Čert a Káča v SND aj s ukrajinskou hymnou

Táto opera sa v SND uvádzala naposledy pred viac ako štyridsiatimi rokmi, takže z dramaturgického hľadiska je jej uvedenie celkom vhodnou voľbou. Navyše divadlo novú inscenáciu prezentovalo ako rodinné predstavenie určené aj pre deti, čo znovu treba privítať, pretože detský divák momentálne nemá v SND veľa možností nejaké operné predstavenie navštíviť.

Preto som so sebou zobral svoju 12 ročnú dcéru, aby som mohol vnímať spätnú väzbu aj očami detského diváka.

Pri uchopení tohoto diela je pre každého režiséra výzvou, ako sa vysporiadať s jeho symfonickými pasážami, počas ktorých dej neplynie a vzniká otázka, čo vtedy na javisku inscenovať. Režisérka Zuzana Fischer spolu s choreografkami Zuzanou Lisoňovou a Terezou Kmotorkovou zaplnili javisko pohybom, do ktorého zapojili nielen sólistov, ale aj zbor, parkúristov, tanečníkov a dokonca aj akrobatov. Pravdepodobne v presvedčení, že divák sa pri takom množstve vizuálnych podnetov na scéne nebude nudiť ani v pasážach, kedy speváci mlčia.

Vytvorili tak síce pomerne dynamickú, energiou a kvalitnými tanečnými kreáciami nabitú inscenáciu, v ktorej pozornosť diváka bola vizuálne neustále niečim zaneprázdnená, avšak práve v tom bol zároveň aj hlavný kameň úrazu výsledného tvaru.

Množstvo vedľajších a s dejom častokrát vôbec nesúvisiacich inscenačných nápadov (prebiehajúcich na scéne častokrát súbežne) viedlo k tomu, že divák nevedel, či má sledovať jednu vec, druhú, alebo tretiu.

To by samozrejme ešte nemuselo samo o sebe byť na škodu, pokiaľ by sa tak dialo práve v dejovo hluchých miestach opery. Lenže k neustálej umelo udržiavanej stimulácii diváka dochádzalo aj na vyslovene nevhodných miestach.

Keď v polovici prvého dejstva Čert láka Káču, aby sním išla do pekla a v metaforách ospevuje svoj domov ako miesto, kde je všetko krásne červené a kde sa všetkým tak páči, že sa nikto odtiaľ nevrátil späť, znie tajomná a podmanivá hudba, azda jedna z najkrajších hudobných pasáží opery. Celý výstup Čerta je natoľko divácky príťažlivý, vytvárajúci tú správnu rozprávkovú atmosféru a dramatické napätie, že nie je potrebné práve vtedy odvádzať pozornosť niekam inam.

Lenže režisérka akoby nepostrehla, že práve toto je jedno z tých miest, ktoré stojí za to vizuálne podčiarknuť a kedy – obrazne povedané – majú byť všetky reflektory zasvietené (a oči uprené) len na Čerta.

Nie, na scéne sa deje pravý opak. Spúšťa sa kruh, na ktorom dve akrobatky visiace vo vzduchu predvádzajú rôzne (hoci aj celkom zaujímavé) kreácie a okamžite strhávajú celú pozornosť na seba. Čert si v tom momente zrejme môže spievať čo chce, zostáva nepovšimnutý.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek

Alebo v treťom dejstve dvaja parkúristi odídu z hľadiska do auditória a na prekvapenie divákov sa začnú štverať po stenách divadla (každý z nich na opačnej strane) až na balkón. Či sa im naozaj podarí vyštverať sa až hore, nebudem na tomto mieste prezrádzať, nech sa divák príde sám presvedčiť, ako to dopadne.

Ale aj táto scena je názorným príkladom toho, ako nepochybne zaujímavý nápad  (niečo také som v SND ešte nikdy nezažil) nemusí v konečnom dôsledku až tak dobre vyznieť, ak sa inscenuje na nevhodnom mieste.

Keďže som predstavenie videl tri krát, mohol som si dovoliť ten luxus, že na treťom predstavení som v týchto okamihoch nepozoroval samotnú akciu, ale divákov. Všetci okolo mňa sledovali štveranie sa parkúristov na balkón a nikto nesledoval kľúčový moment odohrávajúci sa v tej chvíli na javisku, kedy sa Čert vracia do pekla sám, bez toho aby uniesol Kňažnú.

Po predstavení som dokonca dostal od svojich známych otázku, či neviem, ako sa to vlastne zomlelo, že si ju Čert nakoniec nezobral, pretože tento kľúčový moment im unikol.

Nuž unikol im práve preto, lebo sledovali parkúristov.

Rozbehnúť obdobnú akciu v momente, keď paralelne na scéne prebieha vyvrcholenie zápletky, na mňa pôsobí ako nie celkom dobrý odhad časovania a dávkovania vedľajších inscenačných prvkov.

Tie môžu byť atraktívnym osviežením, ale aj nežiadúcim odvádzaním pozornosti – a to vždy v závislosti od toho, v akom momente sú divákovi servírované. Pritom škoda, pretože nápad to je určite zaujímavý.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek

Naopak, práca parkúristov, tanečníkov alebo už spomínanej vzdušnej akrobacie veľmi vhodne dopĺňala predlohu v závere druhého dejstva, kedy diváci mohli vidieť roztancované peklo. Používanie “diváckych barličiek” vtedy nijako nevadilo, práve naopak, vytváralo dynamickú, energickú a sviežu atmosféru, tanečné choreografie boli nápadité a zaujímavé, celý záver stredného dejstva bol veľmi vydarený.

Niektoré efekty (ako zavesenie akrobatov na spustených červených závesoch, či na spomínaných kruhoch) sa v inscenácii vyskytovali opakovane. Zaujímavý však bol každý takýto prvok vždy len raz. Pri jeho opakovaní som nadobúdal pocit, že „toto už tu pred chvíľou bolo“.

Pre režisérku preto môže byť ponaučením, že diváckymi barličkami je vždy lepšie šetriť, pretože môžu inscenáciu urobiť zaujímavou iba vtedy, ak nie sú nadužívané. Jednoducho, menej je niekedy viac.

Pre objektívnosť však musím povedať, že postrehy detského diváka budú zrejme vnímané úplne inou perspektívou, mojej dcére sa všetky nápady režisérky páčili, žiadne  z výhrad, ktoré popisujem, nemala. Avšak ani ona nakoniec neporozumela, prečo Čert nevzal Kňažnú do pekla so sebou.

Ako veľké pozitívum som vnímal, že režisérka inscenovala väčšinu akcií sólistov v prednej časti javiska, čo v akustických podmienkach SND spevákom (a aj inscenácii) určite prospelo.

Čert a Káča je rozprávkovým príbehom, avšak scéna tomu príliš nezodpovedá. Navyše nie je úplne najlepšie nasvietená – v zmysle poučky, že svetlo je dobré vtedy, keď si ho neuvedomujete a v momente, keď ho podvedome začnete riešiť, asi nie je niečo v poriadku. Spevákom neraz nevidieť do tváre a čokoľvek, čo sa odohráva hlbšie v priestore, v zadnej časti javiska, je takmer vždy len v akomsi pološere. To potom spôsobuje, že inscenácia pôsobí farebne nevýrazne, čo nenavodzuje tú správnu rozprávkovú atmosféru.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek

Operu hudobne naštudoval Martin Leginus. Keďže však krátko pred premiérou ochorel, taktovku za neho zobral do rúk Branko Ladič. Tým vlastne premiéru zachránil, za čo mu divadlo môže byť vďačné.

Na druhej strane však k výslednému hudobnému prevedeniu možno mať aj viacero výhrad. Orchester miestami prekrýval sólistov a vo všetkých troch navštívených predstaveniach sa tento nedostatok prejavoval vždy na tých istých miestach (napríklad v spomínanom výstupe Čerta v prvom dejstve, v ktorom láka Káču do pekla). Nemalo by byť predsa problémom si počas skúšok priebežne preverovať, aký je zvukový balans v sále, pretože z jamy to pochopiteľne nebude možné správne odhadnúť.

Počas prvej premiéry hral orchester výrazne lepšie, než o deň neskôr, kedy bolo počuť aj drobné kazy. Na druhej strane som ocenil, že dirigent sa vyvaroval tomu, aby teleso viedol strojovo.

Zbor bol výborne pripravený, presný, zvukovo sýty a kompaktný – a to na všetkých troch predstaveniach. Herecky mali zboristi konečne akcie, ktoré boli zmysluplné (čo inokedy nebýva zvykom). Dá sa dokonca povedať, že zborové pasáže patrili k tým miestam opery, ktoré vyzneli najlepšie.

Katarína Flórová bola plnokrvnou Káčou z mäsa a kostí, živočíšnou, plnou energie a výbušného entuziazmu. Bolo vidieť, že si rolu užívala. Po speváckej stránke však bolo cítiť kontrast medzi tým, ako dominantne a suverénne sa jej hlas niesol ponad orchester vo vysokých polohách a ako menej zvučný bol pri nízkych.

Pri disjunktných hudobných pasážach, v ktorých melódia neustále doslova skáče od vysokých tónov k nízkym a naspäť, mala dokonca tendenciu vysoké tóny ešte zvýrazňovať, čím popísaný nežiadúci efekt vlastne zväčšovala.

Káča samozrejme má byť podľa predlohy otravná, odvrávajúca a vo svojom prejave aj “štekajúca”, ale nemyslím si, že to má vyznievať práve takto.

Monika Fabianová, ktorá bola Káčou na druhej premiére, bola o niečo menej impulzívna a menej energická v porovnaní s Katarínou Flórovou, ale jej Káča bola hravá, šibalská a miestami tak trochu aj “naivná”. Fabianovej herecká kreácia bola veľmi pekne vypracovaná, zo všetkých troch alternantiek sa mi páčila najviac. Taktiež ponúkla vo všetkých polohách oveľa vyrovnanejší a farebnejší tón.

Jarmilu Balážovú orchester neustále prekrýval a to nielen v nízkych polohách, ale aj stredných, jednoducho nebolo ju veľa krát vôbec počuť. Jej Káča bola po hereckej stránke trochu chladná, bez entuziazmu, akoby zdržanlivá v prejavoch. Zo všetkých troch alternácií bola najmenej presvedčivá.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek

Úlohu Čerta na prvej aj druhej premiére stvárnil Michal Onufer, ktorý tak pohotovo zaskočil za chorého Daniela Čapkoviča. V utorok sa potom v tejto postave predstavil Gustáv Beláček.

Onufer ponúkol svetlý, veľmi kultivovaný barytón. Svetlá farba vyvolávala dojem, že hlas miestami ani neznie barytónovo – a to práve jeho prejav robilo pre mňa veľmi zaujímavým. Objemom tónu však bol pre priestory SND mierne poddimenzovaný, určite by lepšie vyznel v o niečo menšej sále.

V nízkych polohách bol taktiež prekrývaný orchestrom, čo však v niektorých pasážach mohlo byť skorigované aj o niečo šetrnejším zvukom z orchestrálnej jamy. Bohužiaľ ale nebolo.

Onufer elegantne frázoval a spieval s veľkým zmyslom pre legáto. Ponúkal len relatívne striedme dynamické odtiene. Herecky bola jeho postava vynikajúco vypracovaná.

Zatiaľ čo Onufer bol Čert – elegán, Gustáv Beláček by mohol teoreticky ponúknuť živelnejšiu podobu tejto postavy. Na rolu Marbuela sa vyslovene hodí všetkými dispozíciami svojho hlasu, bol som preto pred návštevou utorkového predstavenia presvedčený, že úloha mu bude ako šitá na mieru.

Po návšteve predstavenia som však zostal sklamaný. Beláček svoju rolu síce zvládol bez veľkých chýb, ale akoby sa v nej ešte len hľadal. Pôsobil neisto a vyvolával dojem, že nemá svoj part dostatočne usadený. A aj jeho herecká kreácia bola veľmi rozpačitá.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek

Úlohu Ovčáka Jirku na navštívených predstaveniach spievali Ondrej Šaling a Peter Račko.

Šaling ponúkol príjemne sfarbený tenor, pevný tón a žiarivé výšky. A taktiež uveriteľne stvárnenú postavu.

Zatiaľ čo Šalingovi rola vyslovene sadla a jeho spevácka kreácia patrila suverénne k najsvetlejším a najkrajším okamihom prvej premiéry (v utorok ale v prvom dejstve znel už trochu unavene), jeho alternant Peter Račko vôbec nemal byť do roly Ovčáka Jirku obsadený. Nedostatočný hlasový objem bol v jeho prípade natoľko očividný, že mi nie je jasné, ako je možné, že počas skúšobného procesu sa nenašiel nikto, kto by na to upozornil.

Račko môže byť dobrým spevákom v komornejších priestoroch, ale do veľkej opernej sály SND (v ktorej navyše je akustika taká, aká je) rozhodne nepatril.

Divadlu by zrejme prospelo, keby malo vytvorenú funkciu intendanta, alebo aspoň niekoho, kto by sa špecializoval na vyhľadávanie nových hlasov a na obsadzovanie postáv hosťujúcimi spevákmi. Predsa nie je možné, aby sa na to, že spevák nie je vhodne obsadený, prišlo až počas premiéry.

Úlohu Kňažnej stvárnili Jolana Fogašová a Eva Hornyáková. Fogašovej sa na prvej premiére príliš nedarilo a nie je zrejmé, či išlo o indispozíciu, alebo sa v tejto role celkovo nebude cítiť dobre. Pri prechode medzi registrami sa jej tón lámal a výrazne zmenil farbu.

Eva Hornyáková mala prechody medzi registrami plynulé, oveľa viac diferencovala vo výraze medzi jednotlivými frázami a vytvorila tak postavu Kňažnej o niečo plastickejšie. Kedže Hornyáková patrí medzi najlepšie speváčky sólistického súboru, jej presvedčivý výkon v úlohe Kňažnej pre mňa nebol prekvapením.

Lucifer zaznel v podaní Jozefa Benciho a Petra Mikuláša.

Benci pôsobil suverénnejšie a jeho tón bol prieraznejší, dokonca bol jediným spevákom, ktorého bolo veľmi sýto počuť, aj keď spieval v zadnej časti javiska. Herecky však bol pomerne jednotvárny.

Mikuláš volumenom pôsobil síce oveľa subtílnejšie, avšak po hereckej stránke bol jeho Lucifer dovedený do detailov. Ako jediný z účinkujúcich vnášal do svojej postavy aj rozprávkovosť a divákom (najmä tým detským) pripomínal, že Čert a Káča je predovšetkým rozprávka.

Čert a Káča v SND. Foto: Marek Oblzrymek.

Pred všetkými tromi predstaveniami zaznela v podaní orchestra a zboru ukrajinská štátna hymna, ako výraz našej solidarity s napadnutou susednou krajinou. Išlo o veľmi silný moment každého jedného predstavenia. Rozhodnutie divadla dať takýmto spôsobom najavo svoj postoj, budí silný rešpekt.

Počas nedeľnej premiéry sa krátko pred koncom jednej z prestávok postavil pred pódium neznámy občan a predniesol asi pol minútový plamenný prejav o tom, že odchádza z predstavenia, nakoľko nesúhlasil s hraním hymny. Jeho prejavu zatlieskal až jeden divák. Ostatní len nechápavo mlčali v nemom úžase.

Svoj prejav ukončil slovami: „Už ma v SND viac neuvidíte, dovidenia“. Vtedy sála ožila a diváci ho ironicky začali vyprevádzať zo sály výkrikmi „dovidenia“. Niekto za ním zakričal aj „zbohom“. Bolo tak evidentné, že odchádzajúci pán je so svojim názorom úplne osamotený.

Jasný postoj SND sa stal príkladom aj pre niektoré iné hudobné inštitúcie, v ktorých vedení ešte len pred niekoľkými dňami prevládal názor, že nie je vhodné sa verejne (ako inštitúcia) vyjadrovať k politickým otázkam, nakoľko umenie je apolitické.

Keď však uvideli, že SND sa k odsúdeniu invázie postavilo priamo, opatrne zmenili svoj postoj aj oni.

Je len veľmi tenká hranica medzi opatrnosťou a alibizmom. A v čase, kedy zúri u susedov vojna, pre alibizmus nemôže byť žiadne miesto.

Čert a Káča v SND. Foto: Andrej Dobrotka

Na záver sa ešte vrátim k premiérovanej opere. Čert a Káča je predstavením, ktoré je napriek vytknutým nedostatkom určite v mnohom zaujímavé. Je vhodné aj pre deti, pričom pozornosť mojej dcéry dokázalo udržať po celý čas až do konca. Posudzované detskými očami sa opera Čert a Káča nakoniec veľmi páčila.

Dospelí si z predstavenia taktiež majú čo odniesť, hoci ich pohľad už bude oveľa kritickejší, ako je pohľad detského diváka.

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix