Denník N

V Oxforde počas pandémie: Ľudia s covidom po novom nemusia ísť do karantény

Oxford je jedným z hlavných centier výskumu pandémie COVID-19. Vyvíjala sa tu vakcína. Množstvo tunajších vedcov publikovalo odborné články o vplyve nového koronavírusu na ľudské zdravie. Stále je tu dopyt po dobrovoľníkoch, ktorí sa zapoja do nových testov a štúdií. Napriek tomu bežný Oxfordský študent pod návalom učiva ľahko zabudne, že žijeme počas pandémie. Je to tak hlavne preto, že takmer všetky protipandemické opatrenia sa postupne rušia.

Keď som ešte v októbri prišla do Anglicka, zažila som veľký šok. Takmer nikto tu nenosil rúška. Bol to pre mňa nezvyk. V jednom momente som sedela v lietadle z Viedne a mala som na nose respirátor.  V druhom momente som vystúpila na letisku a nemusela som na ústach a nose mať absolútne nič. Na začiatku som si na túto zmenu nevedela zvyknúť. Cítila som, ako keby mi niečo chýbalo. Postupne som sa ale prispôsobila. Alebo som si minimálne myslela, že som sa prispôsobila.

Avšak na štvrtý deň po príchode prišiel ďalší šok. Konal sa zápis a tak bol v Oxforde obrovský nával nových študentov. Neskôr večer sa takmer všetci prváci z môjho kolégia zhromaždili v spoločnej klubovni. Myslím, že nás tam bolo asi päťdesiat. Všetci chceli zanechať dobrý prvý dojem a tak sa snažili zoznámiť sa s čo najviac ľuďmi. Výsledkom toho bola veľká tlačenica a množstvo hluku. Na takúto masu ľudí som absolútne nebola zvyknutá. Ani nehovorím o tom, že veľa z nich nemalo rúška a sociálne odstupy sa držali niekde medzi piatimi až dvadsiatimi centimetrami.

Ani nečudo, že sme počas tohto prvého týždňa takmer všetci ochoreli. Bolo to na naše imunitné systémy príliš. Proti bacilom a vírusom, ktoré do Oxfordu cestovali z rôznych kútov sveta sme nemali šancu. Všetci sme kašlali ešte dva týždne. PCR aj antigénové testy sme ale mali negatívne. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Covid to teda oficiálne nebol. I keď, neviem-neviem.

Keď som sa stretla po prvý krát s mojou tútorkou, pýtala som sa jej dôkladne na všetky opatrenia. Ako sa ukázalo, majitelia prevádzok mali právo vyžadovať rúška. Napríklad aj na prednáškach sme mali povinné rúška. Bolo to rozhodnutie našej fakulty. Mimo prednášok nás ale pandémia veľmi neovplyvňovala. Príde mi to až zvláštne, keď nad tým teraz rozmýšľam, ale nikto, koho som poznala, nemal počas tých prvých týždňov pozitívny test. Možno sme sa jednoducho málo testovali. Univerzita nám dala antigénové testy a odporučila používať ich dva razy do týždňa. Nikto to ale nekontroloval.

Pandémia nás  všetkých ovplyvňovala spôsobom, ktorý by mi v živote nenapadlo. Keďže sa v Oxforde vyvíjala vakcína, stal sa v poslednom čase terčom mnohých kyberútokov. Kvôli tomu musel náš IT tím zvýšiť bezpečnostné opatrenia pri prihlasovaní sa do systému. Keď som si teda chcela otvoriť PDF knihy z knižnice, alebo si stiahnuť poznámky k prednáške, či otvoriť mailovú schránku, musela som zakaždým prejsť zdĺhavým procesom overovanie mojej identity. Nestačilo zadať zložité meno a heslo. Do mobilnej aplikácie mi prišlo upozornenie, ktoré som musela potvrdiť vzorom alebo otlačkom prsta.

V týchto dňoch sú opatrenia v Oxforde také voľné ako ešte asi nikdy od začiatku pandémie. Na prednáškach stále nosíme rúška, ale možno sa zruší aj to. Dokonca sa od budúceho týždňa končí povinnosť izolácie pre ľudí, ktorí majú covid. Niektoré opatrenia ale zostávajú. Pri prihlasovaní do Oxfordského systému ešte stále musím overovať moju identitu. Možno to tak už nechajú navždy. Dúfam ale že nie. Človek pri sebe nie vždy má nabitý mobil a potom sa zrazu nevie nikam prihlásiť.

Opatrenia sa samozrejme môžu meniť. Nikto nevie, čo bude o mesiac alebo o rok. Napríklad minulý november sme sa prechodne vrátili k povinným rúškam v interiéroch, lebo stúpal počet ľudí nakazených omikronom. Okrem toho, aj keď rúška nie sú povinné, množstvo študentov a profesorov ich stále nosí. Aj ja sa snažím mať rúško, keď je okolo mňa veľa ľudí. Inokedy si rúško nechám keď vonku fúka vietor. Rúško ma tak chráni nielen pred infekciou, ale aj pred anglickým počasím.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už druhý rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).