Hodzica

Ale najfrekventovanejšie slovo v tomto období je pre moju dcéru – hodzica. Chcel som ju pred časom zoznámiť s najobľúbenejším slovom môjho detstva, tráveného každé prázdniny na slovensko-poľsko-ukrajinskom pomedzí. Okamžite sa jej zapáčilo.

„Ty si hodzica,“ povie mi, a rehoce sa bláznivo. Teší sa z neho tak, ako som sa, ako decko, tešil ja, z jeho zvukomalebnosti i významu. Znamená totiž v rusínčine zadok a moje dieťa práve prežíva svoje šťastné „hovienkové“ obdobie.

Dnes mám opäť prázdniny, vlastne dovolenku. Cvičím svoje kuchárske schopnosti, chodievame s dieťaťom do wellness a indoor ihrísk a po večeroch nahrávam piaty album našej kapely. Žijeme si bezstarostný a šťastný život, akoby sa nechumelilo, hoci v skutočnosti je svet v totálnej hodzici. Na pokraji vojnovej katastrofy, a sledujúc volebné preferencie v našej krajine a podcasty s docentom Vašečkom, zdá sa, že o dva roky nám tu budú vládnuť buď subnormáli, alebo inteligentné svine, prípadne kombinácia týchto dvoch kvalít.

A čo máme robiť? Čo môže človek urobiť? Chcel som si dať na profil ukrajinskú vlajku, ale je to tak žalostne málo, až je to smiešne. Chodím diskutovať mimo komfortnú zónu mojej bubliny, ale ocitám sa sám voči dobre zorganizovanej zlobe a tupote.

Často sledujem reality, hlavne vidiecke domy. Fotografie kúpeľní a toaliet hovoria o našej krajine veľa. Ako si môžu ľudia vedieť vybrať dobrého politika, keď si nevedia vybrať ani len peknú kachličku? A skryť vodovodné potrubie do steny?

A má vôbec zmysel hľadať si chalupu v krajine, ktorej takmer polovica obyvateľov túži po totalite? A kde je na svete to bezpečné miesto?

Vždy, keď sa rozčuľujem nad nejakou malichernou vecou, teraz myslím, keď ti v reštaurácii prinesú jedlo ohrievané v mikrovlnke, takže páli na jazyku ešte štvrťhodinu, alebo auto, ktorému dávaš prednosť, odbočí bez smerovky, alebo pieseň, ktorú každé ráno počuješ v rádiu, má hlúpy text, alebo ti k bourbonu donesú pohár s ľadom, spomeniem si na fotografiu zbombardovaného paneláku na sídlisku v Mariupole. Na dieru v stene v byte, kde žila rodina ako my.

Svet, ktorý sme si vystavali, pokladáme za taký samozrejmý, že všetko, čo ho ohrozuje, sa nám zdá neskutočné a vzdialené. Ale čo je vzdialenosť v dobe internetu a rakiet stredného doletu? Mám už svoj vek a vojenský výcvik, a nie je to strach o seba, ale sľúbil som dieťaťu, že ho privediem bezpečne do dospelosti. Aký však bude svet, do ktorého vyrastie?

„A ty keď zomrieš,“ pýta sa ma pred spaním, „ budeš v hrobe?“

„No, radšej by som bol pod stromom na dvore nášho vidieckeho domu. Budem ti rásť, môžeš ma polievať.“

„Ja ťa budem ocikávať! Nie, počkaj, ja ťa okakám hodzicou!“ a rehoce sa, až sa steny trasú.

Lebo iné nevieme. Len byť šťastní.