Ukrajina I: 11. február

Sedím v Lotyšsku a rozmýšľam nad tou absurditou: Vladimir Putin sa nazýva silou dobra. A pýta sa: „Prečo by dobro malo byť slabé?“

Toto je presne problém. Naratív tu stavajú ľudia ako Blaha, Fico, či Putin tým, že oni sa pýtajú otázky. A my máme odpovedať. Pričom už tie samotné otázky nás zaťahujú do zhola nesprávnych premís. Sila dobra nie je o tom, kto má väčšie svaly. Preto samotná otázka nemá zmyslu, nehovoriac už o úplne chybnej premise, že Putinovo Rusko je „dobro“.

Ale vráťme sa o dva týždne dozadu. Kamarát z Kanady, novinár z konfliktných zón t.č. v Brazílii v pohodlnom džobe on-line žurnalistiky, mi poslal tvít od Igora Girkina. Ja som si ho pozrel.

Pozrite si ho, než budete čítať ďalej.

A potom som sa preklikol na ďalšie tvíty, bohužiaľ nie všetky viem spätne nájsť. Jeden poukazoval na výstavbu poľných nemocníc a porovnával súčasné satelitné fotky s rovnakými štruktúrami poľných nemocníc v prvších vojnách Ruska. Ďalší hovoril o zásobovaní predsunutých bodov krvnými bankami s komentárom: „Rozostavanie vojsk neznamená vojnu. Poľné nemocnice a zásoby krvi už áno.“

A v tom momente sa mi spojili tie dva neuróny v mojej hlave a došlo mi.

Hromadenie armády na hraniciach na začiatku vlaňajška nebolo nič iné ako logistická generálka. Dovtedy sa mi zdalo divné, že Putin utráca toľké peniaze za takéto divadlo, ale presne v tom momente, 11. februára ráno,¹ mi to došlo: Invázia. Bol som na 100% presvedčený. Načo by utrácal toľké peniaze, načo také napínanie svalov? Aby sa stiahol a „stratil tvár“? V tom momente som vedel, že vojna sa začne ešte počas Olympiády alebo hneď po nej.

Komu to poviem? Mame určite nie, veď má slabé srdce, nebude spať, to jej nemôžem urobiť. Nasledujúcu noc som prakticky nespal – ja, čo som zalomil aj pod širákom na kameňoch v tadžicko-afgánskom pohraničí. Nakoniec mi nedalo a zavolal som mame v nedeľu, 13. februára.

Moja mama mi najprv nechcela veľmi veriť, lebo že veď Martin Leidenfrost vojnu šmahom zhodil zo stola. Neskôr mi ale povedala, že ma v živote nepočula tak vyľakaného.

V tom čase ma už vôbec neprekvapovala ani nevzrušovala predpoveď CIA o 16. februári. Vedel som, že k tomu príde ešte vo februári, najpravdepodobnejšie do 20., prípadne krátko po ňom, aby вор² neprekazil olympiádu hlavnému súdruhovi v Číne. A z rozloženia armády bolo jasné, že pôjde o inváziu v plnej škále, z každej jednej strany Ukrajiny (okrem Západu). Čo mi to ale pomôže?

22. februára som objavil tento tvít. Žirinovský³ tam 27. decembra 2021 v ruskej Dume reční:

„Nepáči sa vám? Prijmeme druhý program [politiku]. Pocítite ju o štvrtej hodine rannej, 22. februára. Chcel by som, aby 2022 bol rokom mieru, ale ja mám rád pravdu. 75 rokov hovorím pravdu. To nebude rok mieru. Bude to rok, keď sa Rusko opäť stane veľkou krajinou a všetci budú musieť držať hubu a krok a vážiť si Rusko.“

A čo presne sa stalo 22. februára o 4:00 ráno? Pozrime si Hlavné Správy:⁴

04:00 – Svedok tlačovej agentúry Reuters na východe Ukrajiny oznámil, že v utorok nadránom videl kolóny vojenských vozidiel vrátane tankov na okraji Donecka, hlavného mesta jednej z dvoch separatistických oblastí na východe Ukrajiny, ktoré predtým ruský prezident Vladimir Putin uznal za samostatné štáty.
Reportér agentúry Reuters videl na okraji Donecka v kolóne približne päť tankov a ďalšie dva tanky v inej štvrti mesta. Na tankoch nebolo viditeľné žiadne označenie.

Anglický komentár k tomuto tvítu z 20. februára je:

„Načo je nám CIA, keď máme Žirika [Žirinovského]?“

Je však možné, že by sa Žirinovský odkazoval na nejaký dátum v histórii?

Iba ak impíčment Janukovyča v súvislosti s Euromajdanom. 22. februára 2014 vtedajšieho ukrajinského prezidenta Verchovna Rada pomerom hlasov 328-0 zbavila funkcie a ešte v ten deň ušiel za hranice do Ruska.

Ale Žirik na tom aktuálne nie je veľmi dobre. Schytil ho kovid (konkrétne Omikron) a napriek siedmim či ôsmim očkovaniam (alebo práve preto?) skončil na JIS-ke, resp. ventilátore. Alebo žeby to bol výsledok „čaju u Putina“ za vyzradenie strategických informácií?

Na záver už len dodám, že v noci z 23. na 24. som mal nadránom bizarný sen, pričom ja málokedy mávam sny, resp. si ich pamätám. Bol som kdesi na Ukrajine, uprostred ukrajinských vojsk, s akýmsi nejasným poslaním – bojovať. ‚V živote som nedržal v ruke zbraň,‘ namietal som. Potom sa vylodili Rusi, prešli okolo obrnené transportéry, ukrajinskí vojaci zmizli, ja som sa šiel schovať do akéhosi kumbálku s metlami a potom som sa zobudil a zistil, že sa stalo presne to, čo som už temer dva týždne očakával. Ale symboliku v snoch nevidím a že to bolo práve v tú noc, keď sa začal útok, považujem iba za náhodu.

Nabudúce trochu viac o DĽR a LĽR.