 90% sveta vôbec nežije zle, no Slováci sú večne nespokojní a sťažujú sa v domnení, že inde je tráva zelenšia a ak to nefunguje pod jedným pánom, tak to bude iste lepšie pod iným. Aj v tomto sa javí ruská propaganda ako alternatíva. Je neuveriteľné, ako rýchlo mnohí zabudli na časy, keď sme fungovali práve pod Rusmi.

Slovensko je v štádiu, že si vie a má pomôcť samo. Máme všetky predpoklady na to, aby sme sa dokázali pohnúť dopredu. Zakotvenie v demokratických štruktúrach, ktoré garantujú našu suverenitu a celkom fajn ekonomiku. Nikde to nie je ideálne a problémy majú všetky krajiny sveta, nie len teraz po covide, ale permanentne. Taký je svet, stále sa niečo objaví. Stále sa niečo rieši.

Tým, že budeme na seba pľuť sa však nevyrieši nič. Behám po svete a necítim sa ako Slovenka menejcenná, nikdy som sa necítila, nikde. Želala by som všetkým ľuďom mať také povedomie o sebe, o svojej národnosti. Ak sa my sami nezačneme cítiť ako hodnotní ľudia a neprestaneme smokliť  kvôli tomu, že sa na nás niekto škaredo pozrel, alebo nám ubližuje, tak sa nič nezlepší. Nie sme národ menejcenný ani nijako výnimočný. Máme svoje špecifiká, tak ako všetky iné národy. Snažme sa uvedomiť si, že žijeme v komunite, že nás niečo spája. Sme Slováci, aj Maďari, Ukrajinci, Rusíni…..žijúci v jednej krajine. Máme spoločnú históriu, problémy, zážitky. Nikto za nás nevytvorí krajinu, v ktorej chceme žiť. Akú si ju urobíme, takú ju budeme mať.

Teraz najčítanejšie