Denník N

Existuje ukrajinský problém s neonacizmom? Z čoho vychádza Putinov naratív?

Členovia práporu Azov (zdroj: Sopa Images / SOPA Images/LightRocket via Gett)
Členovia práporu Azov (zdroj: Sopa Images / SOPA Images/LightRocket via Gett)

Cieľom tohto textu je zosumarizovať najčastejšie dôvody, pre ktoré prokremeľská propaganda vykresľuje Ukrajinu ako krajinu, ktorú je potrebné „denacifikovať“, overiť ich faktograficky a zhodnotiť v kontexte. Zároveň, tento text slúži aj ako konštruktívna kritika niektorých mainstreamových médií. V žiadnom prípade nemá oslabiť verejnú mienku naklonenú Ukrajine, ale naopak pomôcť pri presviedčaní podporovateľov ruskej agresie, že Ukrajina je v tomto konflikte tou správnou stranou, ktorej treba pomáhať, a to pomocou lepšieho porozumenia základov, z ktorých ich tvrdenia vychádzajú.

Napriek tomu, že po jednostrannom útoku Ruskej federácie na Ukrajinu by malo byť jasné, kto je agresorom a ktorá strana je tá dobrá, existuje stále mnoho Slovákov, ktorí uverili Putinovmu naratívu o Ukrajine, ktorú je potrebné „denacifikovať“,  a je preto morálne za daným účelom uskutočniť „špeciálnu vojenskú operáciu“.

Tento naratív je, samozrejme, absolútne klamlivý, avšak pri jeho budovaní ruská propaganda využíva isté skutočné reálie, ktoré hlboko misinterpretuje tak, aby jej to vyhovovalo a poslúžilo ako casus belli (zámienka na vyhlásenie vojny – pozn. aut.) a na záchranu Putinovej tváre pred jeho najvernejšími priaznivcami.

Ukrajina totiž naozaj má aj svoje nacionalistické úlety a do istej miery aj problémy vyrovnať sa s neonacizmom. Je to niečo, s čím sa Ukrajina určite bude musieť popasovať, pokiaľ sa chce zaradiť medzi vyspelé európske krajiny a my by sme na to v budúcnosti nemali zabúdať (hoci, samozrejme, momentálne má omnoho väčšie a akútnejšie problémy).

Čo sa však niekedy stáva v mnohých mainstreamových médiách je automatické označenie naratívu o neonacistickej Ukrajine za falošný bez hlbšieho odôvodnenia. Aj keď je to správne označenie, dokáže byť bez ďalšej analýzy živnou pôdou pre putinofilov, ktorí si nájdu napríklad fotku práporu Azov s nacistickou vlajkou (čomu sa tiež nižšie venujem) a vidia v tom „dôkaz“, že sa mainstramové médiá snažia zatajiť „pravdu“. Bežný diskutér zároveň potom často nie je schopný reagovať na ich tvrdenia lepšie ako vágnymi slovami o propagande a lžiach.

Vo zvyšku tohto textu sa preto pokúsim objasniť ich najčastejšie „argumenty“, čo je na nich pravdy a prečo Ukrajina naozaj nie je krajinou v područí neonacistov, ktorú treba od nich vojenskou cestou „zachrániť“.

Genocída a diskriminácia Rusov

Tvrdenie o genocíde možno zrejme najskôr odmietnuť s tým, že je absolútne vykonštruované. Je však vždy dobré uviesť aj prečo.

Aj keď nezávislí pozorovatelia z OSN potvrdili, že na východe Ukrajiny dochádza v istej miere k porušeniam ľudských práv (najmä zo strany proruských separatistov, avšak aj niektorých nižšie spomínaných dobrovoľníckych proukrajinských skupín), nezistili, že by tam dochádzalo ku genocíde (to je napríklad aj rozdiel oproti situácii v Srbsku v 90. rokoch). Rusko naopak nepodložilo tieto svoje tvrdenia dôkazmi. Nebolo ani schopné sa v pondelok (7.3.2022) ukázať na pojednávaní Medzinárodného trestného súdu, ktoré sa týkalo práve týchto tvrdení.

Je však pravda, že po Euromajdane a najmä anexii Krymu sa rozšíril ukrajinský nacionalizmus a protiruské tendencie. Napríklad došlo k niekoľkým kontroverzným zmenám, ktoré obmedzujú používanie ruštiny (a vo všeobecnosti iných jazykov ako ukrajinčiny). Tie sú prinajmenšom na diskusiu, no stále to má veľmi ďaleko od nacizmu a genocídy.

Je tiež dôležité brať na vedomie fakt, že tieto tendencie sa neobjavili a nezosilneli samy od seba. Je prirodzené, že nepriateľské kroky Ruska (priama podpora separatistov na Donbase, anexia Krymu apod.), motivované najmä rozhodnutím Ukrajincov spolupracovať radšej so západom ako Ruskom, vyvolali v Ukrajincoch odpor. Do veľkej miery je teda za to na vine Rusko samotné.

Prápor Azov

Veľmi pravdepodobne poukáže nejaký obhajca Ruska po chvíli diskusie o tom, či je Ukrajina nacistická, na tzv. prápor Azov, prípadne vám aj ukáže fotku jeho členov s nacistickými symbolmi.

Fotka práporu Azov s nacistickými symbolmi a vlajkou NATO (zdroj: twitter)

Prápor Azov skutočne existuje ako paramilitantná jednotka Národnej gardy Ukrajiny a je právom často označovaný za extrémistický a neonacistický (respektíve isté jeho percento možno takto označiť). Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva ho zároveň v roku 2014 spojil s vojnovými zločinmi na Donbase (napríklad vynútenými priznaniami, sexuálnym násilím a rabovaním).

Dôvod, prečo má dovolené pôsobiť v tejto forme je však hlavne pragmatický a spočíva v tom, že zúfalá ukrajinská vláda chcela po začiatku vojny na Donbase využiť všetky dostupné prostriedky, aby región prinavrátila pod svoju plnú kontrolu.

Netreba zabúdať aj na to, že hoci Azov a podobné pluky oficiálne podliehajú ukrajinským orgánom, ešte vždy ide o dobrovoľnícke skupiny, nie o regulérnu disciplinovanú armádu.

Znamená to teda, že je morálne v poriadku, keď má tento prápor dovolené existovať, ešte naviac pod záštitou ukrajinskej vlády? Nie. Neznamená to ale ani to, že všetky ukrajinské bezpečnostné zložky sú prerastené neonacistickou ideológiou a správajú sa podobne a už vôbec nie, že tak robia na pokyn ukrajinskej vlády. Ide skôr skvelú ukážku tzv. cherry pickingu (argumentačný faul, spočívajúci v upozorňovaní na pár ojedinelých prípadov, ktoré podporujú určitú pozíciu, ignorujúc nezanedbateľné množstvo dôkazov, ktoré podporujú opačnú pozíciu – pozn. aut.).

Postavenie Stepana Banderu a jeho frakcie

Ďalším častým argumentom prokremeľskej propagandy, prečo je Ukrajina nacistická, je status Stepana Banderu ako národného hrdinu (prípadne aj kladné hodnotenie jeho frakcie vo všeobecnosti). Bol to líder ozbrojenej zložky Organizácie ukrajinských nacionalistov (u nás často nazývaných banderovci), ktorá bojovala za samostatnú Ukrajinu.

Počas 2. svetovej vojny banderovci najprv bojovali v spolupráci s nacistickým Nemeckom proti Sovietskemu zväzu. Neskôr, keď sa pokúsili vyhlásiť nezávislosť Ukrajiny, sa ich však Nemecko pokúsilo násilne rozpustiť a museli prejsť na partizánsky spôsob boja a začali bojovať už aj proti Nemecku.

Panuje okolo nich množstvo neprávd a poloprávd vytvorených komunistickou propagandou, avšak vo všeobecnosti sa historici zhodujú, že boli zodpovední za viaceré kruté vojnové zločiny, dokonca aj masakre. Za mnohé z nich však pravdepodobne samotný Bandera nemohol byť zodpovedný, pretože sa istý čas nachádzal v koncentračnom tábore (za niektoré zločiny, samozrejme, zodpovedný bol a stále išlo o otvoreného rasistu a antisemitu). Je to teda prinajmenšom rozporuplnú osobnosť.

Táto téma ale nie je najjednoduchšia a nemyslím si, že som kompetentný hlbšie hodnotiť spomínané historické skutočnosti. V každom prípade, bežná ukrajinská populácia Banderu (prípadne celú jeho frakciu) neoslavuje pre vojnové zločiny alebo kolaboráciu s nacistami, ale pre boj za národný štát. V podobnej situácii (hoci o čosi menej extrémnej) sa ocitajú aj viaceré iné historické osobnosti, ktoré sa popri svojich pozitívnych činov dopustili aj mnohých odsúdeniahodných skutkov.

Naďalej však môžeme hovoriť o tom, že je nesprávne a neúctivé oslavovať takto kontroverznú postavu dejín. Neznamená to ale ani to, že by bežní Ukrajinci alebo ich vláda podporovali totalitné ideológie či sa nimi nebodaj riadili pri správe svojho štátu.

Prečo Ukrajina naozaj nie je v područí neonacizmu?

Na Ukrajine sú, rovnako ako v každej krajine, prítomné extrémistické názory a Ukrajina má aj svoje špecifické problematické excesy týmto smerom, avšak nie je dôvod sa domnievať, že by bola prerastená neonacizmom. Nacizmus ako ideológiu charakterizuje najmä autoritarizmus, silný rasizmus a antisemitizmus. Vládnuci ukrajinskí politici ani bežná populácia sa o odstránenie demokratického zriadenia nesnažia (pričom demokratickosť Ukrajiny dokazuje už len striedanie vládnucich osobností a strán, k čomu, paradoxne, v Rusku nedochádza), nacionalizmus (viditeľný najmä v spomínanej oblasti jazyka) vie byť síce problematický, avšak má v praxi extrémne ďaleko od diskriminácie na úrovni nacistov alebo dokonca genocídy, a v oblasti rozšírenia antisemitizmu sú na tom omnoho horšie mnohé krajiny Európskej únie aj Rusko. Materským jazykom súčasného prezidenta Zelenského je dokonca ruština, voči zmenám v jazykovom zákone aj pomenovávaniu ulíc po Banderovi bol skeptický a je židovského pôvodu. V parlamente je iba jedna strana (Svoboda) s jediným poslancom, ktorú možno označiť za skutočne pravicovo extrémistickú. Hovoriť o Ukrajine ako o nejakej krajine v područí nacizmu je teda napriek všetkému absolútne zvrátené.

Naopak, Rusko má k podobným ideológiam omnoho bližšie. De facto 20 rokov tam vládne jeden človek, ktorý má naviac silný kult osobnosti, odporcovia režimu sú zatýkaní a rôzne menšiny (LGBT, Čečenci,…) diskriminované. Extrémistické skupiny páchajúce zločiny tam existujú takisto a sú naviazané na vládnucu špičku ešte viac. Je tiež ironické, že mnohí podporovatelia Putina na Slovensku majú k neonacistickým ideológiam veľmi blízko.

Robia spomínané ukrajinské úlety inváziu akokoľvek legitímnou (ak by sme predpokladali, že Rusko je naozaj antinacistické)?

V žiadnom prípade. Pri problematike neonacizmu prokremeľská propaganda klame, zavádza a zveličuje. Poslúžila však ako zámienka pre vojnu, vďaka ktorej prišli už tisíce ľudí o život, boli napáchané obrovské materiálne škodyuž viac ako dva milióny ľudí sa rozhodli opustiť svoju vlasť. Za akokoľvek problematické môžeme považovať niektoré ukrajinské excesy, škode, ktorú napáchala (a ešte napácha) ruská agresia sa určite nevyrovnajú (či už počtom ľudí, ktorých to ovplyvní, alebo intenzitou).

Mení to akokoľvek fakt, že by sme mali Ukrajine pomáhať všetkými dostupnými prostriedkami?

Taktiež nie. Ukrajina má svoje problémy, ale v omnoho menšej miere, ako to vykresľuje ruská propaganda. Ide o demokratickú krajinu, ktorá s nami chce spolupracovať a ktorá sa hlavne zo dňa na deň vďaka agresii svojho silnejšieho autoritatívneho suseda ocitla v totálnej vojne a humanitárnej katastrofe.

Ako rozprávať o tejto téme s podporovateľmi Putina?

Hoci je pravdepodobné, že mnohých z nich faktami a argumentami nikdy nepresvedčíte a že im ich hrdosť nedovolí priznať si chybu v úsudku, stále verím, že sa medzi nimi nachádzajú aj takí, ktorí sú ochotní počúvať. Pri diskusii s nimi nie je dobré na nich automaticky útočiť (čím vytvárame v nich prirodzenú potrebu brániť sa), ale pýtať sa ich otázky, počúvať ich názory a vedieť konštruktívne reagovať.

Teraz najčítanejšie

Richard Tomka

Študent zaujímajúci sa o politiku, právo, ekonomiku a jazyky