Načo sú nám archeologické výskumy pod stavbami?

Na Slovensku ročne prebehne približne 250 až 300 archeologických výskumov, počas ktorých sa nájdu archeologické situácie a/alebo nálezy. Veľká väčšina týchto výskumov je vyvolaná stavebnou alebo inou hospodárskou činnosťou. Ak je stavba alebo iná hospodárska činnosť plánovaná na mieste archeologického náleziska, ktoré nie je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, a má ho narušiť či úplne zničiť, neznamená to, že sa na ňom nemôže stavať. Dôležité však je tento areál predtým profesionálne preskúmať. Počet výskumov realizovaných na stavbách mimo národných kultúrnych pamiatok a pamiatkových území predstavuje zhruba 150 až 200 akcií ročne. Tieto výskumy sú rôzneho rozsahu, počas ktorých sa podarí získať obrovské množstvo nových informácií o minulosti našej krajiny a objaviť aj úplne nové náleziská.

Archeologický výskum: získavanie unikátnych informácií o minulosti

Pri záchranných výskumoch vyvolaných hospodárskou činnosťou platí princíp známy z ochrany životného prostredia „znečisťovateľ platí“ (‘Polluter pays principle‘), teda za škody na životnom prostredí zaplatí ten, kto ich spôsobí. Prenesené na archeológiu: ten, kto zapríčiní zničenie archeologického náleziska (napr. výstavbou), zaplatí za jeho preskúmanie. Archeologické náleziská sú totiž časové konzervy plné unikátnych informácií o minulosti daného miesta. Ich zničením (napr. vybagrovaním) sa tieto informácie nenávratne stratia. Ak by sa na ich mieste nestavalo, neporušené by v zemi pretrvali ďalšie veky. Preto je nesmierne dôležité náleziská na mieste plánovanej výstavby profesionálne preskúmať. Následne sa môže stavať. Náklady na vykonanie archeologického výskumu v európskom priestore pritom predstavujú menej než 1 % nákladov celej stavby.

Počas archeologického výskumu sa nielen vykopú nálezy, ale čo je ešte dôležitejšie, podrobne sa zdokumentujú nálezové okolnosti zachované pod zemou. Dokumentuje sa fotograficky, graficky, textovým opisom aj zameraním polohy. To znamená, že sa zdokumentuje to, ako vyzerali pozostatky po stavbách, teda jamy po nosných drevených stĺpoch, do zeme zahĺbené zemnice alebo múry, či na vykurovanie ľudia používali otvorené ohniská alebo pece. Ďalej sa zistia informácie o hospodárskych zariadeniach, akými sú jamy na skladovanie potravín, sýpky, výrobné dielne, studne či ťažobné jamy. Analyzujú sa pohrebiská, teda ako vyzerali hroby, akým spôsobom boli do nich uložení mŕtvi, na ktorých častiach tela ľudia nosili šperky a šatové spínadlá, aké milodary, napr. potravu, zomrelí dostali. Pozornosť sa venuje aj iným dokladom ľudskej činnosti v krajine – historickým cestám, starým vinohradom, poliam a pod. Nálezy sú zase vynikajúcou pomôckou na určenie veku týchto pozostatkov, preto je mimoriadne dôležité zaznamenať miesto ich nájdenia – z ktorých štruktúr pochádzajú. Toto všetko je potrebné zdokumentovať preto, aby sme aj po zničení situácií vedeli, ako vyzerali a čo presne v nich bolo. Aby sme tieto informácie mohli použiť na ďalšie štúdium života v minulosti.

Ako to však funguje v praxi? Dochádza pri realizácii archeologického výskumu k neúmernému predĺženiu, či dokonca k zastaveniu stavby?

Archeológia ako postrach stavebníkov alebo ako to naozaj je

V prvom rade, archeológovia stavby nezastavujú. Pozastaviť stavbu na nevyhnutný čas môže stavebný úrad na podnet archeológov, ale toto sa deje len veľmi výnimočne, spravidla pri obchádzaní zákonných povinností stavebníkmi. Archeologický výskum nariaďujú krajské pamiatkové úrady na základe odôvodneného predpokladu, že miesto stavby sa nachádza na mieste archeologického náleziska, respektíve, na území s vysokým archeologickým potenciálom. Aktuálne platný systém pamiatkovej ochrany je nastavený tak, že pamiatkari nariaďujú vykonať archeologický výskum buď v dostatočnom predstihu pred začatím stavebných prác, alebo formou sledovania výkopových prác a dokumentácie zistených archeologických situácií.

Výskum realizovaný v predstihu pred začatím stavby a na celej ploche je nariadený spravidla na rozsiahlejších stavbách a pri vážnom predpoklade, že pod zemou sa nachádzajú archeologické situácie a nálezy. Tento tzv. predstihový výskum sa môže vykonávať najskôr formou sondáže – pravidelne rozmiestnených pásov, z ktorých sa ornica stiahne bagrom (sond) a ktorými sa zistí rozsah náleziska. Nálezisko totiž nemusí byť pod celou plochou stavby. Následný podrobnejší plošný výskum sa zameria už len na plochu zisteného náleziska. V prípade, že sa počas sondáže nezistia žiadne archeologické situácie, výskum je ukončený. Druhý typ výskumu vyvoleného hospodárskou činnosťou, tzv. záchranný výskum, prebieha formou sledovania výkopových prác už počas stavby. Pamiatkari ho nariaďujú najmä v prípadoch menšieho predpokladu, že pod zemou sú archeologické situácie alebo nálezy (napr. pozemok leží obďaleč známeho náleziska), alebo ide len o výkopy rýh. Keďže počas sledovania výkopových prác sa archeológ zameria len na samotné výkopy, t.j. nezasahuje mimo nich, takýto výskum trvá veľmi krátko a zvyčajne pozostáva z dokumentácie archeologických situácií a zozbierania nálezov (= získanie informácií o nálezisku).

Archeologický výskum predpísaný krajským pamiatkovým úradom je preto štandardne začlenený do časového harmonogramu stavby. Stavebník s výskumom počíta a rozvrhne stavebné práce tak, aby ho archeológovia nezdržali. Archeologické výskumy majú rôznu dĺžku, odvíjajúcu sa od typu výskumu aj od veľkosti skúmaného územia. Drobné stavby, ako napr. rodinné domy alebo kratšie ryhy pre inžinierske siete, sú preskúmané spravidla počas jedného – dvoch dní. Výskumy pod veľkými stavbami ako diaľnice, trvajú aj niekoľko mesiacov, ak sa pod nimi nachádzajú náleziská väčšieho rozsahu. Môže sa však postupovať po etapách (napr. postupné preskúmanie úsekov trasy, pričom na prvých preskúmaných sa už môže stavať). Veľké stavby pritom počítajú s veľkorysejším harmonogramom prípravy stavebných prác, v rámci ktorých je dostatok času na realizáciu výskumu.

Treba pritom zdôrazniť, že pri výskumoch vyvolaných hospodárskou činnosťou nie sú základnými pracovnými nástrojmi štetčeky, s ktorými si väčšina ľudí spája archeológov. Výbava archeológa na záchranných výskumoch je najmä rýľ, lopata a plochá motyka. A fotoaparát, ceruzka a kvalitná GPSka. Štetčeky sa používajú predovšetkým pri výskumoch na vedecké účely, ktoré nie sú vyvolané stavbou a majú dostatok času (realizujú sa na overenie určitých situácií alebo určitého problému a zároveň ich financuje výskumná inštitúcia). Po lopate povedané, keď archeológovia nemajú za chrbtom bagre. Nálezové situácie sa pomocou štetcov očisťujú aj pri výnimočných nálezoch – ako napríklad pri výskume starého pohrebiska, kde je dôležitá dôkladná evidencia každého nálezu. Ale väčšinu záchranných výskumov je potrebné vykonať rýchlo, zároveň odborne a hlavne je nutné ich dobre zdokumentovať.

K zdržaniu prác, prípadne k úprave projektu kvôli archeologickému výskumu dochádza v prípade nariadeného výskumu len vo výnimočných prípadoch, najmä ak sa nájde niečo naozaj unikátne, čo si vyžaduje úpravu projektu alebo v harmonograme stavby nebol vyčlenený dostatok času na výskum.

Formulácia o zastavení stavebných prác v dôsledku nálezu počas stavby v aktuálnom znení pamiatkového zákona sa primárne týka stavieb, pre ktoré nebol predpísaný archeologický výskum (teda nepredpokladalo sa tam archeologické nálezisko alebo nálezy), ale napriek tomu sa niečo nájde. Spravidla ide o ojedinelé nálezy (napr. poklad mincí) alebo malý počet archeologických situácií (napr. malý počet hrobov). Takéto nálezy a situácie sú preskúmané v krátkom čase (jeden, max. niekoľko dní) a nedôjde k vážnejšiemu zdržaniu stavby.

Návrat do divokých 90. rokov 20. storočia?

Systém, aktuálne platný a precizovaný od roku 2002, je nastavený prehľadne a s rešpektom k archeologickým pamiatkam. Ak by došlo k jeho zmene takým spôsobom, v dôsledku ktorého by krajské pamiatkové úrady nestíhali vydávať rozhodnutia o vykonaní výskumu alebo nemali možnosť sa k stavbe mimo areálov NKP a pamiatkových území vyjadriť, archeológia mimo pamiatkových území by sa obmedzila len na prax náhodných nálezov počas stavby. Avšak práve vtedy by, paradoxne, dochádzalo buď k spomaleniu stavebných prác, alebo k bezprecedentnému ničeniu nášho archeologického kultúrneho dedičstva. Rozmenené na drobné: stavebník ohľaduplný k archeologickému dedičstvu by príkladným ohlásením nálezu vyvolal potrebu nález zdokumentovať a doskúmať jeho okolie ohrozené stavbou, čím by stavbu spomalil (nutnosť vykonania archeologického výskumu). Nemuselo by totiž ísť len o ojedinelé nálezy, ale o väčšie náleziská ako osady či pohrebiská, ktorých preskúmanie si vyžaduje dostatok času, s ktorou projekt v harmonograme nepočítal. V súčasnosti stavebníci preferujú vykonanie výskumu pred začiatkom stavebných prác pred neplánovaným prerušením stavby v dôsledku nálezu bez nariadeného výskumu. Prerušenie stavby by totiž vyvolalo nekalkulované výdavky nielen na výskum samotný, ale napríklad aj na predĺženie nájmu stavebných mechanizmov a podobne.

Pri obmedzení praxe len na náhodné nálezy by bol prístup k novým archeologickým prameňom de facto závislý od stavbyvedúcich, bagristov či kopáčov. V dôsledku toho by hrozilo, že títo pracovníci neškolení v archeológii by nerozoznali, že práve bagrujú vzácne archeologické nálezisko. Môžu sa tiež nájsť stavebníci, ktorí by nález radšej zamlčali než stavbu skomplikovali. V oboch prípadoch by došlo k nenávratnému zničeniu archeologických pamiatok. Ochrana archeologického dedičstva by sa tak vrátila do obdobia spred roku 2002, kedy zákon síce formálne poznal záchranné výskumy, ale nemal ich kto predpisovať a ani kto kontrolovať stavebníkov, či ich zabezpečili. Archeologické výskumy sa vtedy robili prakticky len na najväčších stavbách. Dnes odborníkom nezostáva nič iné, len si domýšľať, čo všetko vzácne bolo takto odbagrované napríklad počas veľkých výstavieb v centrách slovenských miest a o aké množstvo poznatkov o našej minulosti sme prišli. Nie je preto pre nás všetkých – pre uvedomelých stavebníkov, ale aj pre štát, ktorý má v ústave zakotvenú ochranu kultúrneho dedičstva – lepšie, ak s výskumom stavebníci počítajú už pred začiatkom stavby?

Prijatím zákona o ochrane pamiatkového fondu v roku 2002 a ustanovením Pamiatkového úradu SR a ôsmich krajských pamiatkových úradov sa výskumy začali nariaďovať a vykonanie kontrolovať archeológmi týchto úradov. Rokmi praxe sa systém zdokonaľuje, stáva sa dôslednejším, s plánmi na ďalšie vylepšenia zo strany pamiatkarov v budúcnosti.

Prečo sú potrebné archeologické výskumy na všetkých náleziskách, kde sa ide stavať?

Špecifikom archeologického dedičstva v porovnaní s iným kultúrnym dedičstvom je to, že veľká časť z neho je neznáma, ešte neobjavená. Preto je neevidovateľná. To, že náleziská ešte neboli objavené, neznamená, že neexistujú, len ich dobre kryje zem.

Územie Slovenska má vysoký potenciál prítomnosti archeologických nálezísk a iných archeologických pozostatkov, jednak v nížinných regiónoch, v nivách riek, ale aj na iných miestach dôležitých zo strategického dôvodu, či vďaka prítomnosti nerastných surovín. Naša krajina bola osídlená podobným spôsobom ako dnes – niektoré regióny boli osídlené hustejšie, iné len riedko. Iné miesta boli zase využívané na hospodársku činnosť a ďalšie na uctievanie božstiev či pochovávanie svojich mŕtvych. Archeológ síce vie tieto lokality s určitou pravdepodobnosťou vytipovať a časť z nich indikujú snímky leteckej archeológie alebo leteckého laserového skenovania, avšak nevie to na 100 %. Podmienky vhodné na založenie osady sa totiž menili v čase – záviseli najmä od aktuálnych klimatických podmienok, ale aj od blízkosti vodných tokov, diaľkových ciest, špecifík daného terénu. V prípade zakladania pohrebiska či posvätného miesta sa odvíjali aj od náboženských predstáv tej ktorej spoločnosti. Aj miesta iných ľudských aktivít v historickej krajine boli ovplyvnené rôznymi nestálymi faktormi, ako napríklad areály ťažby rúd či iných surovín, ktoré boli závislé od dobového dopytu a znalostí, trasy ciest, ktoré sa presúvali v čase podľa centier osídlenia, ktoré spájali, či systém opevnení chrániacich pred aktuálnymi hrozbami. V súčasnosti preto nevieme, kde všade sa tieto náleziská nachádzajú.

Fakt, že na území Slovenska už prebehlo množstvo archeologických výskumov a bolo skúmaných množstvo nálezísk, neznamená, že už máme dostatok informácií a nové výskumy nám neprinesú nič nové. Náleziská neboli preskúmané celé, ale väčšinou len ich malé výseky ležiace na ploche staveniska, ktoré tak zahŕňajú spravidla jeden alebo niekoľko domov a jám z bývalej osady, časť hrobov z pohrebiska a podobne. Zároveň to, že poznáme keltské pohrebisko v Mani neznamená, že dopredu vieme, ako vyzeralo napríklad keltské pohrebisko v Leviciach. Komunity ľudí žijúce v rovnakom čase neboli úplne rovnaké a zanechávali po sebe sčasti odlišné stopy, ktoré dnes skúmame ako archeologické štruktúry a nálezy. Jednotlivé náleziská, aj keď majú mnoho prvkov spoločných, niektorými odlišnosťami dokladajú unikátnosť daného osídlenia, ľudí tam žijúcich a ich aktivít. Postupným zbieraním čriepkov o rôznych ľuďoch a komunitách len postupne dotvárame mozaiku pestrosti života v rôznych obdobiach, informácií o vývoji ľudskej spoločnosti, spoločenských štruktúr, rodiny, o spôsobe života ľudí, o ich technológiách, pracovných aktivitách, či o náboženstve a viere v posmrtný život.

Zároveň sa nemôžeme „hrať na bohov“ a vyberať len niektoré náleziská, ktoré preskúmame, pričom ostatné necháme zničiť bez výskumu. Povaha archeologického dedičstva je nevyspytateľná, tak, ako je nevyspytateľný ľudský život a stopy, ktoré zanechá. Ani pri najlepších predikciách totiž archeológia nevie dopredu predpovedať, či sa niekde nenájde výnimočný objav, ktorý – ako radi píšu novinári – môže prepísať učebnice dejepisu.

Osady najstarších roľníkov aj mohylové pohrebiská

Aktuálne fungujúci systém nariaďovania a vykonávania archeologických výskumov na predpokladaných náleziskách na mieste stavieb priniesol bohatú úrodu. Takto sa podarilo objaviť a zdokumentovať naozaj veľa zaujímavých a hodnotných nálezísk a nálezov, z ktorých sú viaceré nečakané. Počas výskumov na diaľniciach a rýchlostných cestách Slovenska, ale aj v súvislosti s inou výstavbou boli napríklad preskúmané viaceré osady najstarších roľníkov s veľkými, azda komunitnými domami na miestach obchvatu Bratislavy, diaľnice pri Senci, rýchlostnej cesty v Košickej kotline či na Šariši, osada ľudí s maľovanou keramikou a figúrkami štíhlych „venuší“ v Bánovciach nad Bebravou, mohyly z doby bronzovej či železnej pod obchvatom Bratislavy, na Žitnom ostrove alebo v okolí Trenčína, veľké urnové pohrebiská tzv. ľudu popolnicových polí v Trenčíne, keltské pohrebiská v Leviciach a Jarovciach, unikátne architektúry stavané rímskou technikou v meste Keltov na mieste neskoršieho Bratislavského hradu, rímske pohrebisko so sarkofágom či pozostatky rímskej cesty v Rusovciach, osady starých Germánov s batériami železiarskych pecí pod križovatkou na obchvate Bratislavy, neskoroantický dvorec vybudovaný pre privilegovaného Germána podľa rímskych vzorov v Podunajských Biskupiciach, jedny z najstarších slovanských osád na Slovensku v Spišskom Štvrtku a v Senici, veľké pohrebiská z avarsko-slovanského obdobia aj s hrobmi koní a ich jazdcov ako napríklad to v Podunajských Biskupiciach, veľkomoravské pohrebiská pri Bratislave a v Nitre, viaceré dnes už zaniknuté stredoveké osady, „putujúca“ osada medzi dnešnými Vajnormi, Ivankou pri Dunaji a Chorvátskym Grobom v priebehu niekoľkých tisícročí, či neznáma gotická pivnica v Trnave. Prevažná väčšina z týchto výskumov bola realizovaná mimo pamiatkových území.

O nové archeologické objavy je veľký záujem aj medzi širokou verejnosťou, o čom svedčia početné články v médiách, na sociálnych sieťach, televízne reportáže. Prednáška o nových objavoch na trase stavby D4/R7 bola vôbec najnavštevovanejšou v cykle archeologických prednášok Archeologická kaviareň v Bratislave v poslednom roku pred pandémiou covid-19. Nové archeologické poznatky z rôznych regiónov Slovenska zároveň posilňujú záujem obyvateľov o rodný kraj či daný región. Ľudia postupne zisťujú, že za archeologickými pamiatkami netreba cestovať len do zahraničia, ale veľa zaujímavého sa dá objaviť aj na Slovensku.

Ochrana archeologického dedičstva v ústave aj v systéme medzinárodných dohovorov

Archeologické dedičstvo je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Povinnosť ochrany kultúrneho dedičstva je stanovená v Ústave Slovenskej republiky pre všetkých (čl. 44, ods. 2 a 3). Slovenská republika tiež pristúpila na medzinárodné dohovory o ochrane kultúrneho dedičstva. Konkrétne ochrany archeologického dedičstva sa týka tzv. Maltská konvencia, teda Európsky dohovor o ochrane archeologického dedičstva, prijatý v roku 1992 vo Vallette. Slovenská republika naň pristúpila v roku 2001 a zároveň naň naviazala aktuálne platný systém ochrany archeologického dedičstva, nastavený v zákone o ochrane pamiatkového fondu z roku 2002. Zmluvné strany Maltskej konvencie sa napríklad zaviazali, že zosúladia požiadavky archeológie s požiadavkami rozvojových plánov zabezpečením účasti archeológov a že zabezpečia systém povoľovania a kontroly vykopávok a iných činností tak, aby sa predchádzalo akémukoľvek odstraňovaniu súčastí archeologického dedičstva. Akékoľvek systémové obchádzanie tejto praxe, ktorého výsledok by priniesol ničenie archeologického dedičstva, by zároveň znamenalo porušovanie Ústavy Slovenskej republiky aj medzinárodných dohovorov. Slovensko by sa tak vzdialilo od vyspelých krajín Európy smerom k autokratickým režimom.

Petra Kmeťová, archeologička, Pamiatkový úrad SR