Ako rozpoznať hranice, kedy si ešte môžeme pomôcť sami a kedy už potrebujeme odbornú pomoc? Je pravda, že lieky na liečbu duševných ochorení menia osobnosť človeka? Môžu ľudia s duševnou poruchou žiť plnohodnotný život? O tom, ako to na psychiatrii v skutočnosti vyzerá a o mýtoch v psychiatrii sme 6. decembra 2021 verejne diskutovali s bývalým riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, doktorom Pavlom Černákom.

Pán doktor, prečo máme vôbec tendenciu veriť mýtom?

Veríme mýtom preto, lebo veci a javy, ktoré nedostatočne poznáme alebo si ich nevieme vysvetliť, nás vedú k tomu, aby sme im dali nejaké vysvetlenie. Také, ktoré zodpovedá úrovni spoločnosti, jej kultúry, histórii, zvykom. Preto mýty antického Grécka sú iné ako tie dnešné, hoci niekedy je odlišnosť hriešne malá. Tvorbou mýtov sa človek oslobodzuje zo stiesnenej polohy, v ktorej sa nachádza, keď žije obklopený javmi, ktoré sú pre neho nepochopiteľné, záhadné, potenciálne nebezpečné. Existencia mýtov súvisí s úrovňou poznania, vzdelania, schopnosťou pochopiť náročnosť problému. Niekedy povieme: „To je predsa mýtus!“ Vtedy máme zvyčajne na mysli stav, keď sa nepravda vydáva za pravdu a táto sa dostane do povedomia ľudí, ktorí jej veria.

Svet psychiatrie je veľmi zložitý a náročný fenomén a v ľuďoch stále vyvoláva rôzne, aj negatívne emócie. Ľudia o psychických poruchách, konkrétne o príčinách a mechanizmoch vedúcich k ich vzniku, o klinickom obraze, liečbe, prognóze a dopade na kvalitu života, vedia stále veľmi málo. Psychika sa istým spôsobom rovná tajomnu. Niekde tam možno nájsť základ vzniku stigmy, tabuizácie celého odboru a ľudí, ktorí sú v ňom zainteresovaní.

Ktoré sú najčastejšie mýty, s ktorými sa stretávate alebo ste sa stretávali počas vašej praxe?

Určité percento populácie stále zastáva názor, že pacienti sú na psychiatrii za trest, sú väznení, bití, zneužívaní alebo trestaní. Že je tam despotický režim a tí, ktorí neposlúchajú, za trest dostanú špeciálny druh liečby ako je napríklad elektrokonvulzívna terapia. To všetko je produkt neinformovanosti, nevzdelanosti. Je to živná pôda pre vznik mýtu, že psychiatria nie je medicína, ale represia a že svet duševne chorých je svetom bláznov. A keď tam má človek vykonávať svoje povolanie, nakoniec tiež skončí ako blázon. Psychiatri si zakazujú používať slovo blázon, lebo je dehonestujúce a je v ňom cítiť pohŕdanie človeka človekom. Odtiaľ je iba krôčik k udeleniu sociálnej nálepky, stigmy, ktorá človeka vylučuje zo spoločnosti.

Spomenuli ste elektrokonvulzívnu terapiu, ktorá je často medzi ľuďmi označovaná ako elektrošoky. Aké mýty sú s ňou spájané, keďže sa jej ľudia veľmi boja?

Použitie elektrickej energie na mozog človeka vyvoláva u laikov ohrozenie, že to bolí, je to nebezpečné a škodlivé a človek môže pritom zomrieť. Preto je strach pochopiteľný. Súvisí aj s tým, že pri zavedení tejto metódy do liečby duševných porúch, v tridsiatych rokoch minulého storočia, sa robili takzvané natívne elektrošoky, čiže pacient nebol vopred uspaný. Elektrický impulz vyvolal okamžité bezvedomie a vznikol záchvat. Ten sa veľmi podobal na veľký epileptický záchvat, aký bolo možné vidieť priamo na ulici v časoch, kedy ešte nebola vyvinutá moderná antiepileptická terapia. Obraz veľkého epileptického záchvatu nie je príjemný na pozeranie. Ale už veľa rokov sa táto liečba realizuje s podaním látok na krátkodobú narkózu a uvoľnenie svalov. Pacient je uspatý, nič ho nebolí, nič necíti a vonkajší pozorovateľ vlastne tiež nič zvláštne nevidí. Na elektrokonvulzívnu terapiu platia prísne indikačné kritéria a treba povedať, že pre mnohých pacientov je táto liečba spásou, vykúpením z utrpenia, ktoré im duševná porucha prináša. Pacienti sú radi, že ju môžu podstúpiť, lebo má mohutný a rýchly efekt, navyše dlhotrvajúci.

Elektrošoky ako forma trestu, to je v súčasnosti nemysliteľné. Objektívne treba dodať, že sa to v minulosti vo veľkých, prevažne amerických psychiatrických liečebniach s niekoľkotisíc posteľami, naozaj dialo. Téma zneužívania moci v spojení s elektrošokmi silno rezonovala najmä po uvedení oscarového filmu Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom. Umelecky bol film vynikajúco stvárnený a hoci v tom čase už nastali zásadné zmeny v psychiatrii, napr. zrušili sa veľké megaliečebne, sila umeleckej výpovede spôsobila, že ľudia si dlho udržiavali obraz, že psychiatria je synonymom zneužívania moci, represií a podávania elektrošokov za trest. Dnes je právny rámec taký, že pacient dáva súhlas s hospitalizáciou aj aplikáciou liečby, je poučený. Ak súhlas nedá, liečba sa môže aplikovať iba vtedy, ak je to vitálna indikácia, to znamená, že v prípade nepodania je život a zdravie pacienta ohrozené. Taký prípad sa vyskytuje sporadicky, pacienti väčšinou s hospitalizáciou a liečbou súhlasia.

Jeden z mnohých mýtov, ktoré spomína aj Liga za duševné zdravie je, že psychiatrické lieky menia osobnosť človeka.

Psychiatrické lieky, to sú psychofarmaká, čiže lieky ovplyvňujúce činnosť centrálnej nervovej sústavy. Najväčšiu spotrebu majú antidepresíva, čo súvisí s nárastom pacientov s diagnózou depresie. Používajú sa na liečbu depresívnych, ale aj úzkostných stavov. Ďalšou dôležitou skupinou sú antipsychotiká na liečbu psychotických porúch, napr. schizofrénie. Problematická je stále vysoká preskripcia anxiolytík, liekov, ktoré rýchlo prinesú pacientovi úľavu, zmiernenie napätia, úzkosti a podobne, ale existuje pri nich vysoké riziko vzniku závislosti. Pre pacienta nie je dôležité vedieť, do ktorej skupiny patrí jeho liek. Mal by poznať zásady používania lieku, aké dávky má užívať a na aké stavy liek dostal a v akom časovom horizonte jednotlivé symptómy začnú ustupovať.

Ľudia majú k liekom rozdielny prístup. Niektorých priam strašia, iní ich milujú, lebo im prinášajú úľavu a dokonca pocit ľahkosti a šťastia. Je príjemné zažívať tieto pocity, niekedy až blaženosti. Problém je v tom, že majú chemický pôvod a ak pacient neurobil nič pre to, aby sa cítil šťastný aj po vysadení lieku, môže sa dostaviť recidíva ochorenia. Podstatné je však to, že psychofarmaká bežne predpisované v praxi nemajú schopnosť meniť osobnosť pacienta. Viacerí referujú, že pri užívaní niektorých antidepresív majú prežívanie akoby priškrtené, cez filter, to však nie je zmena osobnosti. Opäť – najdôležitejšia úloha psychiatra je zrozumiteľne informovať pacienta o účinkoch liekov, aj o možných vedľajších účinkoch. Napríklad pre antidepresíva typu SSRI platí, že v úvode užívania sa pomerne často vyskytujú nepríjemné vedľajšie účinky, dokonca dosť podobné pôvodným ťažkostiam. Pacient môže byť sklamaný, že mu nasadená liečba nepomohla, práve naopak, že mu stav zhoršila, a tak liečbu vysadí. Pritom stačí tak málo – aby bol pacient vopred informovaný, že takýto stav môže nastať, nie je nebezpečný a behom pár dní, naozaj iba pár dní, vymizne. Treba to len vydržať.

Ďalší z mýtov je, že duševne chorý človek musí užívať lieky.

Pokiaľ touto vetou máme na mysli to, či sú také duševné poruchy, pri ktorých je potrebná dlhodobá až doživotná liečba, tak to sa posudzuje individuálne. Niektorí pacienti musia užívať lieky celý život, pričom sa testuje, čo by vysadenie liečby prinieslo. Ak sa stav zhorší, je potrebné vrátiť sa k pôvodnej liečbe alebo jej ekvivalentu. Vieme, že otázka stabilizácie pacienta závisí od mnohých faktorov, pričom tie biologické predstavujú len určitú časť. V posledných desaťročiach sa veľký význam pripisuje práve psychosociálnym faktorom, lebo skúsenosti s ich napĺňaním sú veľmi pozitívne a evidentne zlepšujú kvalitu života pacientov.

U nás sa problematika duševného zdravia, čo je koncept komplexný a interdisciplinárny, dostáva do pozornosti iba posledných pár rokov. Slovensko v tejto téme výrazne zaostáva za vyspelou Európou. Pritom dávno vieme, že kde sa duševnému zdraviu prikladá primeraný význam, tam to má veľa pozitívnych výstupov. Okrem iného aj ten, že spoločnosť je kultivovanejšia a politici sa v diskusiách nenapádajú psychiatrickým slovníkom.

Ale ten najdôležitejší benefit sa týka otázky, ktorú ste mi položili. Starostlivosť o pacienta, rešpektujúca bio-psycho-sociálny model, čiže starostlivosť o psychické aj o sociálne potreby, má dopad na užívanie liekov v tom zmysle, že je možné redukovať dávky, prípadne lieky úplne vysadiť aj u pacientov, u ktorých to predtým nebolo možné. Pomáha k tomu aj paleta liekov, ktoré sú moderné, s množstvom pozitívnych vlastností a pacienti sú s nimi spokojní, lebo sa vďaka nim cítia dobre.

Stáva sa, že po dlhom užívaní liekov sa pacient stal rezistentným voči lieku?

Môže sa stať, že je prítomná farmakorezistencia. Prečo sa u niektorých pacientoch vyskytne a u iných nie, nie je zatiaľ celkom objasnené.

Čo si myslíte o psychedelikách v liečbe duševných porúch? Antidepresíva s účinnou látkou ketamín sú dostupné už aj na Slovensku.

Isté je, že tieto lieky majú efekt. A psychedeliká teraz zažívajú boom. V našej nemocnici sa pred štyrmi rokmi konala konferencia na túto tému. Novovzniknutá slovenská psychedelická spoločnosť sem pozvala švajčiarskeho psychiatra slovenského pôvodu, ktorý svoju profesionálnu dráhu začínal práve v Pezinku.

Doktor Juraj Styk má od švajčiarskych úradov osobitné povolenie na používanie psychedelík v psychoterapii. Jeho výsledky sú zaujímavé a pozoruhodné. Hlavne medzi mladšími kolegami vládne k tejto metóde nadšenie. Ja sám som rezervovanejší, lebo vychádzam z toho, že keď si človek ovplyvní mozog psychedelikom, ktoré mení prežívanie a dokonca aj stav vedomia a správanie, nie je v plnom a reálnom kontakte so sebou a s okolím. Myslím si, že je správnejšie zažívať sám seba v procese psychoterapie s plným vedomím a plnohodnotnou účasťou. Psychoterapia je síce dlhodobý, ale účinný proces a je dobré, keď pri ňom aj pacient aj terapeut reflektujú realitu takú, aká v skutočnosti je. Nepokrivená a nenarušená.

Na čo by sme mali myslieť, keď sa rozprávame s niekým, kto má depresiu?

Keď vidíme, že človek má zmenenú mimiku, s námahou vedie dialóg, stratil schopnosť tešiť sa z vecí, ktoré mu predtým robili radosť, bežné činnosti vykonáva s veľkou námahou, schudol, lebo stratil chuť do jedla a ťažko sa dá odkloniť z tejto depresívnej polohy, tak sa evidentne s ním deje niečo vážne. Depresívni pacienti sa neradi zdôverujú so svojím problémom, lebo ho považujú za hanbu, seba obviňujú zo zlyhania a to im ešte prehĺbi už narušený sebaobraz a sebahodnotu. Priblížiť sa im môžeme, ale veľmi jemne. Empaticky sa porozprávať, v zmysle byť pri ňom. Nie splynúť s jeho problémom a stavom. Pri depresii musíme neustále myslieť na riziko suicidálnej aktivity. Túžba zomrieť je silná, pacient si od smrti sľubuje koniec utrpenia a svoj odchod vidí pozitívne, lebo napr. prestane svojou nemohúcnosťou robiť rodine hanbu, ktorej je na obtiaž a skončia trýznivé pocity viny za činy, ktoré v skutočnosti neurobil. On je však chorobne presvedčený o opaku.

Ako pacient s depresiou rozozná moment, kedy je ambulantná liečba už nepostačujúca a mal by byť radšej hospitalizovaný?

Ak lekár s pacientom vyčerpal všetky možnosti a myslí si, že ústavná liečba je nevyhnutná, je potrebné to rešpektovať. Deje sa to napríklad pri ťažkej, hlbokej depresii so psychotickými črtami, ktorá trvá viac ako 14 dní a tlak utrpenia je už taký silný, že sa s ním nedá existovať. Ľudia sa často snažia depresiu odháňať alebo im druhí radia ako sa majú vzchopiť, byť silní a nepoddávať sa. Tieto rady nepomôžu, naopak, prehĺbia depresiu. Suicidálne myšlienky sú pri tomto stupni veľmi časté, ale pacienti ich väčšinou skrývajú, nepriznajú ich, disimulujú. Je to veľmi nebezpečná fáza ochorenia, lebo riziko suicidálneho konania je veľmi vysoké. Preto je potrebné bez otáľania odoslať pacienta na hospitalizáciu, pričom pacient musí byť nepretržite monitorovaný, aby si nesiahol na život. Ťažká, hlboká depresia má psychotický charakter, vážne ohrozuje život pacienta a prináša mu obrovské utrpenie a bolesť. Je jednou z indikácií už spomínanej elektrokonvulzívnej liečby. Pri nej krásne vidieť, ako ochorenie ustupuje.

Majú pacienti po hospitalizácii problém začleniť sa do pracovného života?

Je to individuálne. Návrat do práce je ale vždy sprevádzaný úzkosťou a znepokojujúcimi fantáziami typu „ako ma prijmú, určite sa mi budú vysmievať a klepkať si na čelo, akože som blázon“. Sú veľmi prekvapení, že prvý deň v práci bol úplne normálny, nikto sa neposmieval, nerobil narážky. Spoločnosť väčšinou ticho sympatizuje s ľuďmi, ktorí sa dostali na psychiatriu nie vlastnou vinou. Keďže všetci máme v sebe latentný, nevedomý strach, že sa nás zmocní duševná choroba a stratíme kontrolu nad sebou, je v tomto ohľaduplnom prístupe aj kus projekcie. Začlenenie pacienta do pracovného života je pre psychiatra méta, ktorej sa drží, lebo vie, že keď pacient nepracuje, nič nerobí a sociálne sa izoluje, má to veľmi negatívny dopad na kvalitu života a zhoršuje to prognózu. Všetko však závisí od ochorenia, ktoré mu bolo diagnostikované a od aktuálneho psychosociálneho zázemia.

Stretli ste sa aj s mýtom, že psychiatria nie je skutočná, psychiater nie je lekár a lieky na psychiatrické diagnózy sú len veľký biznis?

To je výrok osoby, ktorá má zrejme problém reflektovať realitu. Vďaka psychofarmakám sa miliónom ľudí úplne zmenila kvalita života, zachránil sa im život, zlepšilo sa ich telesné zdravie a prinavrátila sa im radosť zo života. Vrátili sa do práce a žijú plnohodnotný rodinný život. Keby to nebol aj biznis, neboli by prostriedky na vývoj nových liečiv. Zastavil by sa a ľudstvo by utrpelo. Nie som zástanca nadužívania psychofarmák, vždy je nevyhnutné preskúmať možnosť, či na riešenie problému nie je prioritne vhodná psychoterapia, prípadne kombinovaná liečba. Vývoj nového lieku je veľmi nákladná záležitosť. Vyvíjajú sa nové molekuly, tisíce sa z ďalších testovaní vylúčia, do klinického skúšania sa dostanú len niektoré a k pacientovi sa v podobe lieku dostane len tá jedna z tisícok.

Ak nám môžete prezradiť, aké novinky sa chystajú v rámci Reformy psychiatrickej starostlivosti?

Pôjde najmä o dopĺnanie toho, čo sme roky nevedeli dať pacientom, lebo neexistovalo pre to porozumenie, čiže ani peniaze. Je to investícia do vytvárania inštitúcií, ktoré budú napĺňať nielen medicínske biologické potreby pacientov, ale aj psychické a sociálne, a to v mieste, kde pacient žije, kde má svojich priateľov, rodinu. Čiže ideme konečne rozvíjať komunitnú psychiatrickú starostlivosť. Vieme, že pasivita a ničnerobenie majú malígny dopad na psychiku každého človeka, o to viac psychicky chorého. Verím, že začíname novú éru v histórii slovenskej psychiatrie, ktorej by sme mohli dať epitetón „Od pripútanosti ku slobode, zodpovedne a rozvážne“.

Komunitný typ práce však nie je všeliek. Naša psychiatria nie je v situácii, kedy musí likvidovať veľa starého, aby vytvárala nové. Nesmie sa stať, že pacient nebude môcť ísť na hospitalizáciu pre akútny stav, lebo nebude k dispozícii lôžko v nemocničnom zariadení. To by sme dosiahli len novú formu diskriminizácie. Reforma počíta s vytváraním zariadení komunitnej psychiatrickej starostlivosti a Psychosociálnych centier, má sa zvýšiť počet stacionárov, profilovaných podľa vekových kategórií. Dôležitý bude aj ďalší prvok – Centrum krízovej intervencie. Vítané je zapojenie sociálnych pracovníkov do tímov komunitnej starostlivosti. Napĺňa sa tak vízia, ktorá bola podkladom pre prvú reformu a bola hotová už v roku 1991. Nechceme vytvárať provizória, ale komplexné riešenia, regionálne spravodlivo rozmiestnené, vytvárajúce sieť s hustými okami, cez ktoré by pacient nemal prepadnúť.

Ako vnímate absenciu skupinových terapií na Slovensku napríklad pre pacientov s depresiou alebo hraničnou poruchou osobnosti?

Na lôžkových psychiatrických pracoviskách a v denných stacionároch je relatívne dosť psychoterapie a terapeuti môžu vytvárať aj skupiny so špecifickým zameraním. Mohlo by sa jej robiť viac, prekážka v tomto prípade nie je nedostatok pracovníkov, ale finančné limity. V regióne, kde je k dispozícii iba psychiatrická ambulancia, je situácia horšia. To však nie je problém odbornosti, to je problém personálny, postihujúci celé slovenské zdravotníctvo. Je nás skrátka málo, navyše slabo ohodnotených a pracujúcich v biednych podmienkach. To človeku nedodá pocit hrdosti, neposilní ho v odhodlaní zostať na Slovensku, keď má ponuky pracovať v cudzine za viac peňazí, neraz aj menej práce a hlavne v dôstojnejších podmienkach.

Počas mojej profesionálnej dráhy som s hnevom a smútkom sledoval, ako sa krok po kroku rúca systém, ktorý ako-tak fungoval. Napriek upozorňovaniu neurobilo rezortné ministerstvo žiadne zásadné opatrenia, aby sa zastavil odliv zdravotníkov. Zvyšovanie platov prišlo neskoro a bolo nedostatočné, spoločenské ohodnotenie práce v zdravotníctve sa ešte zhoršilo. Výsledok sa zákonite dostavil, máme okrem iného vážnu personálnu krízu, ktorú majú „vyriešiť“ cudzinci. Vďaka aj za nich, ale tí môžu iba pomôcť slovenskému zdravotníctvu, nemôžu ho vyviesť z krízy. Rezort roky tápa v otázke, aké zdravotníctvo v skutočnosti chceme, chýbajú osobnosti, ministri-vizionári, ktorí mu rozumejú a majú „drive“ presadiť svoje vízie. Štyri roky na realizáciu aj menej závažných cieľov je málo, nehovoriac o zásadnejších reformných cieľoch. Svoj podiel majú aj personálne čistky, ktoré sa po voľbách barbarsky robia na úrovne, kde je to nezmyselné, lebo sa likvidujú pracovníci, ktorí nerobia politiku, ale svoju prácu, ktorej rozumejú. V našom odbore je vyše 600 psychiatrov. Želaný počet, aby sa s pacientmi pracovalo intenzívnejšie a diferencovanejšie a hlavne s väčším pokojom, je minimálne tisíc.

Treba však povedať, že dnes sa pacienti domáhajú lepšej starostlivosti, psychiatria nie je pre nich tabu a my by sme veľmi radi vyhoveli ich potrebám, ktoré sú úplne legitímne, len nie sú ľudia ani dostatok finančných zdrojov. V prípade potreby skupinovej terapie sa záujemcovia môžu obrátiť na odborníkov z Ligy za duševné zdravie, ktorí majú prehľad o slovenských zdravotníckych zariadeniach a vedia poskytnúť vhodnú odpoveď.

View this post on Instagram

A post shared by Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Slovensko je veľmi pozadu čo sa týka prístupu k poruchám príjmu potravy. Súhlasíte?

Áno, je to pravda. Na Slovensku sú síce miesta, kde sa lieči kvalitne, ale chýba prepojenie ambulantnej sféry s ústavnou a ďalšími komponentmi. Chýba tu akýsi garant s víziou robiť potrebné opatrenia, t.j. vytvoriť ucelený program pre takúto skupinu pacientov. Liečenie prebieha aj u nás na Psychosomatickej klinike v Pezinku a myslím si, že je na vysokej úrovni. Manažment pacienta však nie je komplexne zastrešený – je skôr postavený na entuziazme príbuzných a pacientoch samotných. Chýba niečo ako stacionár pre pacientov s PPP, kde by sa mohli obrátiť pre informácie aj rodičia, kde by mali pacienti špecializované terapeutické programy, aby sa vytvoril plynulý prechod do normálneho zdravého života.

Stále ešte existujú aj odborníci s nedostatočnou empatiou a predsudkami. Stretávate sa s podobným názorom?

Nehovorím, že všetci psychiatri sú dobrí, ale povedal by som, že určite prevláda tá lepšia časť nad horšou. Problém odboru je nedostatok času na venovanie sa pacientovi, lebo psychiatrov je, ako vieme, málo a pacientov veľa. Pacient „expresné“ vybavenie potom vníma ako nezáujem. Empatia je základná podmienka tohoto povolania. Keď ju psychiater nemá, nemal by túto prácu robiť. Platí to aj pre schopnosť mať pacienta rád. Sú psychiatri, ktorých pacienti ľudsky až tak nezaujímajú. Vedia ale, čo mu majú naordinovať vzhľadom na jeho aktuálny stav, len nemajú čas sa s ním rozprávať. Niektorí možno ani nechcú, ale je to skôr výnimka ako pravidlo.

Stigma a negatívne mýty – bránia nám vyhľadať pomoc odborníkov aj v súčasnosti?

Určite je to dnes lepšie, avšak nedá sa povedať, že je to úplne dobré a vyriešené. Je to otázka aj na obdobia dopredu, pretože vždy budú určité prítomné ostychy ohľadom odkrývania vlastnej duše. Vždy bude panovať istý strach zo stigmatizácie – z toho, že človek môže prísť o rodinu, o prácu, že niekto bude na neho ukazovať prstom, hovoriť o ňom, že je blázon a podobne. Je to kruté, ale vždy to bude existovať asi aj preto, lebo ľudia si takto kompenzujú svoje vlastné nedostatky a slabosti. Vnútorný svet plný fantázie, vnútorných impulzov a popudov môže spôsobovať až pocity hanby za to, čo všetko sa v nás deje. Mnohí pacienti sa preto odborníkovi naplno zdôveria až vtedy, keď sú si istí, že môžu plne dôverovať a majú pri ňom pocit bezpečia.

Vo všeobecnosti sa však situácia postupne mení v prospech psychiatrie a duševného zdravia vôbec. Dnes ľudia psychiatrii ako medicínskemu odboru dôverujú podstatne viac. Viac sa zaujímajú o to, čo môžu robiť pre to, aby sa nedostali do obručí psychickej poruchy. Ľudia sa čoraz viac edukujú v týchto témach, aj keď nie vždy z kvalitných objektívnych zdrojov. Duševné zdravie je momentálne veľmi aktuálna téma, chvíľami máme pocit, že až príliš. Dostala sa dokonca aj do programového vyhlásenia vlády a pripravujú sa zmeny, ktoré by mali priniesť úžitok ako pacientom, tak aj zdravotníckym pracovníkom. Pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi, keď sme začínali psychiatriu predstavovať verejnosti, bolo niečo takéto nemožné, ale nevzdávali sme sa a boli sme presvedčení, že raz úroda začne dozrievať.

Zabudli sme na mýtus „Mne sa to nemôže stať“ v súvislosti s psychickými ochoreniami.

Mnohí ľudia sú presvedčení o tom, že oni nikdy nebudú potrebovať psychiatrickú pomoc. Voči psychickým poruchám však nikto nie je imúnny. Preto je veľmi nesprávne pozerať sa na psychiatrických pacientov zvrchu.

Otázky respondentovi kládli: moderátorka Kristína Kaňuchová a návštevníci podujatia

Audiozáznam do textovej podoby prepísala: Petronela Hamarová

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Titulná fotografia: Archív Pavla Černáka / Denník N – Tomáš Benedikovič

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.