Denník N

Psychický teror doma maskovali dobrými výsledkami v škole. Deti alkoholikov

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Prvé živé spomienky na otca alkoholika sa mi spájajú s podnikom, kam chodieval piť najčastejšie. Ja a moja sestra sme s ním zopár krát sedeli vo vonkajšej časti tejto krčmy. Otec nám kúpil keksíky, aby sme ešte chvíľu vydržali pokojne čakať, kým dopije. Ďalšia detská spomienka súvisela s rodičovským združením v 2. ročníku základnej školy, na ktoré môj otec prišiel pod vplyvom alkoholu. Toto boli spomienky „viditeľné“ pre každého. No dôležitejšie v celom príbehu sú práve tie nenápadné, neviditeľné pocity, ktoré navždy zanechali stopy na našich dušiach.

Neistota a strach

Nikdy sme nevedeli, v akom stave príde domov, vždy to bolo prekvapenie. Preto sme svoj život prispôsobili jeho životu. Nechodili k nám domov žiadne kamarátky, neočakávané návštevy tiež nie. To isté sa týkalo aj rodinných návštev, museli byť dopredu plánované či ohlásené. Ak nás náhodou niekto spontánne navštívil, bolo to pre nás stresujúce. Celý čas sme tŕpli, v akom stave príde otec domov. Jeho alkoholizmus pomaly a nenápadne ovplyvnil správanie všetkých členov rodiny. Stali sme sa spolu-závislými.

Psychické násilie

Otec nám fyzicky neubližoval. „Veď ja vám nič nerobím! Ako vám ubližujem?!“ hovorieval na svoju obranu. Ako dieťa som nevedela, že okrem fyzického násilia existuje aj násilie psychické. Otec nebol ten typ, ktorý by si po návrate z krčmy v tichosti ľahol a tváril by sa neviditeľne. Nemal výčitky svedomia ani pocity hanby, práve naopak. Väčšinou mal náladu do nás „rýpať“ a býval neuveriteľne aktívny. Niekedy sa za jeden večer otočil do krčmy aj viackrát, akoby mal „ihly v zadku“. Radšej sme sa všetky tri zamkli v detskej izbe, aby nám otec dal pokoj. V noci sme ledva spali pár hodín, stále za nami chodil a hovoril nám „ako nás má rád, ako by za nás dal život“. 

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Hanba a frustrácia

Pocity hanby som radšej úplne vytesnila. Bývali sme v paneláku a hrozilo, že ho susedia stretnú v tomto stave, čo sa určite veľakrát stalo. Človek, ktorý pije, si na druhý deň absolútne nič nepamätá, je ako čistý papier, no vy si pamätáte všetko. Pokiaľ nemáte dôkaz, fotku alebo video, alkoholik bude tvrdiť, že nemal vypité, lebo si na nič nepamätá. Prosili sme ho, plakali a kričali, aby už nešiel do krčmy. Keď sa to opakuje deň čo deň, je to neuveriteľná zúfalosť a frustrácia.

Boli to bežné pracovné, školské dni, kedy sme sa so sestrou museli pripravovať na druhý deň do školy a mama musela ráno vstávať do práce. Niekedy sa tento scenár odohrával deň čo deň, takýto „veselý“ večer sme mali aj niekoľkokrát v týždni. Nevyspatie, fyzické i psychické vyčerpanie sme skrývali pod úsmevom a dobrou náladou. Teror doma sme maskovali dobrými výsledkami v škole, mama úspechmi v práci. Nikto o tom nevedel, takto sme žili roky. Hrali sme to divadlo spolu s ním.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Kde je hranica?

Moja mama s otcom žije dodnes. Hranica toho, čo otcovi ešte akceptuje, sa stále posúva. Otcova diagnóza – syndróm závislosti od alkoholu – trvajúca desaťročia si pýta svoju daň už aj na neurologickej i psychickej úrovni. Výpadky slov, arogancia, nervozita, zábudlivosť, agresivita – to je to, s čím naša mama žije doteraz. Mala by od neho odísť, nech odíde! Čo ju pri ňom ešte drží? Keď sme boli malé, ostala s ním preto, aby sme boli kompletná rodina. Ale teraz, v tomto veku? Začínať odznova sama, na dôchodku… Hoci jej so sestrou dávame pomocnú ruku, naďalej s ním ostáva. Ostáva, pretože sa bojí. Ostáva, pretože je spoluzávislá.

Alkoholik môže mať dve tváre. Tú, ktorú pozná okolie a tú, ktorú poznáte len vy. V jeden deň to môže byť skvelý dedko, otec, ktorého rešpektujete a ktorého máte veľmi radi. Na ďalší deň, keď rodičom zavoláte v nesprávnu dobu, je to vulgárny arogantný agresívny človek. Sú to často tie najväčšie a najťažšie kontrasty. Obávate sa, čo všetko by otec v nevedomosti mohol spraviť vašej mame. Čo všetko by ona v afekte či zúfalstve mohla spraviť jemu. Ja a sestra len tušíme, čo sa odohráva doma za zavretými dverami, keď si otec vypije. Hoci sme ďaleko, žijeme naďalej v strachu. Ak sa váš rodič rozhodol akceptovať život s alkoholikom, bude pre vás veľmi ťažké zmieriť sa so situáciou. Ja som sa s tým doteraz nezmierila.

Myslím si, že navždy budem žiť s touto „stopou“ vo svojom srdci a vo svojej duši. Stres, zúfalstvo, výčitky svedomia, afekty ústiace do rôznych psychických porúch – to sú následky života s alkoholikom. Až keď som odišla z tohto prostredia a stratila viditeľnosť tohto problému, bola som schopná posunúť sa ďalej. O to bolestivejšie a zúfalejšie býva pre mňa uvedomenie, že sa tento problém nevyriešil, stále pretrváva a rokmi sa zhoršuje. Z vlastnej skúsenosti viem, že jediné riešenie je odísť. Najhoršie na tom je, že nemáte inú možnosť, ako si pomôcť, pretože ten človek sa sám musí chcieť liečiť, nemôžete ho donútiť. Väčšinou si ale závislý človek svoj problém nepriznáva a neuvedomuje.

Keď som v dospelosti začala riešiť svoje vlastné psychické problémy, ukázalo sa, že príčinou bol aj život s naším otcom. Okrem psychiky ovplyvnil otcov alkoholizmus naše zdravie, partnerské vzťahy, sebavedomie a pohľad na seba. Jediné, čo nás to asi „naučilo“ je pokora k životu a skromnosť, empatia a pochopenie ľudí, ktorí niečím trpia. No hovorím len za nás tri.

Ako ďalej?

Prečo o tom píšem? Najmä zo solidarity voči všetkým rodinám a deťom, ktoré prežívajú alebo prežívali niečo podobné. Som presvedčená o tom, že na Slovensku je problém závislosti na alkohole rozšírený v nespočetnom množstve rodín. Môže to byť mama, otec, obaja rodičia či iný rodinný príslušník. Alkohol je spoločnosťou akceptovaný podľa mňa až príliš. Hranica medzi tým, keď občasné pitie prechádza do alkoholizmu, je veľmi tenká. Je ťažké uchopiť a obsiahnuť túto problematiku, preto ju ilustrujem na svojom vlastnom príbehu.

Na záver ponechávam asi len rečnícke otázky. Ako pomôcť tejto situácii na Slovensku? Ako pomôcť ľuďom ako my? Ako obetiam dodať odvahu o tom hovoriť? Akú pomocnú ruku – inštitucionálnu, právnu či psychologickú – dať partnerom, partnerkám a deťom, ktorých príbuzný neničí len sám seba, ale celú svoju rodinu?

Čo je to spoluzávislosť?

O spoluzávislosti sa hovorí ako o „partnerstve“ v závislosti. Spoluzávislý je človek, ktorý sa nechá ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie. Spoluzávislý človek má blízky vzťah k osobe ktorá je závislá, pričom jej emócie, prežívanie, správanie, postoje a vzťahy k iným sú ovplyvnené správaním, prežívaním a postojmi závislej osoby.

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto príbehy sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Autorka si želala zostať v anonymite. Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie