Denník N

Nepremárni svoj život

Život nám uniká, pomedzi prsty. Čas plynie a kladieme si otázku: na čo to všetko? Práve zodpovedanie tejto otázky nám pomáha nepremárniť svoj život a prežiť ho naplno. Čo robiť preto, aby sme mali prečo žiť…?

Pred niekoľkými rokmi som sprevádzal Anselma Grüna počas jeho návštevy Slovenska. Návšteve predchádzal rozhovor a rozhovoru desiatky kníh, ktoré som od neho prečítal. Vždy ma fascinovala kombinácia pokory, lásky a múdrosti v jeho slovách. Nedávno na knižný trh prišla Anselmova kniha, ktorá sa venuje obavám, ktoré si človek kladie pred začlenením do spoločnosti. Pokúsim sa priblížiť z nej jednotlivé úlomky.

.

Prichádzajú za mnou mladí ľudia, ktorí si chcú usporiadať život. So záujmom ich počúvam. A často som z nich smutný.

Majú celý život pred sebou. Očakávalo by sa, že sa snažia vyznať v sebe, spoznať v čom by boli dobrí a čomu sa venovať. Tiež by bolo na mieste, aby sa snažili začleniť do spoločnosti a urobiť niekoľko kľúčových rozhodnutí, vrátane práce a výberu partnera. A miesto toho mi hovoria o strachu a obavách. O tom, aký je svet zlý a nespravodlivý.

Čakal by som, že ich trápi udržateľnosť planéty, sociálna nespravodlivosť, či boj za práva vo svete, s ochoreniami či s chudobou. Zdá sa však, že tieto ideály sa vytrácajú. Hoci boli blízke predchádzajúcim generáciám.

Mladá generácia ktorá za mnou prichádza, má obavy o svoj osobný a vlastný svet. Má obavu urobiť rozhodnutie. Akoby nič nemali vo svojich rukách. Mnohí neustále študujú miesto toho, aby svoje vzdelanie uplatnili na trhu práce. Ďalší prechádzajú zo vzťahu do vzťahu miesto toho, aby si vybrali. Iní sa neustále stahujú a žijú v podnájme miesto toho, aby sa usadili. A prácu menia každú chvíľu. Akoby nič v ich živote nebolo stále. Akoby nežili svoj život.

S niečím takým sme sa kedysi a v takom rozsahu stretávali skôr pri kríze stredného veku. Práve vtedy si mnohí znovu uvedomili, že kedysi chceli žiť inak. Možno dali na rady iných a možno sa v sebe nevyznali. Teraz však prehodnotili svoje priority tak, aby zmena bola možná. V strednom veku nie je ľahká, ale je možná. A mnohí to dokázali. Škoda, že nie skôr. Ale lepšie teraz ako nikdy…

Aj u predchádzajúcich generácií bolo možné stretnúť ľudí, ktorí až v starobe pochopili, ako veľmi sa ich život líšil od toho, ako chceli žiť. A krátkosť času ktorý im zostal, ich naplnil beznádejou, zúfalstvom či horkosťou.

Aby sme nepremárnili svoj život, musíme spoznať kto sme, aké je naše poslanie, rozvíjať ho a žiť podľa seba. Žiť svoj život.

Mnohé z obáv majú svoje racio a opodstatnenie. Naozaj dnes nemáme mnohé istoty, ktoré v minulosti boli. Mnohé istoty sme ako spoločnosť opustili a k mnohým sme ešte nedospeli. Už nemáme pracovné istoty, ale ešte nemáme takú ponuku práce, aby každý mal uplatnenie. Už nemáme pridelený byt, ale ešte nefungujú štartovacie byty (vo veľkom). Vďaka posunu odchodu do dôchodku, je pre našich rodičov – už ako starých rodičov ťažšie si užiť vnúčatá a pomôcť vlastným deťom pri ich starostlivosti. Často oni sami v rovnakom čase už potrebujú pomoc. Široká škála možností a uplatnenia zaujala našu pozornosť a hodnota ako je stabilný vzťah išla bokom. Naozaj je ťažké v tom všetkom rozlišovať a obstáť. Obava je pochopiteľná. Ale napriek tomu nie je dôvod prijať strach ako východisko.

Podľa Frankla musíme v živote vidieť zmysel, aby sme mali silu ho žiť. Zmysel, to nie je niečo statické. Niekedy ho treba spoznať a prijať (a obetovať sa) a niekedy ho treba dať. Je však odpoveďou na otázku prečo? A keď vieme prečo, nájdeme aj ako. Čo je zmyslom nášho života? Prečo to všetko?

Mnohých ľudí dopredu ženú očakávania. Očakávania sú fajn. Ale nemusia sa naplniť. A možno to „iné“ bude lepšie. Ak však prioritou sú očakávania, potom to iné neobjavíme a ak sa očakávania nenaplnia, prežívame krízu. Niektorí dokonca životnú. Hoci môže ísť o malú vec. Od očakávaní je blízko k seba strednosti a k egoizmu. Žiť len pre seba. Mnohí majú tak prehnané očakávania, že sú nereálne. A tak už nemajú kontakt s realitou – ich očakávania, ktoré nie sú ochotní skorigovať, im bránia v živote. Plány však treba občas aj zmeniť.

Tak ako zabúdame na zmysel, zabúdame aj na svoj sociálny a spoločenský rozmer. Radosť a šťastie sa v spoločenstve násobia. Čistá radosť je z obdarovania druhého. A to že môžem niekomu pomôcť a pre niekoho sa obetovať, mení môj pohľad na priority, na život a hodnoty. Viac dokážem doceniť to, čo mám. Viac si to vychutnám. A mám z toho väčšiu radosť. To všetko sú veci, ktoré sa kúpiť nedajú.

Tak ako sa vytratili mnohé istoty, iné sa ešte len rodia. Zmätok nastáva aj okolo skutočných hodnôt. Mediálny priestor ovládli materiálne hodnoty. Akoby mať, bolo dôležitejšie, než byť. Vlastníme, aby sme mali pocit hodnoty a pritom ten je spojený s tým, kto sme. Naša hodnota a naša dôstojnosť je spojená s bohatstvom, ktoré nesieme v sebe, ktoré máme rozvíjať a ktorým máme obohatiť svet. Do tohto bohatstva treba investovať, ale nie majetok, ale svoj čas. Stať sa sám sebou a zanechať stopu, ktorú nemôže zanechať nikto iný. Nie je nič vznešenejšie, než toto.

Pocit márnivosti – to že sme niečo stratili, ten pocit máme často, keď niekto zomrie. Už ho nestretneme, už mu nepovieme, či nedopovieme, čo sme chceli. Niečo podstatné sa zmenilo a nedá sa to vrátiť späť. Je to tím, že niektoré hodnoty sa nedajú kúpiť. Majú svoj čas rozpadu. Ak si ich nevychutnáme v ten správny okamih, už bude neskoro.

Mnohí o márnivosti hovoria v kontexte práce. Založili si rodinu, obetovali jej svoj čas a hoci pracovne veľa dokázali, neurobili kariéru. A už nevládzu držať krok s mladšími kolegami. A prehodnocujú, či to malo zmysel. Malo. Láska a obeta sú hodnoty, ktoré sa úročia a pretrvávajú. A obohacujú obidve strany. V práci sme – ako často hovoria manažéri keď treba zlepšiť podmienky – ľahko nahraditeľní. Niektorí ľudia zasvätili svoj život práci. A je to vznešené poslanie. Ale často nedocenené. A pre ostatných, sú aj cennejšie hodnoty, ako práca.

Mnohí o márnivosti hovoria v kontexte vzťahov. Zasvätili svoj život práci, roky ubehli a ostali sami. Prípadne ich život je už dosť ochudobnený o možnosti. Možno pekný vzťah ešte stihnú, ale už je neskoro mať deti. Má ešte zmysel o niečo bojovať a snažiť sa? Má. Pokiaľ práca nenesie v sebe taký zmysel, že by výrazne obohatila spoločnosť, prečo sa pre ňu obetovať? Možno to prišlo neskoro, ale radšej neskôr, než nikdy. So vzťahom a s láskou sa spájajú hodnoty, ktoré prinášajú viac potechy a naplnenia, než práca. Je to o hodnotách.

Márniť svoj život, znamená oddať sa skľúčenosti. Premárniť príležitosť. Byť skľúčený, znamená stratiť odvahu. A tím aj silu. Nádej, to je vízia, očakávanie, ale aj radosť, odhodlanie, či vytrvalosť. Beznádej, to je frustrácia. Čakanie. Na koniec? Nedávno za mnou prišiel mladík. V 25 rokoch si kúpil v predstihu miesto na cintoríne. Keby ešte stihol žiť…

Nádej nie je optimizmom, či pozitívnym prístupom. Je postojom. Je našim rozhodnutím. Bez ohľadu na okolnosti. Možno si spomeniete na človeka, ktorý bez ohľadu na okolnosti dokázal priniesť pokoj, zachovať chladnú hlavu, vniesť radosť, či pozdvihnúť náladu. To isté sa spája aj s nádejou. Sú ľudia, pri ktorých slabne aj naša obava a vytráca sa strach.

Čo s tím? Ako nepremárniť život? Nech budete robiť čokoľvek, nikdy nebude mať istotu. Môžete urobiť všetko preto, aby sa niečo vydarilo a nemusí sa to podariť. Ak budete robiť všetko preto, aby ste sa poistili a pokryli všetky riziká, potom Vám už neostane energia na iné. Treba dať priestor odvahe. Veci sa nemusia vydariť a občas sa nevydaria. To už k životu patrí.

Ak nemáme svoj život premárniť, potom naozaj potrebujeme spoznať, kto sme, v čom sme dobrí, aké je naše poslanie (dary a vlohy). To sú veci, ktorými môžeme obohatiť svet aj ľudí okolo nás, ktoré nás bavia a ktorými sa môžeme aj uživiť. Vďaka tomu budeme mať cieľ a zanecháme stopu.

Je fajn mať predstavy a plány, ale dôležité je nenechať sa nimi spútať. Život je plný prekvapení a treba nechať tu a tam sa ním uniesť. Nezabudnúť, čo je dôležité, ale ani žiť podľa nalinajkovaných vecí.

Ak máme nádej, život sa vydarí. Možno inak, ale bude stáť za to. Nádej nám nakoniec dá silu vytrvať. Ísť si za svojím. Ak čítate príbehy úspešných ľudí, často si stáli za svojím, aj keď im iní neverili. Tento krok patrí k najťažším – nestrácať nádej, keď sa nedarí.

Ale tak ako slnko zaženie tmu, aj obdobie neúspechu vystrieda obdobie kedy sa nám bude dariť. Nádej nám dáva silu to ustáť. Ak nemáme premárniť svoj život, nakoniec nesmieme zabúdať na iných. Vyjsť zo seba, obetovať sa pre iných a pomáhať druhým.

.

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktinským mníchom. Napísal množstvo kníh, pričom v nich často rezonuje vplyv Jungovej psychológie. Anselm sprevádza ľudí na ich duchovnej ceste a pracuje tiež ako manažér a správca opátstva. Jeho kniha Nepromarni svuj zivot, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. treadingmyownpath. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom