Ústavný súd odkázal súdom: Nechráňte pochybenia úradov pred verejnou kontrolou

V roku 2012 sa Aliancia Fair-play dozvedela, že v roku 2010 inšpekčná služba ministerstva vnútra urobila preverenie (kontrolu) postupov polície pri vyšetrovaní napadnutia Hedvigy Malinovej. Požiadala ministerstvo o kópiu protokolu z tohto preverovania. Po desiatich rokoch súdenia sa s ministerstvom vnútra rozhodol o veci ústavný súd. Skonštatoval, že došlo k porušeniu základných práv Aliancie Fair-play.

Ústavný súd skúmal, či nebolo porušené právo na súdnu ochranu, takže v náleze  rozoberal argumenty, prečo nemožno Aliancii Fair-play žiadaný protokol sprístupniť. Pôvodne to bolo zdôvodnenie ministerstva vnútra, no s ministerským výkladom práva sa stotožnili krajský, neskôr aj najvyšší súd (a aj jeho nasledovník najvyšší správny súd).
Vysvetlenie ústavného súdu, prečo použité argumenty nie sú v súlade s ústavou, je zásadné.
„Prelomilo“ totiž zažitú rozhodovaciu prax súdov a obmedzilo niektoré doteraz súdmi akceptované dôvody na zamietnutie žiadosti o informácie.

Odkaz pre súdy

Ústavný súd v náleze napísal: … ústavný súd vo všeobecnej rovine považuje za vhodné pripomenúť účel správneho súdnictva, ktorým je ochrana jednotlivca pred takým výkonom verejnej moci, ktorý nespĺňa atribút zákonnosti. Ide o ochranu fyzických a právnických osôb a ich záujmov v spore s reprezentantom štátnej moci, ktorý ju aplikoval …
Nie je úlohou správneho súdu chrániť kabinetný výkon zverenej verejnej moci na strane žalovaného správneho orgánu pred verejnou kontrolou jeho pochybení.
Uvedené je potrebné mať na zreteli najmä vo veci sprístupnenia informácií v rámci zákona v kauzách, ktoré vzbudzujú vášnivú verejnú diskusiu, polarizujú spoločnosť a poznanie, ktorých má potenciál katarzného pôsobenia.

Je to hanba, ak správnym súdom toto musí pripomínať ústavný súd. Žiaľ, vypovedá to o reálnom prístupe/rozhodovaní súdov v mnohých „infozákonových“ sporoch.

Kvalitu právnych úvah najvyššieho súdu vyhodnotil takto: „… ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia … zákona o slobodnom prístupe k informáciám poskytnutá najvyšším súdom je v zjavnom rozpore s jeho priamym znením a nezohľadňuje ani jeho účel a význam, preto nie je ústavne konformná a udržateľná. Takýmto výkladom došlo k porušeniu hmotného ústavného práva sťažovateľa na informácie …, ako aj procesného práva na súdnu a inú právnu ochranu …“

Kde ústavný súd videl zjavné rozpory?

Bolo ich viacero. Pre laikov asi najväčšiu „päsť na oko“ vystihuje pasáž z nálezu ÚS: V žiadnom prípade nemožno prisvedčiť právnemu názoru správnych súdov, že informáciou o výsledku kontroly (v tomto prípade o inšpekčnej činnosti) je oznámenie o tom, že v konaní bol vydaný protokol.
Naopak, samotný protokol o výsledku dohľadu, kontroly či dozoru je zhrnutím všetkých zistených nedostatkov v činnosti orgánu štátnej moci a práve tieto v ňom uvedené informácie, ktoré jednotlivé pochybenia popisujú a tak zachytávajú podstatný obsah výsledku kontroly… (Infozákon umožňuje neposkytnúť informácie týkajúce sa kontrol. Spomínaná výnimka sa však netýka informácií o výsledku kontrol. Na tie majú ľudia právo, ak to vyslovene nezakazuje nejaký iný zákon.)

Áno, vytušili ste správne. Ministerstvo vnútra sa snažilo infožiadosť Aliancie Fair-play vybaviť tým, že informáciou o výsledku kontroly nie je samotný protokol, ale len oznámenie, že nejaký protokol bol vypracovaný. A tento výklad práva prijal aj krajský, aj najvyšší a neskôr aj najvyšší správny súd. Na Slovensku jednoducho potrebujeme ústavný súd na to, aby súdom vysvetľoval aj takéto veci. Fakt.

Je verejným záujmom utajiť chyby resp. nezákonnosť?

Najvyšší súd si osvojil aj argument, že „potreba ochrany foriem operatívno-pátracej činnosti polície“ je dostatočný dôvod na nesprístupnenie informácií. Zrejme, aby sa tým neprezradilo ako polícia pracuje, čím by sa sťažilo použitie takého pracovného postupu v budúcnosti. Ústavný súd to odmietol ako úvahu, ktorá „nie je ústavne udržateľná“.

Nález ÚS: Protokol o výsledku inšpekčnej činnosti popisuje konkrétne pochybenia, teda nesprávnosť alebo nezákonnosť v postupe a činnosti príslušných orgánov verejnej moci, ktoré nemôžu byť predmetom ochrany a utajovania, pretože nesprávnosť či nezákonnosť v postupe nie je možné považovať za žiaduci spôsob výkonu činnosti, ktorý by sa mal opakovane aplikovať v iných veciach.

Ústavný súd poukázal aj na to, že výklad najvyššieho súdu je „v priamom rozpore“ so znením zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ten jasne hovorí, že utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci.

Síce to nie je v zákone, ale…

Za najsilnejší dopad nálezu ústavného súdu na uplatňovanie práva na informácie možno pokladať odmietnutie výkladu práva v štýle: Infozákon a ani iné zákony síce vyslovene nehovoria, že v tomto možno informáciu odoprieť, ale z logiky veci tak nejako vyplýva, že …

Úradníci totiž vymysleli právne konštrukcie, kde – hoci to nemá potrebnú oporu v zákonoch – sa odvolávajú na štátny záujem. Štátny záujem sa pri neochote poskytnúť informácie stal populárnym argumentom. Súdy si takéto právne konštrukcie celkom obľúbili a ohľadom toho sa dokonca vytvoril judikát (výklad práva odobrený najvyšším súdom). V právnickej reči sa to popisovalo slovami: Judikatúrou zavedená koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, podľa ktorej nemožno zákon o slobodnom prístupe k informáciám aplikovať izolovane a je potrebné vyhodnotiť, či sprístupnením požadovanej informácie nebude ohrozený iný záujem štátu.

Ústavný súd veľmi rázne odmietol také „koncepcie obmedzenia“. Jasne hovorí, že výnimky obmedzujúce právo na informácie: … možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v zákonnom texte.

Pripomenul aj potrebu splnenia všetkých ústavných požiadaviek na obmedzenie práva na informácie. Laicky povedané – nielenže výnimky z poskytovania informácií musia byť jasne a priamo ukotvené v niektorom zo zákonov, ale súdy musia pri výklade zákona v určitých prípadoch zvažovať aj to, či pri definovaní a výklade výnimky skutočne šlo „o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“ – tak ako to vyžaduje ústava.

Ústavný súd v podstate nepriamo odkázal štátnej správe a súdom niečo v zmysle: Keď sú skutočne potrebné výnimky obmedzujúce právo na informácie, tak sa musia dostať do zákona.
Teda o tom, čo všetko môže byť takou výnimkou musí podľa ústavy rozhodnúť parlament, nestačí len inovatívna myseľ úradníkov, či sudcov, ktorí vymyslia „koncepciu implicitného obmedzenia“ ústavou garantovaného práva.

Problémy sú, chýba vôľa riešiť ich

Na tomto mieste je vhodné povedať, že 22 rokov starý infozákon naozaj nedokáže korektne riešiť viaceré súčasné praktické problémy. Už roky nutne potrebuje rozsiahlejšiu novelizáciu.
Tú už pred takmer ôsmimi rokmi pripravila skupina expertov zo štátnej správy, samosprávy a mimovládok. Niekoľkokrát bola aktualizovaná, ale ani jeden zo štyroch ministrov (a ministeriek) spravodlivosti ju nedokázal predložiť na rokovanie vlády.

Čo bude nasledovať?

Ústavný súd prikázal najvyššiemu správnemu súdu opätovne prejednať kasačnú sťažnosť (mimoriadny opravný prostriedok v správnom súdnictve) Aliancie Fair-play. Zákony pri tom musí interpretovať podľa nálezu ústavného súdu a vo veci opätovne rozhodnúť.
Keďže ústavný súd zamietol argumenty, na základe ktorých nám požadovanú informáciu odopierali, očakávame rozhodnutie, že ministerstvo vnútra nám požadovaný protokol musí sprístupniť.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Nie celkom. Iste, sme veľmi radi, že sa podarilo prelomiť už zaužívaný výklad zákona okliešťujúci možnosti získať informácie. Faktom ale zostáva, že aj keby všetko išlo ďalej hladko, uplynie desať rokov, kým sa dostaneme k informácii, na ktorú sme mali právo. Prehľad, ako konkrétne vyzeralo desaťročné súdenie sa, pripájame pod článok.

Dobrou správou je aj to, že pred pár mesiacmi v inom súdnom spore o informácie ústavný súd konštatoval porušenie práv Aliancie Fair-play kvôli súdnym prieťahom. V náleze okrem iného uviedol, že preťaženosť súdov nemôže slúžiť ako ospravedlnenie pre prieťahy pri rozhodovaní o právach garantovaných ústavou. Chceme veriť, že súdy to zohľadnia a infozákonové súdne spory už budú prebiehať svižnejšie.

Mnohokrát sme podávali (a ďalej podávame) žiadosti, žaloby, sťažnosti, trestné oznámenia s vedomím, že stav štátnej správy, justície a polície nám dáva len minimálne šance dopracovať sa k uspokojivému výsledku – a že aj v takom prípade to môže trvať dlhé roky. Robíme to preto, lebo pokladáme za správne využiť všetky možnosti, aby spravodlivosť vyhrala. A hoci často máme pocit „hádzania hrachu na stenu“, občas sa stane, že tým „hrachom“ stenu prevalíme. Ako teraz.

Peter Kunder
Aliancia Fair-play

Ak pokladáte za správne, aby sme v týchto aktivitách pokračovali aj v týchto zložitých časoch, radi by sme vás požiadali o podporu. Veľmi ju potrebujeme.
V súčasnosti činnosť Aliancie Fair-play financujeme len z príspevkov individuálnych darcov.

Podporiť nás môžete aj venovaním 2 % dane z príjmu. Potrebné údaje a postup nájdete na našom webe. Ďakujeme.

Kým sa dopracujete k nálezu ústavneho súdu…

• 22. marca 2012 – Aliancia Fair-play požiadala o sprístupnenie protokolu, ktorým bolo ukončené konanie sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR vo veci preverenia postupu polície v prípade napadnutia, ktoré inicioval minister vnútra v roku 2010.
• 2. apríla 2012 – Ministerstvo vnútra zamietlo žiadosť Aliancie Fair-play.
• 4. apríla 2012 – Aliancia Fair-play podala proti tomuto rozhodnutiu rozklad (odvolanie).
• 11. mája 2012 – Ministerstvo vnútra (ako správny orgán druhého stupňa) zrušilo rozkladom napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra (ako správneho orgánu prvého stupňa). Žiadosť Aliancie Fair-play o informácie sa tak posudzovala znova.
• 4. júna 2012 – Ministerstvo vnútra novým rozhodnutím žiadosť opätovne zamietlo (s novým zdôvodnením).
•  – Aliancia Fair-play voči novému rozhodnutiu opäť podala rozklad.
• 17. júla 2012 – Ministerstvo vnútra (ako správny orgán druhého stupňa) rozklad zamietlo a potvrdilo napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra (správneho orgánu prvého stupňa).
• 14. septembra 2012 – Aliancia Fair-play podala správnu žalobu, ktorou sa domáhala súdneho prieskumu rozhodnutia o zamietnutí rozkladu.
• 27. mája 2014 – Krajský súd Bratislava žalobu Aliancie Fair-play zamietol.
•  – Aliancia Fair-play podala odvolanie.
• 19. januára 2016 – Najvyšší SR súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným názorom, aby krajský súd preveril možnosť, či nie je možné sprístupniť požadované informácie inou formou. Podľa najvyššieho súdu „možnosť vyabstrahovania výsledku kontroly do podania písomnej informácie by podľa okolností prípadu vyplývala z obsahu samotného protokolu“.
• 8. novembra 2016 – Na základe rozsudku najvyššieho súdu krajský súd vec opätovne prejednal, rozhodnutia oboch správnych orgánov (ministerstva vnútra) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s uložením povinnosti ministerstvu vnútra požadovanú informáciu sprístupniť.
•  – Ministerstvo vnútra proti rozsudku podalo odvolanie.
• 17. apríla 2019 – Najvyšší súd rozhodol o odvolaní a zrušil rozsudok krajského súdu. Vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným názorom, že „cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov, resp. orgánov činných v trestnom konaní, zamýšľaných zákonodarcom …, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu a orgánov činných v trestnom konaní, a tým aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom súdnictve …, ktorý cieľ je potrebné považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva“.
• 5. novembra 2019 – V zmysle zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu krajský súd  opätovne zamietol správnu žalobu Aliancie Fair-play s odôvodnením, že kasačný súd vyhodnotil predmetný protokol ako „čiastkový výsledok orgánu činného v trestnom konaní, to znamená, že v danom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej“. Krajský súd poukázal na judikatúrou zavedenú koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, podľa ktorej nemožno zákon o slobodnom prístupe k informáciám aplikovať izolovane a je potrebné vyhodnotiť, či sprístupnením požadovanej informácie nebude ohrozený iný záujem štátu. Uviedol: „Súd má za to, že žalovaný (Ministerstvo vnútra SR) rozhodol zákonným a vecne správnym spôsobom v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Obmedzenie práva na prístup k týmto druhom informácií je daná ochrana jednak verejného záujmu na vykonanie kontroly, dohľadu alebo dozoru tak, aby predčasným únikom informácii nedošlo k zmareniam týchto procesov a zároveň je tak chránený aj individuálny záujem subjektov, ktorých sa výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru týka.“.
• Aliancia Fair-play podala kasačnú sťažnosť. Podľa Aliancie Fair-play krajský súd neoznačil žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by bránilo sprístupneniu požadovaných informácií, a ignoroval ústavnoprávny a medzinárodný aspekt práva na informácie, najmä podmienky jeho obmedzenia v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavy SR, na ktoré bol povinný krajský súd prihliadať.
• 15. októbra 2020 – Najvyšší súd kasačnú sťažnosť Aliancie Fair-play zamietol ako nedôvodnú.
• 11. januára 2021 – Aliancia Fair-play sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.
• 11. novembra 2021 – Ústavný súd prijal sťažnosť Aliancie Fair-play na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základných práv.
• 30. novembra 2021 – Najvyšší správny súd SR (právomoc rozhodovať o kasačných sťažnostiach prešla z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd) sa vyjadril k ústavnej sťažnosti Aliancie Fair-play. Stotožnil sa s obsahom odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, voči ktorému Aliancia Fair-play podala ústavnú sťažnosť.
• 1. decembra 2021 – Ministerstvo vnútra pre ústavný súd uviedlo, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za právne a vecne správny.
• 3. februára 2022 – Ústavný súd rozhodol, že výkladom práva v rozhodnutí najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavného práva Aliancie Fair-play na informácie ako aj procesného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
  Ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 15. októbra 2020 a prikázal najvyššiemu správnemu súdu opätovne prejednať kasačnú sťažnosť Aliancie Fair-play pri zohľadnení právnych názorov a interpretácie sporných právnych noriem poskytnutých v náleze ústavného súdu a vo veci opätovne rozhodnúť.