Nedávno mi doslova padla sánka, keď český prezident prehlásil, že hendikepované deti by sa nemali vzdelávať s tými zdravými. Že inklúzia je nešťastie pre obe strany.

Priznám sa – v prvom, druhom a trošku aj treťom momente som podozrievala svoj sluch, že ma škaredo klame. Nebudem tu riešiť právnu stránku veci, nie som totiž odborník na české, ani na európske právo, navyše verím že toto už vám vysvetlili ľudia okolo vás. Budem tu riešiť ľudskú stránku veci, lebo veď my, hendikepovani ľudia, sa k tomuto musíme postaviť tak, aby si hocikto iný, vrátane vás, nabudúce DOBRE rozmyslel, čo povie a aká je realita.

To, čomu sa hovorí „postihnuté dieťa“ som bola v 80tych rokoch minuleho storočia. Chodila som do internátnej školy (na ktorú dodnes nedám dopustiť lebo integrované vzdelávanie v tom čase prakticky neexistovalo) a bol to špecifický svet vo svete s typickou mikroklímou internátnej školy.

Mala som to šťastie, že domov som chodila raz za týždeň a s rodinou som vďaka tomu mala pevný kontakt a silné puto. Píšem o šťastí, lebo mnohé deti sa dostali domov 4x do roka – na prázdniny jarné, letné, na Vianoce a na Veľkú noc. Každý psychológ, vlastne normálne uvažujúci človek chápe, že dieťa takéto odlúčenie nevnímalo ako príjemné. Preň to boli otázky typu „prečo ma rodičia poslali sem, kde ma nemá kto pochváliť keď sa mi niečo podarí, kde si ma nemá kto pritúliť keď mi je smutno, ked, keď, keď …“

Ako sa cítil rodič, ktorý si sice uvedomoval, že táto škola je pre jeho dieťa to najlepšie, ale vedel o všetkých tých „keď“ jeho dieťaťa? Tiež asi nemusím popisovať.

A teraz sa na to pozrime z druhého uhla pohľadu – ako nás videli zdravé deti. Alebo skôr nevidel – keďže v bežných školách sa deti so zdravotným postihom takmer nevyskytovali. Nebudem to tu obšírne rozpisovať. Stačí otázka – viete, ako „chuti“, keď sa na ulici niekto zastaví, pozerá na vás, prípadne si na vás ukazuje prstom a chichoce sa na vás? Alebo keď vás zdraví rovesníci volali Pokémon? Neviete? Chvála Bohu.

Mám 5 ročného synovca a priznám sa, som rada, že prichádza do kontaktu aj s rôzne postihnutými ľuďmi. Barla pre neho nie je niečo nenormálne a moje chodítko bolo dlhý čas jeho auto s ktorým lietal ako šarkan. Vie, že človek ktorý si niečo dáva tesne pred nos nie je čudný, len veľmi zle vidí. Vie, že človek s deformáciou tváre nie je objekt posmechu alebo dôvod na strach.

No ak je nešťastím to, že sa vieme navzájom od malička prijímať takí, akí sme, tak potom má český pán prezident pravdu. Môj život a život mnohých hendikepovaných ľudí ma však o pravdivosti tohto tvrdenia nepresvedčil.

Pán prezident, buď sa ospravedlňte, alebo makajte na tom, aby ste nás o svojej pravde presvedčili!