Ľudskoprávny svätuškár #5: Polčas na súdoch – Ukrajina vs. Rusko 1:0, Hedviga Malinová Žákova vs. ministerstvo vnútra 1:0. Spomienka na TGM

1. Ukrajina vs. Rusko na súde 1:0

Dňa 4. marca 2022 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci invázie Ruska na Ukrajinu vydal, na podklade návrhu viacerých sťažovateľov z Ukrajiny, voči Ruskej federácii predbežné opatrenie, ktorým oznámil vláde Ruska, aby sa zdržala vojenských útokov proti civilným obyvateľom a civilným objektom vrátane obytných priestorov, zásahových vozidiel a iných osobitne chránených civilných objektov, ako sú školy a nemocnice a okamžite zabezpečila bezpečnosť zdravotníckych zariadení, personálu a pohotovostných vozidiel na území, ktoré je napadnuté alebo obkľúčené ruskými jednotkami.

Podľa predbežného opatrenia súdu sa toto predbežné opatrenie vzťahuje na každú žiadosť podanú osobami patriacimi do vyššie uvedenej kategórie civilných osôb Ukrajiny, ktoré poskytnú dostatočné dôkazy preukazujúce, že čelia vážnemu a bezprostrednému riziku nenapraviteľného poškodenia ich fyzickej integrity a/alebo práva na život.

Súd zároveň prikázal Rusku zabezpečiť na Ukrajine prístup civilného obyvateľstva k bezpečným evakuačným trasám, zdravotnej starostlivosti, potravinám a iným základným zásobám, rýchly a neobmedzený prechod humanitárnej pomoci a pohyb humanitárnych pracovníkov.

Samozrejme, len ťažko očakávať (aj vzhľadom na dlhodobú ignoráciu rozhodnutí ESĽP Ruskom), že sa Ruská vláda podriadi tomuto predbežnému opatreniu.

Avšak pre budúce súdenie vládnych predstaviteľov ruského režimu za vojnové zločiny na Ukrajine a za porušovanie medzinárodného práva, predbežné opatrenie je a bude ďalším dôkazom nepodriadenia sa a nedodržiavania humanitárneho práva a princípov medzinárodného práva na ťarchu civilného obyvateľstva Ukrajiny zo strany Ruskej federácie.

Hovorí sa tomu aj priťažujúca okolnosť.

2. Hedviga Malinová Žáková vs. ministerstvo vnútra na súde 1:0

Ústavný súd dňa 3. februára 2022 rozhodol o porušení práva na informácie a súdnu ochranu Aliancie Fair-play rozsudkom najvyššieho súdu vo veci sprístupnenia protokolu, ktorým bolo ukončené konanie sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra vo veci preverenia postupu polície v prípade napadnutia Hedvigy Malinovej.

Prvostupňovým rozhodnutím povinná osoba zamietla žiadosť Aliancie Fair-play, ktoré následne potvrdilo ministerstvo vnútra.

Následne krajský súd a najvyšší súd správnu žalobu a kasačnú sťažnosť Aliancie zamietli, pričom vyhodnotili predmetný protokol ako čiastkový výsledok orgánu činného v trestnom konaní, to znamená, že v danom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej. Podľa súdov „výsledky operatívno-pátracej činnosti obsiahnuté v protokole môžu obsahovať aj informácie o formách práce kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície. Z uvedených dôvodov senát kasačného súdu v prejednávanej veci videl legitímny záujem na odopretí poskytnutia informácií.“

S týmto záverom sa nestotožnil ústavný súd.

Ústavný súd uviedol, že „v žiadnom prípade nemožno prisvedčiť právnemu názoru správnych súdov, že informáciou o výsledku kontroly (v tomto prípade o inšpekčnej činnosti) je oznámenie o tom, že v konaní bol vydaný protokol. Naopak, samotný protokol o výsledku dohľadu, kontroly či dozoru je zhrnutím všetkých zistených nedostatkov v činnosti orgánu štátnej moci a práve tieto v ňom uvedené informácie, ktoré jednotlivé pochybenia popisujú a tak zachytávajú podstatný obsah výsledku kontroly, je povinná osoba sprístupniť na základe žiadosti o poskytnutie informácie o výsledku kontroly, ak tomu nebráni výslovné ustanovenie konkrétneho právneho predpisu v právnej sile zákona. Iba takto vnímaný obsah práva na informácie je spôsobilý naplniť ústavné garancie práva na informácie a naplniť medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v tomto smere účinným spôsobom“.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s ďalšou argumentáciou súdov a konštatoval:

„Taktiež nie je ústavne udržateľná úvaha najvyššieho súdu, že dôvodom nesprístupnenia je potreba ochrany foriem operatívno-pátracej činnosti polície, keďže protokol o výsledku inšpekčnej činnosti popisuje konkrétne pochybenia, teda nesprávnosť alebo nezákonnosť v postupe a činnosti príslušných orgánov verejnej moci, ktoré nemôžu byť predmetom ochrany a utajovania, pretože nesprávnosť či nezákonnosť v postupe nie je možné považovať za žiaduci spôsob výkonu činnosti, ktorý by sa mal opakovane aplikovať v iných veciach. Takýto výklad je v priamom rozpore so znením § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností.“

Dôležitý je aj odkaz ústavného súdu zo záveru rozhodnutia, podľa ktorého nie je úlohou správneho súdu chrániť kabinetný výkon zverenej verejnej moci na strane žalovaného správneho orgánu pred verejnou kontrolu jeho pochybení. Uvedené je potrebné mať podľa ústavného súdu na zreteli najmä vo veci sprístupnenia informácií v rámci zákona v kauzách, ktoré vzbudzujú vášnivú verejnú diskusiu, polarizujú spoločnosť a poznanie, ktorých má potenciál katarzného pôsobenia.

Úlohou teraz už najvyššieho správneho súdu v ďalšom konaní bude opätovne prejednať kasačnú sťažnosť Aliancie pri zohľadnení právnych názorov ústavného súdu.

Budeme sledovať, ako k prípadu pristúpi najvyšší správny súd a či sa na konci dňa dozvie občianska spoločnosť a aj Hedviga Malinová obsah protokolu vo veci preverenia postupu polície v prípade napadnutia Hedvigy Malinovej.

3. TGM

Dňa 7. marca 1850 sa v Hodoníně narodil Tomáš Garrigue Masaryk.

V dnešných ťažkých dňoch si aspoň citáciou jeho (dnes aktuálnych) slov pripomeňme veľkosť tohto štátnika a silu jeho odkazu:

„Poprvé jsem jel do Ruska v roce osmdesát sedm a za rok zas. … navštívil jsem Petrohrad, Moskvu, Kyjev a Oděsu – to mě zajímalo, vidět všechny ty ulice a místa, která jsem tak dobře znal z Dostojevského, Tolstého a z ostatních. Jezdil jsem třetí třídou, na Černém moři v podpalubí – jednak jsem chtěl poznat lid, jednak jsem neměl mnoho peněz. Stýkal jsem se se slovanskými filology: s Lamanským, Florinským a s jinými. Lamanskij mi řekl rovnou, že Rusové mají zájem jen o Slovany pravoslavné, nejvýše ještě o Slováky, protože jsou stejně naivní jako ruský boží lid; nás Čechy, jako liberály a západníky, by nechali jít k čertu. Chodil jsem do ruských kostelů, navštěvoval lávry a poustevny. V sergejevském klášteře jsem byl hostem u otce igumena – pozoroval jsem tu nevzdělanost a pověrečnost pravoslaví; a tím chtěli slavjanofilové zachránit Slovanstvo! Celkem jsem si odnesl z Ruska totéž co Havlíček: lásku k ruskému lidu a nechuť k oficiální politice a k panující inteligenci.“

Sledovať autora môžete aj na Twitteri.