Denník N

Ukrajina, ó , Ukrajina

Prečítal som si viaceré komentáre k článkom o napadnutí Ukrajiny, väčšinou geo-politicko makroekonomické drísty. Nikto z komentujúcich očividne nemá na Ukrajine blízku rodinu, príbuzného či priateľa. Na Ukrajine totiž zomierajú ľudia! Rusko nenapadlo Ukrajinu bez toho, aby spôsobilo straty na životoch. Rusi na Ukrajine zabíjajú. A ak by ste tam náhodou mali nejakú rodinu, blízkeho príbuzného alebo priateľa, zrejme by ste nemárnili čas písaním sebauspokojujúcich komentárov pod články…

Celý deň pociťujem úzkosť. Nie strach, ale pocit ako by som spolutrpel s mnohými nevinnými na Ukrajine. Koľko si len tento národ vytrpel pod tými boľševikmi! Holodomor s miliónmi obetí, bez ľútosti a ospravedlnenia, roky tyranie pod kladivom a kosákom, korupcia a tunelovanie nepredstaviteľných rozmerov, zastrašovanie a provokácie, a invázia.
Príbeh o dvoch dedinách.
Bola jedna dedina.
Chlapi spolu chodili do krčmy, na futbal aj do kostola.
Fero mal obrovský kus pozemku na okraji dediny, mal rodinu a suseda Imra. Fero vlastnil ako jediný v dedine pružinu – krtka na odblokovanie upchatého záchodu. Každý, kto mal problém, išiel k Ferovi a musel zaplatiť protislužbou. Lenže Fero bol taký chrapúň, síce podporoval domáci futbalový TJ klub, nikto ho však nemal rád, nedalo sa mu veriť. Fero často buzeroval suseda Imra a jeho decká. Dokonca na nich strieľal zo vzduchovky, nie priamo do detí, ale vedľa nich. Sem-tam nadával Imrovej žene a Imra samého ponižoval pred ostatnými. Ferovi napadlo, že ten obrovský kus role, čo má, mu je primálo. Preskočil teda jedného dňa k Imrovi cez plot, pustil k nemu psiská, zbil Imrovu ženu, vyhnal jeho decká a Imrovi dal rýľom po hlave. Potom zbúral plot, čo delil ich dva dvory. Do Imrovho domu vpusti svoje sliepky a kačice, do jeho obývačky svoje psiská. Keď sa o tom dozvedeli chlapi v dedine, prevracali očami, v šenku búchali päsťami po stole a niektorý poslali svoje ženy, aby Ferovi do okna nakričali. „Veru, zabudni, že si ešte prídeme požičať krtka!“, kričali. A, že čo je to za chrapúňa, a, niektorí chlapi že už ho na futbale ani nechcú vidieť a nech nepočíta, že mu zasa niekto požičia, čo ja viem, napríklad miešačku…
Fero bol kamarát s Jožom. Jožo mal tiež dobrý lán zeme a mal zase ako jediný motorovú pílu. Takže keď niekto potreboval, išlo sa K Jožovi. Jožo si za to bral najprv malé drobáky, no ako čas plynul, bral za požičanie píly viac a viac, až sa sa poriadne vyžral a vedel sa už aj kde-komu povyhrážať. Jožo videl, čo urobil Fero Imrovi a iba ho to posmelilo, lebo už dávno mal aj on zálusk na susedovo záhumienko. „Keď môže Fero, čo by som nemohol aj ja!“ A skrátka si susedovo záhumienko obohnal plotom. Koniec. „Nejaké tie pindy už znesiem“ a „veď ja mám v dedine jediný motorovú pílu!“
Odvtedy už v dedine nebolo pokoja ani poriadku…

Bola iná dedina.
V nej sa stalo to isté ako v tej prvej, až potiaľ, kedy chlapi zistili, čo Fero Imrovi urobil. Schystali sa, vtrhli k Ferovi, a poriadne mu dali po papuli… Síce niektorí skončili s pohryzenými údmi v nemocnici a jeden dokonca skončil s odťatou rukou, ale Fera z Imrovho domu vyhnali k nemu do chajdy, chlapi opravili plot a vyhádzali kačky a sliepky. A odvtedy bol pokoj. Fero onedlho aj tak zomrel a nikto za ním nesmútil. A Jožovi ani na um neprišlo, že by si urobil chúťky na susedovo záhumienko. Chlapi sa v dedine aj pohádali, dokonca aj pobili, ale už iba na futbale…
Bohužiaľ sa v posledných desaťročiach „západ“ či ak chcete – slobodný svet strácal IBA vo svojich dolároch a eurách, eko-homo-birokratických záujmoch, v porne a v skorumpovanom futbale, korektnosti a vraj „pokání“ zo skutkov minulosti… a pomaly priberal na váhe až sa stal obéznym…Prestal akosi vnímať svet bdelo. Ľudský život, akú má cenu? A má každý ľudský život rovnakú cenu? Alebo, ten čo je tlstejší ma väčšiu cenu ako ten vychudnutý? A keď zomrie vojak, ktorý je tiež synom, manželom, otcom, to je ok, to sa znesie? A keď sa porušia všetky podpísané aj nepodpísané dohody, vtedy je to len na krik? A taký obézny sa už nevládal ani poriadne hýbať. Iba ak na super elektro vozíku. A z obývačky od počítača posielal husté odkazy Ferovi…

Ak môžete, pomôžte! A hlavne, nenechajme Imra napospas!

Bože, buď milosrdný k nevinne trpiacim a buď im oporou a útechou. A, Bože, buď spravodlivý k nenásytným a tým, čo pachtia po smrti. Amen.

Teraz najčítanejšie

Peter Straka

Kľúčové slová môjho života: pravda, spravodlivosť, zvedavosť, vzdelávanie a poznávanie, solidarita, making difference, príroda a technika