Detská psychologička: Pocit identity sa ustáli do veku 25 rokov, dovtedy sa vnútorne hľadáme

Kde v detstve pramenia naše psychické ťažkosti? Kolotoč štúdia, vzťahov aj práce – kedy vieme, že je toho na nás veľa? Môže mladý človek vyhorieť? Ako sa udržiavať v psychickej pohode? Týmto a ďalším otázkam sme sa venovali 25. októbra 2021 na diskusii o duševnom zdraví mladých ľudí, na ktorej bola hostkou detská psychologička Mária Balážová.

Pani psychologička, aké faktory ovplyvňujú raný rozvoj osobnosti dieťaťa?

Rodičia si ešte pred počatím vytvárajú prekoncepty toho, aké ich asi dieťa bude, aké dieťa by chceli. Okrem biologických a genetických predispozícií sú pre raný rozvoj osobnosti dieťaťa dôležité aj ich vlastné životné skúsenosti.

Psychika dieťaťa je formovaná na škále stability, t.j. kto mi dáva bezpodmienečnú lásku, pri kom cítim bezpečie. Ak je dieťa vystavené faktorom, ktoré narúšajú pocit bezpečia, môže to ovplyvniť jeho psychickú stabilitu. Na psychický rozvoj dieťaťa má negatívny vplyv emočné násilie, zanedbávanie, fyzické týranie, ale aj emočný chlad. Ak má rodič sám psychické problémy, je príliš zameraný sám na seba, jeho správanie je nepredvídateľné a ťažko čitateľné, aj vtedy je dieťa vhodené do neistoty a chaosu. V tejto neistote sa síce naučí fungovať, človek si zvykne na všetko, ale má to následky do budúcnosti: narušené zvládanie stresových situácií, pokrivené vnímanie seba samého, možný vývoj psychických porúch.

Ak vyrastám v istote a stabilite, tak dôverujem svetu aj ľuďom. Neskôr v živote dokážem veriť tomu, že svet a ľudia sú dobrí, nemusím mať strach.

S istotou a dôverou sa spája pojem vzťahová väzba. O čo presne ide?

Existujú 4 druhy vzťahových väzieb, ktoré ovplyvňujú náš spôsob vzťahovania sa v dospelosti. Ukazujú dôležitosť raného vývoja psychiky v detstve. Vzťahová väzba je určitý model, v ktorom zažijeme bezpodmienečnú lásku, dôveru a istotu – tieto emócie si na podvedomej úrovni prenášame do ďalších vzťahov.

Určitú vzťahovú väzbu je možné v dospelosti napraviť preto, lebo mozog je plastický. Rané vzťahové väzby nás ovplyvňujú do tých, ktoré si v dospelosti vytvárame sami. Príklad: zatiaľ čo svojej prvej láske dovolím správať sa ku mne určitým nepekným spôsobom, neskôr získam skúsenosť s človekom, ktorý mi ukáže bezpečný vzťah, v ktorom sa nemusím báť.

Spomenuli ste rodičov so psychickými problémami. Ak rodič o svojej psychickej poruche vie, ako môže dieťaťu pomôcť zdravo sa vyvíjať?

Treba si uvedomiť, že každý máme svoje limity. Keď napríklad viem, že sa dokážem rýchlo nahnevať, tak radšej odstúpim od situácie, aby som zabránil výbušnej reakcii. Keď má matka samoživiteľka stres z uživenia rodiny, vtedy sa môže stať, že potreby dieťaťa pôjdu do úzadia. Keď má rodič psychické ťažkosti, mal by sa v záujme dieťaťa o seba starať a vyhľadať odbornú pomoc.

Je to vôbec možné, neniesť si so sebou žiadnu traumu z detstva? Nie je nevyhnutné, že rodič chtiac či nechtiac spôsobí dieťaťu traumu, ktorú musí v dospelosti spracovať?

Je možné vychovať dieťa a nespôsobiť mu žiadnu traumu. O traume z detstva hovoríme vtedy, keď ovplyvňuje bežné fungovanie dospelého človeka. Trauma tak veľmi zasahuje do integrity človeka, že je preňho náročné spracovať ju a pohnúť sa ďalej. Človek sa cíti byť zaseknutý na jednom mieste. Ak bola trauma spôsobená nechtiac, otázkou je: dokážeme to ako dospelí uznať, chcieť napraviť škodu, ošetriť a spracovať to, aby sme sa vedeli v živote pohnúť ďalej?

Na druhej strane sa nedá vychovávať bez stresových podnetov, lebo stres je nevyhnutný pre náš život, formuje našu odolnosť a posúva nás ďalej. Nie každá je úzkosť je patologická, môže byť v poriadku – treba len preskúmať, kde pramení, čo ma v mojom živote zúskostňuje. Keď mám neustále úzkostné stavy a ataky, je to iné a treba vyhľadať odborníka.

V čom je detstvo tak dôležité?

Detstvo je akási dichotómia – na jednej strane máme malého človeka, ktorý je zraniteľný a závislý na rodičoch. Na druhej strane je dieťa od momentu oddelenia sa od matkinho lona samostatnou bytosťou, ktoré žije v inej dobe, s inými nárokmi a požiadavkami ako jeho mama a otec.

Ako sa voči tomu postavím ako dospelá osoba? Ktoré rady si zoberiem ako svoje názory a ktoré nie? Je rozdiel medzi radou: je dobré zastaviť na červenú vs. je dobré zobrať si bohatého muža. Životná skúsenosť je neprenosná, aj keď to rodič myslí v dobrom. Pre rodičov je výzvou dieťa sprevádzať a pritom mu dať priestor na individualitu.

View this post on Instagram

A post shared by 🌈 (@detska_psychologicka)

V ktorom veku prechádza dieťa do dospievania a začína uvažovať nad vzťahmi?

Približne vo veku 12 až 13 rokov – tomuto obdobiu hovoríme odborne adolescencia a hovorovo začínajúca puberta. Pôsobením hormónov sa mení telo, nastávajú sociálne a fyziologické zmeny, prebieha fyzický vývin v dospelého človeka. Najväčšou výzvou adolescentných zmien je kognitívny rozvoj abstraktného myslenia, vývoj intelektu. Vieme sa so svojim abstraktným uvažovaním posunúť sa na iný level premýšľania. Mozog mení svoje štruktúry, avšak ešte nie tie, ktoré zabezpečujú kontrolu správania, prefrontálna kôra sa ešte len stavia. V tomto veku máme tendenciu ísť do riskantného správania a ešte si nevieme veci dopredu plánovať. Naša emocionalita bojuje s hormonálnymi zmenami a exekutívnymi telesnými funkciami. Na emočnej báze spracúvame emócie ako hnev, strach či sociálny tlak.

Do akej miery si vtedy tvoríme identitu? Viem ako 13-ročný adolescent povedať, kto som, v rámci sociálnych väzieb?

Podľa teórií Erika Eriksona je úlohou puberty ako vývinového obdobia získanie pocitu identity, t.j. kto som ako človek. Formovanie identity síce prebieha celý život, avšak v tomto veku môže dochádzať do stavu zmätenia samého zo seba (neviem pomenovať, kto som). V stave zmätenia a prílišného porovnávania sa s druhými sa veľmi nedarí nadobudnúť hlboký pocit samého seba. Pocit identity sa ustáli približne vo veku 25 rokov, vtedy prechádzame do inej životnej úlohy, dovtedy sa vnútorne hľadáme.

Silný pocit identity ovplyvňuje naše duševné zdravie. Keď verím svojim vlastným schopnostiam, tak viem, kto som a kto nie som. Viem, že ako človek mám dobré aj zlé vlastnosti, a viem sa v tom ukotviť. Vtedy je pre mňa jednoduchšie sa o seba postarať a seba-regulovať.

Ako pomôcť dieťaťu, ktoré zažíva diskrimináciu a šikanu?

Diskriminácia a šikana narúšajú proces tvorenia identity. Rodičia by si mali všímať, v čom je ich dieťa dobré, aké sú jeho silné stránky. Rodič má za úlohu svojmu dieťaťu pomôcť, rozprávať sa s ním o tom, čo ho baví a umožniť mu tieto stránky rozvíjať. Toto je pomoc na individuálnej báze. Na celospoločenskej báze by sme mali búrať stigmu, robiť osvetu a vytvárať priestor pre rozprávanie sa o psychickom zdraví. Nie je hanba rozprávať sa o pocitoch, sociálno-emočný svet sú zručnosti budúcnosti. Jedna z tých zručností je napr. vedieť si pomôcť v stave stresu, vedieť regulovať svoje emócie v tom stave.

Čo stresuje dnešných mladých ľudí?

Mladí ľudia musia prevziať zodpovednosť voči vlastnému životu, naučiť sa byť dospelým a platným členom spoločnosti. Žiaľ nemáme výskumy a dáta, čo dnes stresuje mladých ľudí na Slovensku, máme len dáta z Ameriky, čo je škoda. Narážame tak na problém, či vôbec vieme, čo trápi dnešných mladých Slovákov. V tomto veku existujú určité „dobré“ faktory vývinového stresu, ktoré sú spojené s prvou brigádou, získaním vodičáka a podobne. Mladí ľudia sa v každej dobe stresovali tým, či zapadnú do kolektívu, či budú v škole spĺňať očakávania na výkon, trápia ich prvé romantické lásky, prvý sex a podobne.

Dochádza však aj k patologickým javom ako šikana, dievčatá sú často terčom obťažovania. Mladých ľudí, ktorí žijú v chudobe bez možností, trápi ich socio-ekonomická situácia. Napríklad ak mama pracuje 12 hodín denne a jej násťročný syn ju nevidí skoro nikdy, musí si sám zaplatiť električenku, ak nemá podporu v prostredí, kde je stres enormný a nevidí svetlo na konci tunela, ťažko sa mu s týmto stresom vyrovnáva. Tieto stresory môžu veľmi negatívne vplývať na psychiku mladého človeka.

Sú témy, ktoré sú univerzálne pre celý západný svet. Mladí ľudia sú príliš zameraní na výkon, veľa času trávia doma pri počítačoch, majú nedostatočnú psychohygienu. Čo sa týka sociálnej izolácie, dobiehame Japoncov a Číňanov. Pandémia ešte viac mladých Európanov izolovala od spoločenského života, spôsobila kontinuálny stres, zvýšenú mieru výskytu úzkostí a depresií. Pandémia znamenala radikálnu zmenu – to, čo sme žili pred pandémiou, tu už nie je.

Čo je pozitívum, v dnešnej dobe sú mladí ľudia citliví na nerovnosť, riešia otázky sexuálnej a rodovej identity, v Amerike sa rieši rasizmus, čoraz viac sa o týchto témach rozpráva. Pre mladých je stresujúce „byť v menšine“ – všadeprítomné predsudky a krivé pohľady môžu neskôr spôsobiť psychickú poruchu. Celoplošne sa rieši klimatická kríza a úzkosť z nej.

Žijeme v kolotoči – štúdium, práca, vzťahy, rodina – ako zistím, kedy je na mňa toho veľa a hrozí mi vyhorenie? Kedy si treba povedať, že stačilo?

Dnešná spoločnosť je zameraná na výkon, podľa ktorého meriame svoju hodnotu. Každý človek je individuálna bytosť, nie je vhodné porovnávať sa s druhými. Treba si uvedomiť, že na sociálnych sieťach vidíme len malý výsek života konkrétneho človeka, nie celý jeho život.

Pre ľudí, čo radi pracujú, je vzrušujúce dávať do toho maximum. Workoholici v práci nachádzajú jediný zmysel a zdroj dopamínu, je to pre nich taká droga. Postupne začnú obmedzovať iné časti svojho života, prestanú sa o seba starať, prestanú mať iné hobby a sociálne kontakty mimo práce. Nechajú v práci neskutočne veľa energie, sú emočne „vyfľusnutí“ a idú cez to vyčerpanie, až sa dostanú do stavu, kedy prestanú mať radosť zo života. Úzkostné záchvaty, nespavosť a znížený výkon sú príznaky burnoutu. Keď mi v práci trvá úloha 2 hodiny, zatiaľ čo kedysi som ju mala hotovú za 15 minút, treba si uvedomiť, že je so mnou niečo zle. Život nemôže byť iba o práci a uvedomiť si to je prvý krok.

Dokáže sa vyhorený človek sám so sebou rozprávať?

Vedieť sa porozprávať sám so sebou znamená mať so sebou trpezlivosť aj súcit. Dnešný život je veľmi rýchly, preto je veľmi dobré zastaviť sa a osloviť samého seba vo vnútornom dialógu, dať si priestor na preskúmanie svojej duše. Ak naozaj nedokáže viesť so sebou rozhovor a je odstrihnutý od prežívania, tak by bolo najlepšie znovu sa senzitizovať na život a emócie – cez telo, prechádzky, umenie a iné podnety. V rozprávke V hlave (Inside Out) sa hlavná hrdinka odstrihla od emócií a nedokázala sa vrátiť naspäť. To sa po vyhorení môže stať, ale treba sa usilovať vrátiť naspäť k prežívaniu pomocou psychoterapie a liekov.

Psychické zdravie sa medzi mladými radikálne zhoršilo. Ako sa držať nad vodou, ako sa udržať v psychickej pohode?

Keby som mala univerzálny recept, asi tu teraz spolu nesedíme. :) Iný psychológ vám povie iné veci. Existujú prísady, ktoré si môžem namixovať tak, aby to vyhovovalo mojej duševnej pohode. Je to celé o tom, ako môžem rozširovať svoje zvládacie zručnosti. Oporu viem nájsť cez vzťahy, pohyb, umelecké aktivity, koníčky. Ak mám nejakú záľubu, ktorú si pestujem, tak ju robím ďalej, aj keď mi to nejde. Robím to pre radosť, nie pre výkon. Vzťahy zlepšujú psychický stav človeka, rovnako aj pomáhanie druhým dodáva určitý pocit zmyslu, cítime sa vtedy užitočne. Pohyb súvisí s fyzickým aj psychickým zdravím – nemusí to byť náročná aktivita, pokojne to môže byť strečing. Dôležitým indikátorom psychického aj fyzického zdravia je spánok a jeho kvalita. Ak neviem zaspať, mám nekvalitný spánok alebo spím až príliš veľa hodín denne, mal by som sa zamyslieť, čo sa v mojom živote deje.

Otázky respondentovi kládli: moderátorka Nina Alžbetkinová a návštevníci podujatia

Audiozáznam do textovej podoby prepísala: Helena Jucková

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Titulná fotografia: Archív Márie Balážovej / Denník N – Tomáš Benedikovič

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.