Denník N

Príbeh trenčianskych skautov

Bolo ich sedem. Po skončení druhej svetovej sa v Trenčíne stretávali na brehu Váhu. Mali spoločnú záľubu, boli to vodáci. Vyznávali skautské zásady, ale doba im nepriala. Po prevrate v roku 1948 im skauting zrušili. Oni sa ale s novým režimom nezmierili. Chceli s ním bojovať a začali tým, že vyhodili do vzduchu dve veľké červené hviezdy nad Trenčínom. Ale potom museli ujsť.

  • Dušan Šinský (1930)
  • Milan Minárik (1931)
  • Tibor Zaťovič (1931)
  • Vladimír Hronský (1930)
  • Július Zeleska (1933)
  • Alexander Labaška (1931)
  • Jaroslav Maleček (1930)

Sedem trenčianskych vodákov-skautov. Dnes žije už len posledný vymenovaný. A mňa oslovil vnuk Tibora Zaťoviča s tým, že by bol rád, keby nezostala táto história zabudnutá. Preto som na jeho podnet spracoval tento príbeh.

Dušan ŠinskýDušan Šinský (zdroj: Kultúra 3/2008)

Jaroslav MalečekJaroslav Maleček (zdroj: Kultúra 3/2008)

Milan MinárikMilan Minárik (zdroj: Kultúra 3/2008)

Vladimír HronskýVladimír Hronský (zdroj: Kultúra 3/2008)

Tibor ZaťovičTibor Zaťovič, rok 1957 (zdroj: rodinný archív)


Bola to partia mladých mužov, ktorým učarovala voda, a vyznávali skautské princípy. Radi chodili do prírody a zo všetkého najradšej splavovali rieku.

KlubovňaKlubovňa v Trenčíne (zdroj: Kultúra 3/2008)

Boli členmi 1. vodáckeho oddielu skautov v Trenčíne. Dušan Šinský bol kapitán tohto oddielu. Okrem toho si v kopcoch nad Trenčínom postavili chatu, kde sa schádzali. Keď komunisti prevzali moc, mali chlapci ešte jedno spoločné – nenávideli nový režim. Nielen preto, že im komunisti zrušili skautskú organizáciu. Nad Trenčínom začali svietiť červené hviezdy a to sa im nepáčilo.

Kamaráti na chateNa chate (zdroj: Kultúra 3/2008)

Skupina mala zbrane a výbušniny. Keď totiž v roku 1945 prechádzal Trenčínom front, na 6 týždňov sa v meste zastavili sovietski vojaci. A tí zháňali alkohol. Mládenci im ho dodali výmenou za vojenský materiál. Takto si zaobstarali taliansky samopal, pištole a guľovnicu. Zásoby munície zakopali do zeme vo veľkej kanvici na mlieko. Výbušniny potom použili na likvidáciu symbolu komunistickej moci. Na jeseň roku 1949 sa v noci dvaja z nich vyšplhali na budovu osvetového strediska v Trenčíne, pripevnili výbušninu na podperu, ktorou bola uchytená veľká červená hviezda, a pomocou zápalnej šnúry odpálili výbušninu. Červená hviezda vyletela do vzduchu a tlaková vlna povybíjala okná na protiľahlom Okresnom výbore Komunistickej strany Slovenska. V tom čase bol okresným tajomníkom strany Alexander Dubček. Štátna bezpečnosť zúrila.

TN-018-1970cca-kinoHviezda@-1024x768Naľavo budova OV KSS v tzv. Baarovej vile, napravo Okresné osvetové stredisko s veľkou červenou hviezdou, ktorá vyletela do vzduchu (zdroj: Trenčiansky zajtrajšok)

Po mesiaci naplánovali likvidáciu ďalšieho komunistického symbolu. Zase to bola červená hviezda, tentoraz umiestnená na streche trenčianskeho hradu, ktorá svietila na mesto. Ľudia vtedy Trenčín prezývali „Betlehem“. Zaťovič s Labaškom vyliezli na hradnú vežu a na podperu umiestnili dvojnásobné množstvo výbušniny. Výbuch bolo počuť po celom meste a hviezda zostala nad mestom visieť na ohnutej podpere. Visela tak asi 2 mesiace, pretože sa všetci báli vyliezť na poškodenú vežu. Bola dobre viditeľná aj z vlakov prechádzajúcich Trenčínom a cestujúci sa na ňu nezabudli pozerať.

Trenčiansky hradTrenčiansky hrad s červenou hviezdou, polovica 20. storočia (zdroj: Trenčianske múzeum)

Po tom, čo sa museli pobiť o svoju klubovňu so zväzákmi, už pochopili, že v tejto republike pre nich nie je miesto. A začali plánovať útek. Z amerického informačného strediska, ktoré vtedy ešte v Bratislave fungovalo, získal Maleček mapu okupačných zón v Rakúsku. Ďalšie mapy získali chlapci v Trenčíne, ale tie neboli presné. To sa im potom pri úteku vypomstilo.

Lodný denníkLodný denník Šinský-Maleček (zdroj: 52. klub old skautov)

2. júla 1950 sa sedem mladíkov vydalo na cestu. Výpravu naplánovali na takzvaný Slovanský deň, pretože mali informáciu, že ten deň sa veľa policajtov z hraníc stiahne na oslavy na Devíne. V batohoch si so sebou niesli okrem iného aj výbušniny a zbrane. Vyzerali ako vodáci. Vlakom sa dostali na južnú Moravu do Vranova nad Dyjí a v noci na 3. júla 1950 prekročili hranice do Rakúska. Ešte na nich nestála Železná opona, ale Rakúsko bolo okupované a čakal ich dlhý pochod do americkej zóny, ktorá začínala až pri Linzi. Bola to riskantná cesta. Hocikde ich mohli zadržať vojaci sovietskej armády. A od rakúskych žandárov hrozilo, že ich Rusom odovzdajú. Potom by ich čakalo vrátenie do Československa.

Occupied Austria 1945 600

Rakúskym územím postupovali len v noci, cez deň sa skrývali v hlbokých lesoch. Putovali už niekoľko dní, nohy mali plné pľuzgierov a nálada tiež nebola najlepšia. 9. júla dorazili do obce Arbesbach a Maleček večer zaklopal na dvere jedného odľahlého domu za obcou. Domáci sa zľakli, ale dali mu vodu. Dozvedel sa však zlú správu. Do americkej zóny im ešte zostávalo prejsť 70 kilometrov. Chlapci sa vrátili do lesa a uložili sa na spánok.

Prebudenie na ďalší deň ráno bolo nečakané. Obkolesili ich rakúski žandári. Asi si mysleli, že sa v lese skrývajú ďalší banderovci. Keď žandári mladých Slovákov prekvapili v spánku, ich vodca Dušan Šinský stihol vyskočiť na nohy, ale rakúsky žandár zareagoval skratovo. Vystrelil bez výstrahy na Dušana dve rany. Jedna ho zasiahla pod krkom a druhá do srdca. Bol na mieste mŕtvy.

Úryvok z rozprávania Jaroslava Malečka

Zvyšných šesť mladíkov žandári odviedli a odovzdali ich sovietskym vojakom. Tí ich uväznili v pivnici na zámku v rakúskom Sankt Pölten. Po týždni neustálych výsluchov v podzemí ich previezli na hraničný priechod v Českých Veleniciach a 15. júla 1950 odovzdali československým pohraničníkom. Prevzal ich veliteľ pohraničnej stanice, každého osobne kopancom.

Nasledoval prevoz do väznice v Českých Budějoviciach a po týždni ich eskortovali do Bratislavy. Tu ich vo väzení na policajnom riaditeľstve vyšetrovala Štátna bezpečnosť. Našťastie ich nemučili ani nebili. S mučením sa ale stretli u iných spoluväzňov. Jaroslav Maleček napríklad spomína, ako eštébáci v noci odnášali na výsluch jedného zo Žingorovej skupiny a potom ho prinášali naspäť nariekajúceho z dobitými pätami.

9. decembra 1950 skupinu v Bratislave súdili za velezradu. Podľa spomienok účastníka prokurátor šalel, sudca si niečo čítal, prísediaci spali, mamy mládencov plakali a strážiaci esenbáci boli ostražití. Neprišli im na tie do vzduchu vyhodené červené hviezdy v Trenčíne. Mladíci na súde tvrdili, že sa po príchode do americkej zóny nechceli prihlásiť ako politickí utečenci. Ich cieľom bolo údajne odísť do Kanady a postaviť si tam v lese chatu. Súd však ich tvrdeniam veľmi neveril. V rozsudku sa uvádza, že „…obvinení sa spolčili k pokusu zničiť ľudovodemokratické zriadenie republiky zaručené ústavou, čin velezrady je dokonaný už samým spolčením.“ Obvinení mali poľahčujúce okolnosti spočívajúce v ich mladistvom veku a že čin spáchali „pod vplyvom dobrodružnej povahy“. Súd preto použil právo mimoriadneho zmiernenia trestnej sadzby za uvedený trestný čin.

ŽalobaÚvod obžaloby

Všetci dostali zhruba 6-ročný trest odňatia slobody, k tomu peňažitý trest a skonfiškovali im majetok. Zároveň ich na 5 rokov zbavili občianskych práv. Neplnoletý Július Zeleska dostal polovičný trest a poslali ho do polepšovne. Ostatní si trest odpykávali v uránových baniach v Jáchymove. Zo šestice žije už len jeden, minimálne štyria z nich zomreli na rakovinu.

Dušana Šinského pochovali tam, kde zahynul. V rakúskej obci Arbesbach sa o to postaral tamojší farár. Miestni obyvatelia sa o Dušanov hrob stále starajú a celá dedina príbeh Dušana Šinského pozná. Nezabudli, že mladý Slovák tam našiel svoju smrť po udaní miestneho obyvateľa. Jeho rodina zo Slovenska dala po nežnej revolúcii na jeho hrobe postaviť pomník a každoročne miesto navštevujú. Mládenci zo skupiny Dušana Šinského si sľúbili, že na jeho pamiatku dajú svojim prvorodeným synom jeho meno. A tak sa postupne narodilo niekoľko Dušanov…

Hrob Dušana ŠinskéhoHrob Dušana Šinského v rakúskom Arbesbachu


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Námet na tento príbeh poslal Jakub Zaťovič, vnuk Tibora Zaťoviča. Cenné informácie, dokumenty, obrazový a zvukový materiál tiež poskytli synovci Dušana Šinského: Dušan a Jozef Kutlíkovci a Miroslav Haviar, za čo im veľmi pekne ďakujem.

Zdroje:

Dvojtýždenník Kultúra č. 3/2008 (PDF)

Miroslav Haviar: Dušan Šinský

52. klub old skautov v Trenčíne

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie