Denník N

Čisté ruky

Popri inom

V posledných hodinách čelíme faktu vojenského konfliktu, surovosti, ktorá je poznačená tým, o čom sme čítali u Hemingwaya, Tolstoja. To, že sme prvého z nich vyradili z povinného čítania popri reformách školstva, bola obrovská chyba a budeme za to platiť, pretože digitálna éra potrebe jemnosti extra nenaučí. Deti nebudú vybavené do života pre zanedbanie predstavivosti. U neho sa tomu dalo učiť, aj keď nemrhal slovami.

Vojna je ako voda – nedá sa pred jej následkami utiecť. Rozprestrie sa v spomienkach, ale aj na uliciach, v domoch, v zemi, ktorá nebude stíhať byť hrobom so všetkou pomocnou obradnosťou a úctou. Smrad, hniloba, surová besnota, otupenosť človeka sa vrývajú nezmazateľne pod kožu. Ktovie, či sa aj po tejto ďalšej bude dať zamilovať si literárny realizmus s pridanými hodnotami, za ktoré nikdy nebudeme platiť žiadnu daň.

Čelíme nielen strachu, hrôze, pred ktorou unikáme ďalším stupňom zrýchlenia, akým sme schopní uchopiť svoje povinnosti alebo s istou zvláštnou vďakou zrazu za každý detail vo svojom pokojnom, zastabilizovanom prostredí.

Do stredy sme zase raz mnohí neverili Bohu, ale viac sme verili slovám mocného človeka, pretože naše skratky, ako je pre nás znesiteľné svet vnímať a vyznať sa v ňom s pečiatkou tých určite múdrejších, keď nám to tak „poriadne“ vysvetľujú a veľmi nás nezaťažujú.

Od štvrtka z jedného človeka zase raz robíme zjednodušenou optikou jediného vinníka za všetko zverstvo, krutosť, skazu, ktorej je poslušný plniteľ zákona alebo pokynu schopný aj ochotný zároveň a kedykoľvek.

V pondelok jeden zástupca obrovského a celkom dobre od prírody vybaveného územia na mape rozbalil svoju víziu, pomenoval svoje predstavy naplno. Asi všetci nečakali, že introvert s takým osobným profilom tak úprimne prehovorí, ale s obsahom tém a uskutočniteľnosťou vízie niektorí dlhodobo rátali.

Popri tom, ako sa musíme prebudiť zo sna, že nemáme dostatočné vybavenie v štáte ani na to, aby sme ťažkou technikou dokázali ratovať aspoň holé životy a obydlia občanov, keby prišlo k vážnej prírodnej katastrofe, násobkom katastrof alebo len náhodnej katastrofe spôsobenej človekom či technickým skratom, aby sme nemanifestovali to, že máme toľko energie a peňazí a prehľadu, kto má krv koho na rukách a kto koho predáva ešte aj do budúcnosti, na koho kašle a podobne, nezabudnime, že si na nás opäť brúsi zuby nechcená skúška Európy s otáznikom, kto  na tej – svojej pozícii v systéme povie Nie. Prečo zase raz v dejinách človek nepovie Nie, keď sa mu prikazuje: Týchto ľudí odstrániť. Prečo sa zase tisícky ľudí niekde nezastavia, nezamyslia a nepovedia si, že všade žijú len ľudské bytosti, ktoré si tak ako oni museli svoje dni prežiť, odrobiť, zaplatiť a vybudovať alebo vážiť to, kde sú, čo od života dostali od iných – rodičov, starých rodičov, predkov a tak ďalej. Že zase raz niekto vyhodil do luftu v okamihu svet, ktorý nikto sám nevytvára, ani vlastným opisom skutočností nezmení, ale zato natrvalo poznačí traumou na desaťročia a vytvára precedens pre okolie v tom, že pasivita mlčania a nezasahovania, ak malý štát vyhodnotí reálne svoj potenciál voči ultimatívnemu gigantovi, sa bude stále držať ako kliešť svedomia ďalších ľudí, ktorí dajú svojmu životu zmysel akurát tou nekonečnou špirálou opakovania chýb s výhovorkou, ako to inak nejde.

Dajme pokoju šancu, ku ktorej pozývajú nielen duchovní predstavitelia. Začnime od seba a pracujme na tom, aby sme vedeli povedať Nie osloveniam a obvineniam, ktoré nás strhávajú k ublíženiu ľuďom pri nás z akéhokoľvek dôvodu. Takto sa určite dá pracovať na redukcii napätia, aby sme mali silu vychádzať von v ďalších dňoch a byť znesiteľní medzi ľuďmi a ich osudmi a balíkmi v nich, aj keď už aj oni mohli stratiť alebo strácajú všetko.

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.