Denník N

Oxfordská biomedicína je len pre silné žalúdky: Krv, pitva živých potkanov a obrázky mŕtvych bábätiek

VAROVANIE: Tento blog rozpráva o odbere a konzumácií krvi, experimentoch na zvieratách a o vývojových poruchách, ktoré sú nezlučiteľné so životom. Tieto témy môžu znepokojiť citlivých čitateľov. Rozhodla som sa ale o nich písať, lebo sú súčasťou štúdia medicíny a biomedicíny (nielen) v Oxforde. Budúci študenti by mali vedieť, do čoho idú.

Na Oxforde sa učím od prednášajúcich, ale aj od spolužiakov. Napríklad moja veľmi dobrá kamarátka z Hongkongu so mnou často zdieľa šialené vedecké experimenty. Minule mi dala prečítať si článok, ktorému sa mi až veriť nedalo. Narazila naň, keď písala esej o krvnom obehu. Nejako sa preklikala od klasických experimentov odporúčaných učebnicou až k detailnej štúdií medika, ktorý mal fóbiu z krvi.

Vedcov z jeho univerzity zaujalo, že odpadol, keď videl, ako niekomu berú krv. Tak sa rozhodli pozorovať, ako presne toto odpadnutie prebieha. Na ich sklamanie ale študent už pri opätovnom sledovaní odberu krvi nezamdlel. A tak sa vedci rozhodli pritvrdiť. Danému medikovi dali z odobratej krvi trošku vypiť. Po tomto kroku chudák chlapec samozrejme odpadol a vedci o tom mohli vydať článok. Tento experiment bol dosť starý. Neviem si predstaviť, že by sa uskutočnil v prítomnosti.

Strach z krvi a odpadávanie v pitevniach je ale niečo s čím medici na Oxforde (ale aj na iných univerzitách) bojujú rok čo rok. Ja s krvou nemám problém. Niektoré experimenty vedia ale zaskočiť aj mňa. Napríklad keď sme minulý týždeň testovali efekt alfa a beta blokátorov na krvný obeh potkanov. Alfa a beta blokátory sa pri ľuďoch využívajú na znižovanie tlaku. Pre medikov a biomedikov je preto veľmi dôležité porozumieť tomu, ako ktoré z nich fungujú.

Alfa a beta blokátory sme našim potkanom pichali priamo do vonkajšej hrdlovej žily. Pomocou podkožných elektród sme potom merali ich EKG – aktivitu srdca. Merali sme im aj tlak. Použili sme pri tom venózny katéter, ktorý sme im vložili do vonkajšej krvnej tepny. Museli sme teda otvoriť potkanom hrdlá tak, aby to prežili.

Aby som nepreháňala, potkany s ktorými sme pracovali boli podľa Britských zákonov stále živé, i keď v iných krajinách by mohli byť považované z mŕtve. Závisí to od toho, ako ktorá legislatíva definuje smrť. Naše potkany mali úplne poškodený mozog, čiže nemohli nič cítiť a ani sa hýbať. Vlastne bez pľúcnej ventilácie by nedokázali ani dýchať. Nič, čo sme s nimi robili im teda nespôsobovalo žiadnu bolesť ani stres.

Po skončení experimentu sme mohli ísť preč. Kto chcel ale mohol zostať a pozerať sa, ako náš profesor potkana otvára a ukazuje nám ešte tlčúce srdce a pracujúce črevá. Zostalo nás možno desať. Aby sme mohli celý tento experiment robiť, museli sme mať povolenie z ministerstva. Myslím že tak ľahko živé potkany opäť pitvať nebudeme, za čo som celkom rada.

Pri odchode z laboratória som sa cítila trochu zvláštne, lebo bol štvrtok. Vo štvrtok pred Centrom medicínskej výučby vždy stoja demonštranti, ktorí protestujú proti experimentoch na zvieratách a vivisekcii – živej pitve. „Keby tí len vedeli,“ rozmýšľala som, keď som prechádzala okolo.

Neskôr sme vypĺňali dotazník, v ktorom sme vyjadrovali náš názor na experimenty so zvieratami. Ja si myslím, že zvieracie experimenty sú kľúčovou súčasťou vývoja nových liekov a biomedicínskeho výskumu ako takého. Využívanie zvierat pri výučbe mi síce príde menej opodstatnené, ale stále dôležité. Veď ako inak sa máme pripraviť na možnú prácu so zvieratami v našich budúcich vedeckých pozíciach.

Demonštranti pred budovou medicínskeho centra majú plagáty zobrazujúce zvieratá zabité pri výskume. Ako protiargument by sme ale mohli proti týmto plagátom postaviť zábery závažných vedľajších príznakov, ktoré vznikli pri liekoch, ktoré boli nedostatočne testované.

Napríklad liek proti epilepsii, valproát, spôsobuje ťažké postihnutia u detí, ktorých matky ho užívajú počas tehotenstva. Počas prvých týždňov tehotenstva sa embryám nezrastie dobre nervová trubica, čo vedie k poškodenej mieche a mozgu. Na tento strašný vedľajší účinok sa bohužiaľ prišlo až keď už bol liek na trhu.

O poruchách nervovej trubice som akurát dnes písala esej. Minulý týždeň sme mali na túto tému prednášku. Ide o emočne veľmi ťažkú tému. Človek sa proste nevyhne strašným fotkám mŕtvych novorodencov. Aj prezentácia k našej prednáške ich obsahovala veľa. Nedostali sme ani varovanie. Najhoršie fotky sú tie, ktoré zobrazujú závažné poruchy nezlučiteľné so životom. Bez kontextu by človek niekedy ani nepovedal, že na fotke je bábätko. Absolútne neodporúčam tieto poruchy zadávať do vyhľadávača.

Napriek tomu, aké sú tieto témy ťažké, je veľmi dôležité venovať sa im. Mňa osobne vývoj veľmi zaujíma z molekulárneho hľadiska. Ja zaujímavé skúmať, ako sa rôzne signály podielajú na tom, že sa z jednej bunky stane súčasť nervu, zatiaľ čo iná skončí v koži. Alebo ako niektoré bunky vytvoria trubicu, zatiaľ čo iné sa zhromaždia v jednej rovine.

Vo všetkých týchto procesoch zohráva veľkú úlohu epigenetika. Epigenetika je téma ktorá ma zaujíma a kvôli ktorej som prišla do Oxfordu študovať biomedicínu. Práve chyby spojené s epigenetikou  môžu byť dôvodom vývojových porúch. Vývojové poruchy sú jedna z možných tém, ktorým by som sa chcela venovať po ukončení môjho štúdia ako vedkyňa. Musím ale zvážiť, čí mám dosť silné nervy.

 

 

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).