Denník N

Síce nacista, ale veľký človek. Tak to chodí

Kniha A vo Viedenskom lese stále rastú stromy otvára tú časť švédskej histórie, ktorá je v zásadnom protiklade voči sebaprojekcii krajiny ako otvorenej a solidárnej.

Je to ako príbeh zo zlatého fondu hollywoodskych veľkofilmov:

Situácia pred druhou svetovou vojnou sa v Európe zhoršuje, židovský chlapec Otto z Viedne však patrí medzi tých niekoľko desiatok vyvolených, ktorí sa dostanú do bezpečia švédskeho vidieka. Tam sa zoznámi so svojim rovesníkom Ingvarom, spriatelia sa, spolu prežijú mladosť, sú si ako bratia. Časom sa ich cesty rozídu, keď Ingvara stretávame opäť, je z neho milionár. Zároveň však vychádza najavo, že v rovnakom čase, ako sa bratal s Ottom, otvorene sympatizoval aj so švédskymi nacistami. Čo teraz? Ako sa s tým vysporiada? A čo ostalo nevypovedané?

Kniha o rodine

Kniha A vo Viedenskom lese stále rastú stromy je príbehom dvoch chlapcov, ale nielen ich: rozpráva aj o dvoch rodinách, tej švédskej – ktorá z bezpečia svojho neutrálneho domova neprechováva k Židom prehnané sympatie – a tej rakúskej, ktorej členovia sa snažia o jediné: prežiť.

Na základe listov a rozhovorov rekonštruuje to, čo sa naozaj stalo, biele miesta si dotvára. Drží sa základných reálií, mnoho otázok však ostáva nezodpovedaných, tam nastupujú domnienky. Podaním pripomína Gottland Mariusza Szczygiela alebo Hitlers Hirn heißt Heydrich (HHhH) Laurenta Bineta, ak by sme však mali nájsť jednu knihu, ktorú evokuje témou aj podaním, je to Denník Anny Frankovej.

Tá nevypovedaná avšak najdôležitejšia dejová línia sa totiž rovnako odohráva v záznamoch; v listoch, ktoré si syn vo Švédsku a rodičia vo Viedni vymieňajú. Ide o formálnu komunikáciu, medzi informáciami o počasí, práci a návštevách sa však skrýva to zásadné: odlúčenie, rodičovská láska, nádej meniaca sa na beznádej. Všetci sú zdraví sa postupne mení na Nemáme sa veľmi dobre, potom Otec bude musieť odísť a nevieme, či ti bude môcť písať, až po Susedov včera odviezli, nikto neviem, kam. 

Nádej na skoré stretnutie slabne, až sa postupne stráca úplne. Ďalšia podobnosť: rovnako ako v Denníku Anny Frankovej aj tu od začiatku tušíte, že šťastný koniec neexistuje. Postavy odchádzajú, miznú jedinou banálnou vetou v liste. Je to neúprosná kniha.

Vedomie, že si medzi takými milými a starostlivými ľuďmi nám uľahčuje život, ktorý je v skutku plný skúšok. Nech Ťa nebesá ochraňujú i naďalej, a ak sa raz stane, že sa náš kontakt preruší, vedz, že v myšlienkach sme stále s Tebou. O strýkovi Paulovi a tete Nuny sme ešte stále nič nepočuli. Teraz nás už opustila aj teta Grete. Požiadala nás, aby sme Ťa čo najsrdečnejšie pozdravovali. Čoskoro príde rad aj na nás.

avv

Kniha o Švédsku

Kniha Elisabeth Asbrink vo Švédsku spôsobila škandál ešte pred svojím vydaním. Otvára tú časť švédskej histórie, ktorá je v zásadnom protiklade voči sebaprojekcii krajiny ako otvorenej a solidárnej. Hovorí o tom, ako odmietala prijať židovských utečencov z Nemecka a Rakúska v čase, keď už bolo jasné, že im hrozí obrovské nebezpečenstvo.

Argumentovalo sa vtedy mnohým: sú príliš bohatí alebo príliš chudobní, ak sú vzdelaní, zoberú nám prácu, ak sú nevzdelaní, tak si ju nenájdu. Komunistov nie, intelektuálov tiež nie, lebo intelektuáli príliš rozmýšľajú. Nekresťanov nie a pokrstených tiež nie, lebo to nemyslia naozaj. Prekĺznuť pomedzi tieto kritéria bolo viac než čokoľvek záležitosťou šťastia. Ottovi sa to podarilo.

Veľké nešťastia najlepšie pochopíme na príbehoch jednotlivcov a tie sa v knihe často končia naozaj banálne: V pondelok 31. augusta 1942 teta Grete nastúpila do vlaku, ktorý ju odviezol do Bieloruska. Konečná stanica Maly Trostinec. Cesta trvala štyri dni. Vlak dorazil do cieľa 4. septembra. Spolu s ďalšími tisícštyri väzňami ju odviedli na miesto, kde odovzdali všetky osobné veci, cennosti a hotovosť. Musela sa vyzliecť pred ostatnými ľuďmi a ozbrojenými vojakmi. Nahá musela prejsť na určené miesto v lese. Tam ju zastrelili.

Rovnaký osud nakoniec postihol aj Ottových rodičov, vedomie jeho nevyhnutnosti z listov cítiť dávno predtým, toto je ich kronika. Jedného dňa prestali písať – práve vtedy, keď najbližším priateľom ich syna bol Ingvar Kamprad, zakladateľ siete IKEA, ikona povojnového švédskeho úspechu. Švédskych nacistov finančne podporoval aj po skončení vojny, bol dokonca blízkym priateľom ich vodcu Pera Engdahla. Keď jeho minulosť vyšla najavo, ospravedlnil sa zamestnancom aj verejnosti a svoju ľútosť prakticky pri každej príležitosti zopakoval.

Bilo sa jeho vtedajšie antisemitské presvedčenie s tým, že jeho najlepší priateľ bol Žid? Nie. Ako sa s týmto konfliktom vysporiadal? Nijako, žiaden konflikt necítil. Ľutuje to? Ľutuje, úprimne. A Per Engdahl bol veľký človek, za tým si stojí.

Vyznajte sa v tom.

A vo Viedenskom lese stále stoja stromy rozhodne stojí za prečítanie. Tu o nej oveľa lepšie píše Jozef Kuric.

Teraz najčítanejšie