Sociálny pracovník: Nepoznanie vedie ku stigmatizujúcemu postoju, dôležitá je vnímavosť
Čo si o ľuďoch s duševnými problémami myslia sociálni pracovníci? Panuje určitá stigma aj medzi odborníkmi? Čo môže jednotlivec urobiť pre to, aby slovenská spoločnosť považovala psychické a fyzické zdravotné ťažkosti za rovnocenné? So sociálnym pracovníkom Jurajom Marendiakom sme sa porozprávali o predsudkoch a tolerancii v oblasti duševného zdravia.
Od roku 2006 sa venujete sociálnej práci v oblasti duševného zdravia. Prečo ste si vybrali túto oblasť záujmu?
Sociálna práca bolo niečo, čo ma lákalo, aj keď som v sedemnástich rokoch ešte nevedel, čo to presne bude znamenať. Nebola to teda úplne vedomá voľba. Štúdium ma bavilo a popritom som hľadal príležitosť naučiť sa niečo v praxi.
Dokonca ani oblasť duševného zdravia som si nevybral zámerne. Dostal som ponuku pracovať v neziskovej organizácii DSS-MOST ako vedúci denného rehabilitačného strediska a koordinátor projektov pre ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením. Bral som to ako veľkú príležitosť a spätne hodnotím, že som sa v Moste veľa naučil. Vnímal som, že psychológovia a sociálni pracovníci vedia pracovať podobne.
Začínali sme rehabilitačným strediskom, do ktorého ľudia dochádzali denne na nejakých 4-5 hodín. Napriek ich ťažkostiam mali každý deň dôvod ráno vstať, prísť medzi ľudí a zažiť niečo zmysluplné. Potom sme postupne založili zariadenie podporovaného bývania, chránenú kaviareň, a hľadali sme s kolegami ďalšie spôsoby, ako dať našim klientom šancu žiť pestrý život a všetky bežné roly v ňom. Perspektívu zotavenia vnímam ako nádej žiť obyčajný život napriek duševnému ochoreniu – napriek prítomnosti jeho symptómov alebo dôsledkom.
Keď porovnáte rok 2006 a 2022 – ako sa za ten čas zmenil váš postoj k ľuďom, ktorí majú skúsenosť so psychickou poruchou? Poopravili ste v niečom svoj názor resp. ste ho úplne zmenili?
Môj postoj a prístup sa zase až tak nezmenil, mám ho však vďaka pracovným skúsenostiam viac ukotvený a vedomý. Mal som možnosť bližšie ich spoznať a zistil som, že až taký veľký rozdiel medzi nami nie je. Skúsenosť s duševným ochorením vnímam ako jednu zo skúsenosti, ktorú človek má. Rolu pacienta, rolu prijímateľa sociálnej služby, vnímam len ako jednu z rolí, ktoré človek žije.
Čo si o ľuďoch s duševnými problémami myslia sociálni pracovníci? Panuje určitá stigma aj medzi odborníkmi?
Sociálny pracovník je ešte stále príliš často niekto, kto pripravuje zmluvy, vedie osobné kontá, rôznu administratívu, preto žiaľ nemá dostatok príležitostí, aby rozvíjal svoje zručnosti a postoj k ľuďom so skúsenosťou s duševným ochorením. Ak navyše pracuje v inštitucionálnej veľkokapacitnej pobytovej sociálnej službe, v objekte pre 130 ľudí, tak nemá dostatok príležitostí, aby sprevádzal človeka so skúsenosťou s duševným ochorením na ceste k zotaveniu. Je to niečo, v čom mu bránia limity inštitúcie.
Mám skúsenosť, že keď v prostredí sociálnych služieb poviete psychiatrický pacient, tak to nesie anotáciu toho, že tento človek je alebo môže byť nebezpečný. Túto stigmu vnímam ako situáciu, v ktorej nepoznanie a nedostatočná informovanosť vedú k určitému postoju k druhému človeku. Ide o systémový problém, z ktorého neviem viniť sociálnych pracovníkov ako jednotlivcov. Riešenie tohto problému vidím v komunitných službách.
Posledné dva roky boli pre spoločnosť psychicky náročné. Ako sa podľa vás za toto obdobie zmenilo vnímanie psychických porúch? Mnohé známe tváre verejne priznali psychické problémy. Je tá stigma teraz o niečo menšia než pred pandémiou?
Myslím si, že obdobie pandémie prinieslo mnohým ľuďom dotyk s ich vlastnou zraniteľnosťou. Rovnako tak aj mne, v mojom osobnom príbehu. Napríklad vlastné zdravie som predtým veľmi neriešil a zrazu to boli obézni štyridsiatnici, kto patril medzi ohrozenú skupinu. O rodinu a blízkych som sa bál viac ako predtým. V mojom „pláne“ som so strachom vôbec nerátal. Navyše pandémia mala dôsledky na praktickú stránku môjho života. Väčšina mojej práce sa zastavila, zrušili sa stretnutia, nekonali sa školenia a nevedel som, ako dlho to bude trvať. V tej situácii som mohol na to, čo mi predtým dávalo zmysel, buď rezignovať alebo hľadať iné cesty, ako žiť zmysluplné dni (týždne, mesiace a roky, ako sa neskôr ukázalo).
Koncom februára Denník N uverejnil článok s názvom: „Ukrajinský poslanec: Dnes tu s Putinom sympatizujú snáď už len duševne chorí ľudia”. Je podľa vás tento titulok vhodný?
Určite nie. Keby som bol človek, ktorý má osobnú skúsenosť s duševným ochorením, tak by to bolo pre mňa veľmi zraňujúce.
Aký máte pocit z toho, keď verejnosť pripisuje mediálne známym osobám na základe ich správania rôzne psychiatrické diagnózy? Napríklad v čase, keď bol premiérom Igor Matovič, mu internetoví komentátori „diagnostikovali” histriónsku poruchu osobnosti (F60.4). Nie je takéto nálepkovanie nebezpečné?
Nálepkovanie má potenciál ublížiť druhým – nepomôže porozumieť človeku, jeho perspektíve a tomu, ako vníma veci okolo seba.
Čo sa týka diagnostikovania, pridám osobnú skúsenosť. Bol som na návšteve, počas ktorej som bol svedkom telefonátu. Z počutého som pochopil, že žena na druhej strane linky prechádza ťažkým obdobím, ten telefonát bol povzbudzujúci a uisťujúci. Profesionál vo mne pani rovno zdiagnostikoval, to bude určite depresia! Po ukončení telefonátu môj známy povedal: „Ona je teraz taká smutná a moc si neverí.” A vyjadril tým to dôležité – nie diagnózu, ale ako sa cíti a že to je teraz, a nie navždy. Bolo to pre mňa veľmi zahanbujúce. Pamätám si tú vetu a odvtedy venujem oveľa väčšiu pozornosť jazyku, ktorý používam.
Je podľa vás slovenský jazyk stigmatizujúci? Ktoré slovné spojenia vám v slovenčine najviac prekážajú?
Slovenský jazyk zo stigmatizácie neobviňujem – je to o tom, ako tento jazyk používame. Je rozdiel povedať, že je človek duševne chorý alebo že má skúsenosť s duševným ochorením. Keď poviem duševne chorý človek, tak ochorenie staviam pred toho človeka. Keď o človeku hovorím ako o osobe so skúsenosťou s duševným ochorením, tak vlastne hovorím, že je to iba jedna z jeho skúseností. O ľuďoch s duševným ochorením sa rozpráva ako o psychiatrických pacientoch. Všetci však máme nejakého lekára a definujeme sa ako pacienti len vo chvíľach, keď sa nachádzame v ambulancii. Ja som mimo ambulancie manžel, otec, priateľ, kolega a mám množstvo ďalších rolí.
V slovenčine existujú slovné spojenia a výrazy, ktoré nie sú relevantné v danom kontexte. Používajú sa nevhodne a nevyjadrujú nádej, že to môže byť aj inak. Povedať bezdomovec je iné, ako povedať človek bez domova. Môžem o niekom povedať, že je nezamestnaný alebo že aktuálne nemá prácu. Je to veľký rozdiel.
Často sa objavuje slovo nesvojprávny – akoby daný človek nemal svoje práva. To nie je pravda, on má svoje práva, je len pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, čiže nemôže napríklad podpisovať zmluvy a podobne. Keby som si dal tú námahu a povedal by som, že je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, tak mi ľahšie docvakne, že vlastne nepotrebuje súhlas opatrovníka, keď chce ísť na prechádzku, lebo prechádzka nie je právny úkon.
Bazálna citlivosť, vnímavosť je dôležitá. Každý jednotlivec môže byť všímavý a otvorený k zraniteľnosti druhých, Každý kto chce, môže vytvárať tolerantnejšiu spoločnosť, v ktorej sú psychické a fyzické zdravotné ťažkosti rovnocenné.
V súčasnosti pôsobíte ako lektor a konzultant implementácie metodiky CARe v sociálnych službách. Na Slovensku je to pomerne neznámy pojem a prístup v pohľade na človeka s duševnou poruchou. V čom je model zotavenia odlišný od tradičných liečebných postupov v slovenských zdravotníckych zariadeniach?
V občianskom združení Nájdi sa sprevádzame ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením na ich ceste k zotaveniu. Popritom by sme chceli inšpirovať ostatných a priniesť nový koncept zotavenia do prostredia sociálnych služieb. Naše služby sú dostupné pre ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením a pre ľudí so psychosociálnou zraniteľnosťou. Nepýtame si od klienta potvrdenie od lekára, nemáme podmienku ani vo vzťahu k hospitalizácií. Pozornosť venujeme jeho príbehu, prianiam a najmä silným stránkám.
Táto služba je terénna a poskytovaná na území Bratislavy. Poskytujeme ju tam, kde má zmysel osobný kontakt. Keď je pre človeka dôležité stretnúť sa na bezpečnom mieste, tak hľadáme bezpečné miesto. Podporujeme ho v hľadaní samostatného bývania, pomáhame mu vybavovať bežné záležitosti a riešiť každodenné situácie podľa potreby.
V prvom rade sa zameriavame na silné stránky človeka a predchádzajúce skúsenosti s bývaním, prácou a voľným časom. Staviame na jeho skúsenostiach a silných stránkach, nie na našich. Postupom času v ňom rastie sebadôvera vo vlastné schopnosti: ja viem, čo je dobré, už som to veľakrát takto skúsil a fungovalo to.
Zameranie na podporu zotavenia je naša druhá kotva. Proces zotavenia je založený na nádeji v lepšie zajtrajšky. Na hľadaní individuálnej cesty ako kvalitne žiť s duševným ochorením – s jeho symptómami a dôsledkami. Cieľom je žiť pekný život napriek skúsenosti s duševným ochorením.
Mgr. Juraj Marendiak
Vyštudoval sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2006 pôsobí v oblasti sociálnych služieb, v téme duševného zdravia aktuálne pôsobí ako lektor a konzultant implementácie metodiky CARe v sociálnych službách a ako odborná podpora programov občianskeho združenia Nájdi sa.
Občianske združenie Nájdi sa
Cieľom združenia je poskytovať pomoc ľuďom so skúsenosťou s duševným ochorením. Zameriava sa na cestu k zotaveniu, pomocou modelu CARe, ktorý v zahraničí výrazne zvyšuje kvalitu starostlivosti o duševné zdravie. Združenie momentálne poskytuje sociálnu službu podpora samostatného bývania „Cestou“ a pripravuje Školu zotavenia.
Text: Anna Zajacová
Jazyková korektúra: Ivana Kriek
Titulná fotografia: Archív Juraja Marendiaka
Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!
Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.
