Najlepšia utečenecká kríza

Chránime Slovensko

Občania si zaslúžia istoty. Robíme pre ľudí. Potrebujú našu ochranu. Príznačne gradujúca trajektória marketingových siločiar vládnej strany. Jeden by neveril, ako môžu prísť vhod všetky tie loďky, ploty, kvóty a schodené podrážky. To len tak nevymyslíš. Musí v tom byť aj kúsok šťastia. Ako pozerať do nekonečných hlbín tmavej noci a v tom uvidieť padajúcu hviezdu.

Zima prichádza

Keby tak ešte šlo „poručit větru a dešti“ – možno by stálo zato pokúsiť sa o to nejakou žalobou. Ale k súdnemu dvoru EÚ by to bolo asi málo. Tá zima sa sem tlačí akosi priskoro. Ale aj keď nakydá, stále sa bude dať povedať, že stopy utečencov sú všade okolo nás. Len ich spod toho snehu nevidieť. Ale sú tam. Povedal to predseda. Tak to musí byť pravda. S tým do jari, kým dobehnú obchody, výberká a sociálne balíčky, nejako vydržíme. Aj keby utečencov nebolo!

Je to síce horšia, ale o to dlhšia cesta

Po zime príde jar a s ňou noví krvilační utečenci. Znova bude koho chrániť. Bude to zase rečí pod TA3ami. Ochranári (a ich prisluhovači) sa budú pretekať, kto dokáže zo Slovenska urobiť jedinečnejšiu rezerváciu obývanú zoligarchizovanou faunou (ako príklad uvediem Pentax Policlinicus Mortis, Džejentix Capitalis Vulgaris), ktorá je relatívne málo zastúpená (počet dospelých jedincov sa odhaduje na niekoľko kusov), ale zato veľmi dravá, a v prevažnej miere potom zúboženými stádami pôvodného obyvateľstva roky vyciciavaného všakovakou divou zverou. Takže po dlhej zime sa dočkáme jari s vidinou tradične príťažlivej a príťažlivo tradičnej smeráckej ponuky horšej, ale o to dlhšej cesty. A tiež celkom isto najdrahšej. Ale to je len taký detail.

Chránená rezervácia

Jedine, že by sa stal zázrak a inak stále iba nafrnené a pritom zásadne sa na ničom nepodieľajúce obyvateľstvo chránenej rezervácie, by chcelo byť náhodou pritom, keď by malo samo rozhodovať o svojej budúcnosti. Po štyroch rokoch istôt, ochranárstva a ťažkej pasivity chránencov sa bude otvárať klietka. Každý chovateľ vie, že je to tak trochu kto z koho. Tento hazard by mal byť povinný pre každého, kto chce byť čímsi viac, než len kusom bezforemnej kritizujúcej apolitickej želatíny. Platí to hlavne pre mladých ľudí, ktorí sa inak vo svojej krajine, alebo dočasne za jej hranicami, cítia bezmocní. Nebuďme ako tí starí pomätenci glorifikujúci zašlé časy, ktorí sa zoči-voči vlastným pokašľaným životom snažia stiahnuť do svojej špiny každého. My sami môžeme raz za čas zmeniť trajektóriu svojej krajiny a rozhodnúť tak do veľkej miery aj o svojich životoch. Prežívať nestačí.

Tá najlepšia utečenecká kríza

Vládna strana sa vezie na loďke s názvom Utečenecká kríza. Tak ju v tom nenechajme. Každý si predsa zaslúži istotu pomoci a ochrany. Svojou účasťou vo voľbách ju (stranu aj krízu – dve rozličné slovíčka, ktoré však veľmi rýchlo môžu splynúť v jedno) môžeme posunúť do úplne inej dimenzie. Vidím v tom obrovskú výzvu. Obohaťme Európu, ale hlavne Slovensko o celkom nový druh utečencov. Nie takých, čo v snahe zachrániť si holý život utekajú z vojnou súžených krajín. Ani nie o ekonomických migrantov. Urobme zo Smerákov vo voľbách preferenčných utečencov.

Tým rozpútame novú utečeneckú vlnu! Nebude smerovať z juhu na sever, ale zo slovenského parlamentu do zabudnutia. Bola by to tá najlepšia utečenecká kríza, aká by Slovensko po rokoch útrap mohla postihnúť. Je jedno, že po prehratých voľbách by ani títo „utečenci“ s najväčšou pravdepodobnosťou nemali žiadne doklady a tvrdili by, že sú zo Sýrie. Možno z Eritrey. Všetkých by sme ich aj tak prijali! Aby si počkali na ten svoj „azylový“ proces.

Smer nechráni Slovensko. Respektíve to, čo z neho nateraz zostalo. Môžeme tak urobiť iba sami.

Myslime na to v blízkom predjarí.