Koľko % Rakúšanov, v minulosti, uprednostňovalo anšlus? A koľko % Ukrajincov by uprednostnilo ten dnešný?
Ako to bolo naozaj, keď Američania vyrobili blud o vojne 16.2. o 3:00 hod. ráno, zatiaľ čo Zelenský vymýšľal nový sviatok
Vo Financial Times vyšiel článok “Úprimný postoj NATO voči Ukrajine, by mohol odvrátiť konflikt s Ruskom”, kde autor konštatuje, ako sa hrozba Ukrajinského členstva v NATO stala hlavnou hybnou silou ruských vojenských síl pri hraniciach.
Na druhej strane autor poukázal aj na skutočnosť, že hoci USA podporili dohodu Minsk II, v praxi Američania neurobili nič, aby napätie s Ruskom znížili a pomohli tak naplniť dohodu, založenú na jasných ustanoveniach, čím by urovnali dlhoročný spor.
Minsk II:
- Zabezpečiť okamžité obojstranné prímerie.
- Zabezpečiť monitorovanie a overovanie prímeria zo strany OBSE.
- Decentralizácia moci, a to aj prostredníctvom prijatia ukrajinského zákona „O dočasnom poriadku miestnej samosprávy v jednotlivých okresoch Doneckej a Luhanskej oblasti“.
- Zabezpečiť trvalé monitorovanie ukrajinsko-ruskej hranice a preverovanie zo strany OBSE s vytvorením bezpečnostných zón v prihraničných regiónoch Ukrajiny a Ruskej federácie.
- Okamžité prepustenie všetkých rukojemníkov a nezákonne zadržiavaných osôb.
- Zákon, ktorý bráni trestnému stíhaniu a trestaniu ľudí v súvislosti s udalosťami, ktoré sa odohrali v niektorých oblastiach Doneckej a Luhanskej oblasti.
- Pokračovať v inkluzívnom národnom dialógu.
- Prijať opatrenia na zlepšenie humanitárnej situácie v Donbase.
- Zabezpečiť predčasné komunálne voľby v súlade s ukrajinským zákonom „O dočasnom poriadku miestnej samosprávy v jednotlivých okresoch Doneckej a Luhanskej oblasti“.
- Vysťahovať nelegálne ozbrojené skupiny a vojenskú techniku, ako aj bojovníkov a žoldnierov z územia Ukrajiny
- Prijať program hospodárskej obnovy a rekonštrukcie pre región Donbas.
- Zabezpečiť osobnú bezpečnosť účastníkov konzultácií.
Je prirodzené a aj samozrejmé, že obyčajní ľudia v Amerike, Európskej únii, Veľkej Británii, Ukrajine a v Rusku nechcú vojnu.
Toto ale nemôžme tvrdiť o ich vládach. Na základe posledných rokov, vnímame snahu týchto vlád ľudí nielen viesť, ale aj zapojiť ich do nového vojnového konfliktu v Európe. Politici situáciu na Ukrajine buď úmyselne prehliadajú, poprípade ju svojimi každodenným vyhláseniami eskalujú.
Bohužiaľ, tento stav funguje v každej krajine, či už sa jedná o demokraciu, monarchiu alebo diktatúru. Vlády musia ľudí jednoducho strašiť, vštepovať im strach, udržiavať ich v strachu, musia zabezpečiť cez spriaznené média, analytikov a politikov, aby tento strach prekvasil a zmenil sa na absolútnu, iracionálnu a hrubú nenávisť.
Vlády to robia veľmi premyslene a jednoducho. Každodenne v masovokomunikačných prostriedkoch ľudí masírujú vojnou v Európe, ako sa druhá strana chystá napadnúť inú krajinu, ako vláda krajiny ktorá má byť napadnutá, odsudzuje vlastných občanov pre nedostatok vlastenectva a ostentatívne poukazuje na to, že svojím postojom ohrozujú vlastnú krajinu.
Áno, napätie a správanie ruských vojsk vnímame veľmi, veľmi negatívne. Ľudia ktorí nerozumejú histórii a nechápu medzi riadkami odkazy politikov, napr. prečo dlhé roky využíva ukrajinská a ruská vláda nedemokratické metódy v tomto konflikte, musia byť veľmi zmätení a vystrašení.
Vojenské manévre na ukrajinských hraniciach nakoniec prerástli do napätia medzi Ruskom a Západom. Tento stav, dôkladne masírovaný ukrajinskými necitlivými zákonmi o národnostiach a ignorovaní napĺňania dohovorov Minsk II, umožnil Zelenskému napriamo lobovať o podporu v NATO. Aj preto sa Zelenský úspešne vyhýba priamym rokovaniam s Putinom, ktoré by logicky museli predchádzať akémukoľvek mierovému procesu.
Pozrime sa aj na nový ukrajinský sviatok – Deň jednoty. Vnímam ho ako päsť na oko, prekrývajúci hlboké historické a kultúrne rozdiely medzi Ukrajincami. Nacionalistická vládna rétorika dominuje politickému diskurzu a upevňuje pretrvávajúci konflikt ohľadom ukrajinskej identity.
Ukrajina je jednoducho bi-kultúrny národ. Ukrajinská identita nie je monolitický koncept, ale sú to dve úzko súvisiace, ale odlišné kultúrne dedičstvá.
Pre mnohých ľudí na západe Ukrajiny, byť Ukrajincom znamená byť príslušníkom národa, ktorý pociťoval dlhoročný útlak svojej ukrajinskej kultúry, samozrejme na úkor tej ruskej. Západná Ukrajina sa preto pozerá na západ a má aj svojich prozápadných oligarchov.
Naopak, pre mnohých ľudí na východe a juhu Ukrajiny, byť Ukrajincom znamená byť príslušníkom národa, ktorý žije v tesnej blízkosti s Ruskom. Hoci sa títo Ukrajinci, aj keď sú kultúrne bližšie k Rusom, nechcú pripojiť k Rusku. Títo ľudia nechcú byť ukrajinskou legislatívou zameranou voči národnostiam, prinútení opustiť ruskú kultúru len preto, aby mohli byť považovaní za lojálnych Ukrajincov.
Východ Ukrajiny sa preto logicky pozerá okrem EÚ aj na Rusko, vrátane svojich vlastných oligarchov, ktorí vnímajú biznis multipolárne. Týmto oligarchom jednoducho nesedí Putinov štýl voči ich ruským ”kolegom”….
Ukrajinská vláda sa od roku 2013 pokúša izolovať alebo zmenšiť politický vplyv menšinových kultúrnych alebo náboženských komunít. Svojou krátkozrakou politikou pošliapáva ľudské práva menšín a tým podkopáva aj svoje vyhliadky na stabilnú demokraciu.
Huntingtonove tézy
Samuel P. Huntington v knihe Stret civilizácií napísal, že kultúrna a náboženská identita ľudí bude hlavným zdrojom konfliktov vo svete po studenej vojne. Americký politológ tvrdil, že budúce vojny sa nebudú viesť medzi krajinami, ale medzi kultúrami. Ukrajina pritom leží na civilizačnom zlome medzi ortodoxnou a západnou civilizáciou.
Huntington v tézach vyzdvihol najmä Ukrajinu, ako príklad „rozštiepenej krajiny“ a Krym, ako mimoriadne sporný región.
Všetko čo sa deje na Ukrajine potvrdzuje Huntingtonovu tézu, že strety v rámci rozštiepených krajín sú výsledkom „územného prekonania zlomových línií medzi civilizáciami“.
Konflikt v rozvrátených krajinách ako je Ukrajina, je typicky poháňaná prozápadnými elitami, ktoré chcú posunúť identitu tejto krajiny z jednej civilizácie do druhej.
Súčasné spájanie kultúrnej západnej identity s občianstvom je na Ukrajine receptom na katastrofu. Táto politika odsúva iné ukrajinské menšiny na okraj spoločnosti a podkopáva to aj samotnú národnú jednotu, o ktorú sa Ukrajina toľké roky usiluje, aj formou zavedenia nového sviatku.
Podľa Huntingtonovej logiky môže mať konflikt na Ukrajine jeden z dvoch možných výsledkov:
- Prvým je rozdelenie Ukrajiny na dve územia, zodpovedajúce ich prevládajúcej kultúrnej identite.
- Druhým je podrobenie jednej kultúrnej identity druhou. Minimalizovať význam ruskej kultúrnej zložky ukrajinskej národnej identity môže znamenať krviprelievania.
AJ preto kľúčom k mieru na Ukrajine je implementácia dohody Minsk II, ktorá zabezpečí obnovenie prímeria a stiahnutie všetkých ťažkých zbraní pod dohľadom OBSE.
Východiskom z aktuálneho ukrajinského problému musí byť aj radikálna zmena politického diskurzu, ktorý sa zameriava na zvýrazňovanie rozdieľov medzi východnou a západnou Ukrajinou, na diskurz, ktorý zdôrazní, čo majú obe národnosti spoločné.
Ľudia žijúci v západnej časti Ukrajiny sa musia vzdať svojho sna o Ukrajine, ktorá je večným nepriateľom Ruska. Rovnako ľudia na východnej Ukrajine, v Donbase sa budú musieť vzdať sna o tom, že Ukrajina jedného dňa znovu vytvorí spoločný štát s Ruskom.
Ukrajina nie je Rusko a je hlúpe ignorovať fakt, že obe krajiny majú hlboké náboženské, kultúrne a historické väzby.
Autor vo Financial Times napísal touto zásadnú vetu:
NATO by malo dať jasné prehlásenie, že v súčasnosti neponúkne Ukrajine členstvo. Toto by malo byť predmetom jednania, výmenou za hmatateľné stiahnutie ruských síl na hraniciach. Len takto je možné odvrátiť konflikt, ktorý by mohol zničiť Ukrajinu a destabilizovať Európu.
Nový prístup k mieru na Ukrajine by sa mal začať tým, že sa USA a Rusko zaviažu aplikovať princípy Minsk II. To by vytvorilo základy vzájomnej dôvery medzi Washingtonom, Moskvou, Kyjevom a separatistami z Donbasu.
Osobne, na základe historických znalostí o Ukrajine, berúc do úvahy názory rešpektovaných západných politológov, by sa západné vlády, vrátane USA, nemali zbavovať zodpovednosti za napĺňanie minského hlavolamu.
Aj preto v súlade aj s Huntingtonovou tézou sa domnievam:
Expanzia NATO o bývalé krajiny Waršavskej zmluvy bol historicky logický krok. Zjednodušene povedané, demokratický vývoj v krajinách východného bloku vrátane pobaltských krajín bol po vojne násilne rozdupaný sovietskou čižmou. Preto po rozpade sovietskeho komunistického impéria, bol pre tieto krajiny alianciou vyslaný jednoznačný signál, aby sme sa na základe historickej západnej minulosti, pripojili pod ochranu NATO.
Ukrajina, s 12 miliónovou ruskou populáciou, nepatrí do NATO. Hlavnou úlohou NATO bola obrana Európy pred sovietskou inváziou, vrátane vtedajšej Ukrajinskej SSR. Aj preto členstvo Ukrajiny v štruktúrach NATO, by predstavovalo pre Európu, vysokú bezpečnostnú hrozbu. Nikdy by sme nemali 100% istotu, kde by citlivé vojenské informácie od ukrajinských zamestnancov NATO končili.
Žili by sme v rovnakej neistote ako pri hypotetickej otázke, koľko % Rakúšanov, v minulosti, uprednostňovalo anšlus? Aj preto je možno lepšie, nehovoriac o iných historických súvislostiach, že Rakúsko je neutrálny, ale silno vyzbrojený štát.
NATO je spolok, ktorý vždy bol a vždy bude bojovať proti protivníkom na zlomových líniách. V tomto prípade Ruska. Huntingtonove tézy v súčasnosti jasne potvrdzujú svoju platnosť.
