Putin v každom z nás
Áno, tak už to býva: keď človek žije v zajatí vlastných predstáv (zbožných želaní) a dobrovoľne vymýva mozog ešte aj sebe samému – potom jedného dňa môže prísť náhle a trpké precitnutie, keď narazí na realitu.
Ale cesta k tomuto zlyhaniu je vždy tá istá: neochota pripustiť, že sa možno mýlim (a možno sa mýlim vo všetkom!) – že veci môžu byť aj celkom inak, než ako som o tom skalopevne a celé desaťročia presvedčený.
V tomto zlyháva nielen Putin a jeho obdivovatelia (veď, okrem iného, cenzúra nepripúšťajúca rôznorodosť pohľadov sa v Rusku rozpútala už roky pred prepadnutím Ukrajiny, takže precitnúť mali všetci už dávno pred 24. februárom 2022), ale aj odporcovia Putina sa radi oddávajú tomu istému sebaklamu.
Vždy je za tým neochota a až strach konfrontovať sa s názormi odlišnými, než mám ja – hoci len takáto permanentná, až systémovo zavedená a vyžadovaná/povinná konfrontácia vedie ku skutočnému poznaniu, k jeho priebežnému upevňovaniu a prehlbovaniu.
Charles Darwin vraj nástojil na tom, aby boli jeho poznatky a tvrdenia neustále spochybňované – lebo len tak ich môže dostatočne preverovať a vyvíjať presvedčivé protiargumenty. Ako vieme, týmto typom uvažovania a s takýmto mentálnym nastavením to dotiahol ďaleko.
Spomeňme si však naproti tomu, s akou zúrivou a bohorovnou arogantnosťou odmietajú v posledných dvoch rokoch domnelé (nielen) slovenské elity – vládne, vedecké, mediálne aj „intelektuálne“ – otvorenú verejnú diskusiu na tému vírusu č. 19. Aj oni sú zaľúbení do svojej vlastnej propagandy tak ako Putin do tej svojej…
A ako vždy, koreňom takejto zaľúbenosti do vlastného presvedčenia, neochoty či až strachu diskutovať s ľuďmi s odlišnými názormi, potreby agresívne svoj postoj obhajovať a zároveň pohŕdať tými, obviňovať či až útočiť na tých, ktorí to nebodaj vidia inak – je naša vlastná neistota.
Len ten, kto sebaistotu nemá, cíti potrebu agresívne útočiť na ľudí s inými názormi, agresívne obhajovať svoj vlastný postoj, odmietať otvorený dialóg s tými, ktorí vidia veci inak.
Súčasťou takejto mentálnej výbavy je potom aj to, že iných obviňujem z toho, čoho sa dopúšťam (najviac zo všetkých) práve ja.
A tak Putin údajne šiel Ukrajinu „denacifikovať“, hoci v Hitlerových šľapajach kráča práve on. Naozaj podľahol predstave, že ten istý scenár, ktorý Hitler úspešne uplatnil so Sudetmi v roku 1938 na rozbitie Československa, bude môcť uplatniť v roku 2022 aj on na rozbitie Ukrajiny.
Takisto si nenahovárajme, že Putin je jediný takýto zloduch. Je to len zloduch, ktorý si v demokraticky nerozvinutom Rusku vytvoril podmienky, aby svoje maniactvo mohol aj pretaviť do skutočnosti.
No osobne nevidím mentálny rozdiel medzi napríklad Putinom a Trumpom. Veď aj preto si obaja vždy tak náramne rozumeli, vždy sa navzájom tak chválili a najradšej by sa pri každom stretnutí srdečne vyobjímali.
Jediný rozdiel medzi Putinom a Trumpom nie je v nich samotných, ale v prostredí, v ktorom pôsobia. Amerika vďaka tradícii niekoľkých storočí budovania demokracie, vyvažujúceho systému „kontrol a protiváh“ (checks and balances), predsa len dokázala, hoci až s vypätím posledných síl, nástupu Trumpovho fašizmu (zatiaľ) odolať.
Tak ako Ukrajina je Putinovými Sudetmi, útok besnej čvargy na Kapitol začiatkom minulého roka bol Trumpovým podpálením Reichstagu.
A tak ako sa Hitler nevzdal po prvom neúspešnom pokuse o puč z bavorskej pivárne, nevzdáva sa ani Trump a skúsi to znova.
Kiežby mu bol jeho najlepší kamarát Putin skôr odstrašujúcim a nie inšpirujúcim príkladom toho, ako fašizmus v 21. storočí (ne)môže uspieť.
