Denník N

Etická eutanázia, je to možné?

Je etické niekoho odpojiť od prístrojov alebo podať smrteľnú injekciu, ak to sám naozaj chce? Je etické držať niekoho pri živote preto, že to chceme my? Je etické rozhodovať za človeka pod zámienkou, že mu chceme dobre?

Je etické niekoho odpojiť od prístrojov alebo podať smrteľnú injekciu, ak to sám naozaj chce? Je etické držať niekoho pri živote preto, že to chceme my? Je etické rozhodovať za človeka pod zámienkou, že mu chceme dobre?

…ťažko povedať

 

Zrejme väčšina z nás ešte nikdy neriešila samovražedné sklony. Väčšina z nás teda bude bežným človekom, u ktorého sa strieda lepšie obdobie s horším, a možno aj najhorším. Čo však ešte nemusí znamenať, že túžime vyhľadať ten najvyšší most alebo sa začneme zháňať po slučke.

Aby som sa dostal k téme, ktorou predzvesť je samotný nadpis, nemôžem vynechať nasledujúci simulujúci príbeh.

Predstavme si, aj napriek tomu, že žijeme usporiadaným životom, máme prácu, nemáme problémy so splácaním dlhov ani iné psychické problémy… príde taká životná situácia, že nás to položí, bude to trvať dlhšie a budeme sa cítiť ako ten najposlednejší človek na svete. A v tom príde niekto, na základe odporúčaní vašich známych, lekárov, psychológov či okolia. A ten niekto vás začne strážiť, nepustí vás nikde samého, stane sa vaším tieňom, aby ste predišli možnému riziku samovraždy….

Viem, je to totálny nezmysel. Veď som človekom, ktorý má právo sa rozhodnúť, má právo chodiť relatívne kam len chce, a má právo chodiť tam aj sám, teda pokiaľ ovláda chôdzu vlastnými nohami. A ak sa predsa rozhodne skočiť z mosta, tak mu v tom nik nezabráni, a ani zabrániť nemôže.

Toto je príbeh ľudí, o ktorých sme už počuli. Boli na dne a rozhodli sa to ukončiť takto. Poviem vám pravdu, nie som zástanca takéhoto ukončenie depresií, dlhov…, ale nemám vo svojej moci zabrániť to urobiť inému človeku, dokonca ani mojej rodine. Vážim si právo na život, ale právo na život sa týka každého človeka, preto nemám dosah na život toho druhého a nemôžem ním manipulovať, ak by som aj chcel pre toho človeka naozaj to lepšie, nemôžem to urobiť. Takmer každý človek je vlastníkom plnej autonómie a disponuje sebaurčením. Preto nemôžeme v takýchto otázkach rozhodovať za iného.

Otázka eutanázie je asi najťažšia, ktorú si vo svojom živote kladiem. Je to veľmi spletitá téma. Nedokážem ju vyriešiť pár riadkami, ale chcem v nej dať do pozornosti právo na život a právo na slobodnú voľbu, voľbu rozhodnúť sa pre niečo, čo je relatívne moje, a to som ja, môj život alebo pre niekoho moje telo. Nie každý chce totiž skončiť so životom úplne, ale chce skončiť s tým boľavým telom, ktoré mu nedá vydýchnuť.

Vstupným  príbehom som poukázal na to, že človek, ktorý to dokáže, to môže urobiť, môže ukončiť svoj život a nemôžeme tomu zabrániť. Dať takú ochranu pod rúško zákona je nemysliteľné a už vôbec nie právne vymáhateľné. Preto to jednoducho musíme nechať tak. Môžeme a mali by sme podporovať riešenie nezvládnuteľných situácii v živote človeka inak ako asistovanou samovraždou, resp. eutanáziou. Mali by sme ľudí podporovať k životu, pomôcť im s riešením, pomôcť im terapiou, ale nemôžeme za nich prevziať výsadu rozhodnúť sa. A preto si dovolím tvrdiť, že takisto človek, ktorý leží pripútaný na lôžku, nestratil svoje práva a môže sa plne rozhodnúť pre smrť ako aj pre život. Môžeme mu to zakázať?

Každý ma svoj názor, niekedy si myslíme, že máme pravdu a tú pravdu chceme aplikovať pre všetkých, no nemôžeme to urobiť nasilu. Aj keby naozaj tá naša subjektívna pravda bola tou absolútnou, nemôžeme do toho tlačiť iných, môžu to len slobodne prijať na základe nášho pozvania. Ako ľudia by sme mali byť k sebe úctiví, priať si, pomáhať, ale nemali by sme  niekoho nasilu tlačiť do vecí, ktoré nechce.

Som zástancom života, verím, že život má zmysel, dokonca verím, že aj v utrpení môžeme nájsť zmysel. Ak sa raz ocitnem v podobnej situácii, budem chcieť mať po boku človeka, ktorý mi poradí ako čeliť osudu, ale nechcel by som, aby  rozhodoval za mňa.

Nehovoríme tu o akceptácii eutanázii z ekonomického hľadiska, ktorú považujem za neprípustnú. Takisto z hľadiska súcitu, ktorý nerieši problém trpiaceho, ale je skôr v prospech toho, kto neznesie pohľad na neho. Teda to „nápomocné“ riešenie je skôr sebecké. Ale hovoríme o tom všetkom čo je za tým. O človeku, schopnom rozhodnúť sa.

Teraz najčítanejšie