Denník N

Druhá svetová vojna neskončila víťazstvom, vyhrať sa musí teraz

Porážka nacizmu bola výhra. Druhá svetová vojna však dobojovaná nebola. Tragédiou tejto vojny bolo, že morálne víťazstvo nad Hitlerom pripadlo Stalinovi. Ten následne pod mocenský vplyv Sovietskeho zväzu zabral polku Európy.

Prvá svetová vojna bola skutočne o niečom inom. Bola to snáď posledná európska vojna, ktorá bola, ako to tvrdil Lenin, imperialistická. Šlo o kapitál. Ďalšie vojny boli o boji so zlom. Druhá svetová vojna začala príbehom krajiny, ktorá kedysi bola mocnou ríšou no úderom osudu sa z nej stala chudobná a slabá krajinka. Našiel sa však vodca, silná osobnosť, ktorá zdanlivo zjednotila národ a viedla ho k lepšej budúcnosti, do čias, keď bude ich národ vládnuť celému svetu. Ideológia nacizmu bola pochopiteľná a nečudujem sa, že sa k nej prikláňali obyvatelia rôznych tried. Zúfalí hulváti dostali možnosť legalizovať svoje agresívne pohnútky, intelektuáli mohli rozvíjať svoju prirodzenú aristokratickosť. Potom začal tento šialený vodca skúšať, čo všetko si môže dovoliť. Vytvoril niekoľko separatistických oblastí, kde zachraňoval jej obyvateľov pred zlobou a agresiou dekadentnej Európy. Keď zistil, že ostatné štáty jeho maniere tolerujú, pripravil plán bleskovej vojny: invázia na slabší susedný štát. Ale narazil na odpor.

Hitler bol nakoniec porazený, avšak Berlín dobili sovietske vojská. Stalin sa stal hrdinom vojny. Keď v krátkom období po vojne západné štáty zistili, že oslobodené oblasti sa opäť stávajú krajinami pod cudzím vplyvom, nikto s tým nič neurobil. To je pochopiteľné, po hrôzach vojny nikto nechcel nový otvorený konflikt. Totalita a zloba nacizmu bola odstránená, totalita a zloba sovietskeho spôsobu vládnutia sa rozmáhala.

Začala Studená vojna a tým aj proces, ktorého vyústenie vidíme v týchto dňoch. Systém sovietskeho vládnutia zažil v 90. rokoch vďaka internému oslabeniu výrazné uvoľnenie. To však len podporilo jeho totalitarizmus, mýtus o stratenej sláve. Súčasná vojna je nevyhnutným dôsledkom politiky, ktorá sa na území Ruska pestuje už od čias Ivana Hrozného (s krátkymi nádychmi relatívnej slobody, napríklad počas Kerenského vlády alebo počas demokratického zvolenia B. Jelcina).

Vyššie spomenutý Lenin, v jednom svojom texte, kde kritizuje imperialistickú vojnu (teda Prvú svetovú) hovorí, že to nie je vojna ruského ľudu. Vojnu vyvolal cár a cár znásilňuje svoj ľud a núti ho robiť to, čo nechce. Lenin hovorí, že cár núti ruský ľud stať sa proti jeho vôli katom iných národov.

Že Putin sa štylizuje do role novodobého cára sa ukazuje už dlhodobo. Je to však celoruský problém: ruský národ sa musí cárov zbaviť a žiť slobodne. A kým sa v Európe bojuje, musí sa každý Rus a Ruska zamyslieť, čia je vojna, ktorá sa teraz bojuje v ich mene. A dobojovať to, čo sa nedobojovalo pred osemdesiatimi rokmi. Európa totalitarizmus netoleruje.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Priehradný

Doktorand filozofie na Jihočeskej univerzite v Českých Budějovicích (odborné zameranie: filozofia L. Wittgensteina, epistemológia, psychológia, estetika), absolvent evanjelickej teológie na Univerzite Komenského v Bratislave.