Súdna mapa a výroky Juraja Šeligu

Juraj Šeliga za seba aj za svoje kolegyne zo strany Za ľudí vysvetľoval odmietnutie hlasovať za návrh reformy súdov (súdnej mapy) aj ako nasleduje.

Výrok v tom zmysle, že ministerka Mária Kolíková sa (rozumej k Jurajovi Šeligovi) chová tak, ako keby len ona mala patent na rozum.

Tu treba povedať, že čo si myslí pani ministerka v súvislosti so znalosťami a odbornými názormi Juraja Šeligu, je málo významné. Pointou totiž je, že čas na upokojovanie dotknutého ega uplynul a tu sa hrá o to, či sa Slovensko ocitne nenávratne v tvrdom orbanizme pripravovanom Ficom, alebo či mu to teraz znemožníme.

Spomínam tu ego Juraja Šeligu veľmi nerád, ale zdá sa, že o nič iné ako o urazené ego nemôže ísť. To keď zvážime, že Juraj Šeliga celkom zjavne nemá (a pri svojom právnicky útlom veku ani nemôže mať) žiadne osobné či iné relevantné skúsenosti s fungovaním súdov, a už vôbec nie na úrovni pani ministerky a tímu, ktorý pripravoval návrhy odmietnuté Jurajom Šeligom. Dôsledkom uvedeného je skutočnosť, že odborné náhľady a (údajné) dôvody odmietnutia súdnej mapy pramenia, ak teda sa nejedná len o urazené ego a politikárčenie na úkor budúcnosti Slovenska, z názorov tých, ktorí Jurajovi Šeligovi radia v tom, ako by sa mal k návrhom na reformu súdnictva postaviť.

Absencia praktických právnických skúseností by mohla v inom ako danom kontexte byť (a v prípade Juraja Šeligu nesporne aj je) kompenzovaná talentom, a teda by sama o sebe nemusela byť problém. V prípade rozhodovania o reforme súdov však ide súdnej mafii (a Slovensku) o všetko. Keď adresát takých porád nemá možnosť si ich kvalitu porovnať s vlastnými skúsenosťami o tom, ako naše súdy fungujú, je to veľmi iné. Je totiž len otázkou času a dômyselnosti hrania na strunu márnomyseľnosti, kedy sa takým poradcom podarí adresáta porád presvedčiť o správnosti „riešení“, ktoré zabezpečia to, aby sa v našom súdnictve nič podstatné nezmenilo.

Tvrdenie, že pani ministerka s Jurajom Šeligom o návrhoch zákonov (dostatočne alebo vôbec) nerokovala. Toto zvádza poukázať na poznámky vyššie alebo na tvrdenia pani ministerky o jej snahách o komunikáciu. Uvediem však niečo, čo nebolo spomenuté, teda že tu sa jednalo (a teraz pozor) o VLÁDNE návrhy zákonov. To znamená také, ktoré schválila vláda, ktorej súčasťou je aj strana Juraja Šeligu.

Podsúvanie ako reality myšlienky, že po schválení návrhov zákonov vládou, ktorej je aj strana Juraja Šeligu súčasťou, je potrebné ich ešte podrobiť ďalšiemu predbežnému schváleniu Jurajom Šeligom, je však ťažké okomentovať inak ako tým, čo už bolo povedané vyššie. Alebo, prípadne, s poukazom na to, že takéto tvrdenie o nutnosti nadvládnej kontroly vládnych návrhov Jurajom Šeligom, sa zdá byť založené len na existencii akejsi (ad hoc) intrakoaličnej koalície s hnutím Borisa Kollára. Taká koalícia v koalícii by snáď  nebola nič proti ničomu, keby, ako píšem nižšie, Juraj Šeliga na Borisa Kollára používal rovnaký výčitkový meter ako na pani ministerku (a aj Richarda Sulíka).

Práve o takom (ne)rovnakom metri sú výroky, že Juraj Šeliga (vraj) nechce rokovať tak, že bude pripomínať pani ministerke pôsobenie vo vláde Roberta Fica a (prípadne), že Richard Sulík loboval za zvolenie Žilinku. Juraj Šeliga totiž, po vzore Bélu Bugára, svojim takým výrokom uvedený spôsob rokovania použil. To ale nie je podstatné. Podstatné je, že osobné útoky na koaličného partnera majú za cieľ mu politicky poškodiť. To, vraj, nie je cieľom Juraja Šeligu. Ale potom, načo iné sú tieto dobré?

Aj ja som názoru, že bolo politickou chybou pani ministerky fungovať vo vláde Roberta Fica. Rovnako bolo politickou chybou Richarda Sulíka lobovať za Žilinku (čo však Juraj Šeliga významne uľahčil svojim, dnes už vieme, šialeným vyhlásením v tom zmysle, že všetci kandidáti na generálneho prokurátora sú veľmi – a dokonca snáď rovnako – dobrí).

Pýtam sa ale znova: Komu takéto vyťahovanie minulých chýb prospeje?  A keď už, prečo tak selektívne? A teda: Ako tieto vyjadrenia Juraja Šeligu prospejú budúcnosti Slovenska?

Lebo, predpokladám, že tu ide o Slovensko. Či?