Aké je to to ťažké a zároveň jednoduché
Čo nám ukázala naša hokejová reprezentácia na olympijských hrách v Pekingu.
Keď pred približne piatimi rokmi prišli do slovenského hokeja osobnosti ako tréner Craig Ramsey (Kanaďan, ktorý má zároveň aj občianstvo USA) alebo fínsky hokejový poradca Jukka Tiikkaja, len málo ľudí verilo partii okolo Mira Šatana, že je to krok správnym smerom. Väčšina členov hokejového hnutia bola proti, dôvodom bol najmä pocit, že my tu všetko vieme a nik zo zahraničia nám nebude hovoriť, že čo máme robiť (podobnosť so zmýšľaním veľkej časti slovenskej spoločnosti v ktorejkoľvek oblasti života čisto náhodná). Niektorí ostali pri frflaní, iní doslova škodili a robili zle (pozdravujem ich).
A dnes tu máme výsledky. Tie sa dostavili vďaka:
- Vízii, čo chceme dosiahnuť v horizonte 5 rokov.
- Presvedčeniu, že ak chceme držať krok s tými najlepšími, musíme robiť to, čo robia tí najlepší a nehľadať akúsi bájnu a pritom neexistujúcu „tretiu cestu“.
- Porozumeniu, že ak chceme držať krok s tými najlepšími, potrebujeme tých najlepších ľudí, aby nás naučili, ako to robiť, a že nie je hanbou priznať si, že nevieme všetko a musíme sa veľa učiť.
- Porozumeniu, že výsledok sa nedostaví za dva mesiace, ale môže to trvať roky a treba byť trpezlivý a neschádzať z tejto cesty pri prvom neúspechu.
- Pokore, tvrdej práci, disciplíne.
- Zdravému sebavedomiu založenému na poctivej práci, úprimnosti a skromnosti.
Som presvedčený, že toto je jediná cesta, aby sa naša spoločnosť pohla vpred a aby nám z krajiny neutekali ľudia do okolitého sveta. Inak nám hrozí, že na konci dňa nám tu zostanú takmer výlučne tlupy hlúpych ľudí, ktorí sa vyhrážajú likvidáciou tým, ktorí provokujú hlupákov inteligenciou. Tí šikovní nám totiž neutekajú primárne kvôli platom, ale kvôli tomu, akí sme. Nemôžeme byť úspešní v 21. storočí, ak sa budeme správať ako v 19. storočí. Len vtedy, ak budeme mať trpezlivosť, ak budeme mať dobrý cieľ, ak sa obklopíme správnymi ľuďmi, ak budeme dlho a vytrvalo pracovať, a ak nebudeme búchať do pŕs, ako my, Slováci, všetkému (vraj) najlepšie rozumieme (poradcovia prezidenta Bidena blednú závisťou), máme nádej na dobrú budúcnosť pre nás a najmä pre naše deti.
Ostáva len dúfať, že sa naše politické elity azda aspoň na chvíľu pri pozeraní olympiády zamysleli.
Je to tak ťažké, a pritom banálne jednoduché.
Vďaka, pán tréner Ramsey.
Vďaka, chlapci.
Vďaka, Miro Šatan.
