Denník N

Čo sa stalo s Vladimírom Putinom?

Ostáva nám všetkým nielen dúfať, ale aj všetko urobiť preto, aby toto šialenstvo dopadlo najlepšie, ako môže dopadnúť.

Vojna nie je iba nejakou primitívnou reakciou, vybitím alebo realizáciou agresívneho pudu, respektíve určite nie je iba tým. Je čímsi viac. Je agresiou naplánovanou, inštrumentálnou, premyslenou, agresiou, o ktorej vykonaní sa niekto musí rozhodnúť, ktorá má svoje ciele. Vojna ako taká teda súvisí s našim evolučným výdobytkom – mozgovou kôrou – omnoho viac, než by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať. A, čo je dôležité pre tento krátky text, má svoje dôvody, motívy, teda musí sa zrodiť v niekoho hlave.

Účelom tohto článku nie je odpovedať na otázku, kto presne je vo svojom vnútri Vladimír Putin, ani ho psychiatricky diagnostikovať či ponúknuť jeho psychologický profil. Ide len o hľadanie odpovede na otázku z nadpisu, a teda, čo sa s ním stalo, že jeho rozhodnutia dospeli až do otvorenej vojny, akú máme možnosť aktuálne sledovať?

Verili sme v racionalitu. Zdá sa, že to bola chyba, no napriek tomu je to spôsob, aký sa nám ukazuje mnohokrát ako užitočný. Chyba to bola vo vzťahu k Putinovi, inak je to veľmi adaptívna stratégia ako riešiť konflikty, pozerať sa na svet a jeho problémy, ako pristupovať k našim osobným ťažkostiam. Na druhej strane, niekedy je náš koncept racionality a viery v nej skôr nerealistickou predstavou, ktorá hraničí s utópiou.

Odrazu v Putinovi mnohí vidia blázna a šialenca, teda niekoho, kto sa vylúpol z racionality, kto s ňou nemá veľa spoločného. Je ním však naozaj?

Ak by sme mali dešifrovať laický termín „blázon“, bol by to niekto, kto stratil schopnosť rozpoznať skutočnosť, stratil kontakt s realitou, kto trpí halucináciami, bludmi, má dezorganizované správanie (psychiatrický pohľad), niekto, kto má značne znížené ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, čiže nevie ovládnuť svoje správanie a nevie adekvátne rozpoznať jeho charakter, napríklad to, čo vlastne teraz robí a aký dosah môže mať jeho správanie, či aký má vlastne cieľ (právny pohľad), alebo niekto, koho prejavy a správanie sa výrazne narušili vzhľadom na jeho doterajšiu osobnosť, kto sa ocitol mimo svojej predchádzajúcej životnej línie, mimo svojich kontextov každodennosti (laický pohľad).

Azda posledné zo spomenutého je najbližšie k tomu, čo sa s Putinom deje. Akoby sa zmenil. Na túto zmenu sa môžeme pozrieť ako na posun v istom kontinuu, ale aj ako na akési obrátenie po období zvratu, premeny. Osobne mi je bližší prvý pohľad, pretože je to stále rovnaký človek, ktorý si vyberá iba istý typ spätných väzieb a ktorý si nárokuje pod rôznymi zámienkami nielen Ukrajinu, ale aj iné okolité krajiny a oblasti. V podstate sa teraz nedeje nič nového, okrem toho, že to, čo chce, si chce zobrať otvorene, agresívne, značne radikálnymi prostriedkami, respektíve okrem toho, že vyhlásil vojnu v európskom a nám veľmi blízkom priestore.

Putin pravdepodobne netrpí bludom. Na základe jeho správania, prejavov a vystúpení nebudí dojem niekoho, kto má zásadne znížené ovládacie alebo rozhodovacie schopnosti, teda sa zdá príčetný, a podľa všetkého, čo môžeme sledovať, ruský prezident nie je psychotický. V jeho myšlienkových obsahoch však rozhodne zapustilo korene mylné presvedčenie o tom, že Ukrajina nejakým spôsobom náleží k Rusku. Anexia Krymu a problémy v Donecku a Luhansku potvrdzujú tento predpoklad, ako aj dlhodobú snahu Kremľa o ukrajinské územia. Tieto tendencie sa teraz „len rozšírili“ na celé územie Ukrajiny a okrem iného sa zdôvodňujú domnelou hrozbou. Ak táto hrozba nie je len propagandistickým nástrojom, mohli by sme uvažovať o paranoidite. Môj názor je, že Putin je značne podozrievavý voči Západu, ale nemyslím si, že ide vyslovene o paranoidný blud. Je to klamlivé presvedčenie a/alebo ovládavá predstava, ktorá ho ženie do Ukrajiny, čiže predstava, ktorá vtieravo a intenzívne sýti jeho myseľ a ktorá má obrovský vplyv na jeho zmýšľanie a správanie, hoci nie je postavená na správnych ani racionálnych východiskách. Obeťou tejto ovládavej predstavy sú teraz Ukrajinci, podobne ako biela veľryba, ktorú prenasledoval kapitán Ahab. Vo vojnovom postupe môže byť ukrytá aj pomsta Západu za jeho odvrátenie sa od Putina, ktorý sa s ním kedysi pokúšal spolupracovať, ako aj jeho snaha ukázať Západu veľkosť Ruska a to, že si môžu dovoliť bez medzinárodnej akceptácie siahnuť po tom, o čom si v Kremli myslia, že je ich. Je to preskok omnipotentných narcistických fantázií do konania? Alebo je to meranie síl so Západom, ktorého ringom a zároveň obeťou je Ukrajina?

Aj keď má jeho postup iracionálne východiská, stále ide o racionálneho človeka. Aj racionálny človek sa predsa môže rozhodovať iracionálne. Schopnosť rozhodovať sa ešte nezaručuje dobré rozhodovanie.

Putin sa vyvíja. Toto je nový, temnejší Putin, ale určite neprešiel žiadnou veľkou konverziou, len ho drobné zmeny dotvorili do jeho terajšej podoby.

Obavy mnohých z Trumpa boli vyslovene smiešne oproti našim súčasným obavám z Putina, pretože kým Trump poznal pravidlá a hýbal sa aspoň naoko podľa nich, hoci podvádzal, pre Putina v istom bode pravidlá prestali existovať. A to neviem, či sme boli schopní adekvátne rozpoznať vopred. Otázka, našťastie iba teoretická, je, že keby Trump mal moc roky, či by sa z neho vlastne nevyvinul niekto veľmi podobný Putinovi. Osobnosť sa tu stretáva s možnosťami, ktoré jej ponúka prostredie – a tu sa ukazuje, akú kľúčovú úlohu má politický systém a jeho protitlak, silní demokratickí a morálne ukotvení politici, a napokon aj my všetci.

Putin bol roky opatrný, vyhýbal sa riziku, navonok miestami pôsobil skôr rozvážne. Teraz sa zdá, akoby sa niekam ponáhľal, odrazu sa rozhoduje veľmi prekvapivo, rázne, riskuje, akoby nebol schopný uvedomiť si konzekvencie svojich rozhodnutí, akoby až príliš jednoducho pri svojom rozhodovaní uveril, ako invázia na Ukrajinu skončí. Stratil trpezlivosť? Sme svedkami zmeny rozhodovania v súvislosti so stúpajúcim vekom v zmysle výraznejšej impulzívnosti alebo pokračujúceho prestreľovania vlastných možností? Alebo ide len o efekt posilňujúceho a neodporujúceho prostredia, ktoré nedokáže adekvátne inhibovať jeho omnipotentné vízie a scenáre?

Už pred pandémiou sa okruh blízkych ľudí a poradcov okolo Putina zužoval, čo môže naznačovať nedôverčivosť, podozrievavosť, respektíve paranoidné tendencie. Pandémiou mohla byť táto paranoidita posilnená, zvýraznená. Isté je, že s obeťami svojej moci, medzi ktorými zďaleka nie sú iba Ukrajinci, nemá žiadnu empatiu a že cíti, že to, čo robí, je vzhľadom k Rusku alebo k referenčnému systému jeho hodnôt správne. Všetko sú to však iba útržkovité pohľady na celok jeho osobnosti, ktorá sa nachádza v určitej dejinnej situácii a ktorú ja za „šialenú“ v psychotickom zmysle rozhodne nepovažujem. To však neznamená, že nerozpútala šialenstvo, pretože práve toho sme bohužiaľ svedkami. Ostáva nám všetkým nielen dúfať, ale aj všetko urobiť preto, aby toto šialenstvo dopadlo najlepšie, ako môže dopadnúť.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.