Už nemôžeme nekonať

Dnes si pripomíname vznik Slovenského štátu – satelitu fašistického Nemecka, ktorý na čele s katolíckym kňazom Tisom poslal na smrť svojich občanov a ešte za to Hitlerovi aj platil. Zároveň vyšiel prieskum verejnej mienky, v ktorom už značná časť voličov, najmä Ficových fanúšikov, nemá problém s tým, aby v budúcej vláde sedeli zo zeleného kotlebovského trička do saka prezlečení popierači holokaustu, rasisti a homofóbi z Republiky.

Že sa vám zdá nereálne, aby nakoniec vo vláde naozaj sedeli? Ja som si ešte pred mesiacom nevedel predstaviť, že zažijem vojnu… Ide to postupne, pomalými krokmi, salámovou metódou, pripomínajúc povestnú žabu v hrnci so studenou vodou, ktorú keď postupne zohrievate, ani si nevšimne kedy sa uvarí. A vojna im hrá do karát.

Čo bude nasledovať?

Bojím sa, že solidarita s utečencami opadne, vojna sa stane každodennou kulisou, prídu prvé trenice, všetko zdražie a obviňovať z toho sa bude ten, kto je najbližšie poruke – ukrajinský utečenec. Obligátny príklad je potlesk zdravotníkom v prvej vlne covidu a vyhrážanie sa im fyzickými útokmi v tretej. Takí sme. Na vlnu nenávisti naskočia a budú ju rozdúchavať klasici: Kotleba, Uhrík, Mazurek, Fico, Blaha a Danko, plus niektorí nevyspytateľní čudáci z radov vládnych strán.

Občan je najviac

Ak by som hľadal nejakú výhodu v tom, že mnohí politici prepadajú populizmu, tak je ňou vplyv nás – občanov a voličov. Populisti sa vezú na náladách spoločnosti a podľa toho konajú. Keď tisícky ľudí pomáhajú na hraniciach, populisti zrazu nenadávajú na utečencov. Samozrejme okrem tých, ktorí pomáhajú ruskej propagande, či už priamo za peniažky alebo za výhody, ktoré získajú veriac, že Putin vyhrá. Extrémistov v politike (ani na fejzbúkoch) nepresvedčíme. Môžeme však naším správaním a konaním aspoň vplývať na vajatavých, akými sú napríklad Peter “kamvietortamplášť” Pellegrini, či mlčiacu masu čítajúcu diskusie. Poďme teda meniť náladu v spoločnosti.

Je to aj moja vojna

Mám reálne obavy o to, ako negatívne vojna ovplyvní môj život v tejto krajine. Obávam sa, že z dlhodobého horizontu sa tu rozmohne červenohnedá kombinácia “presudosocialistov” s “myniesmefašistami” a ovládnu Slovensko. Naozaj.  A paradoxne si týchto netolerantných nepriateľov demokracie zvolíme dobrovoľne v demokratických voľbách. Čo ma ale napĺňa nádejou je to, že je na Slovensku množstvo dobrých ľudí, ktorí sa nepotrebujú ventilovať na sociálnych sieťach, ale keď je najhoršie tak vstanú a konajú. A ešte to, že máme relatívne dostatok času do volieb. Nemáme však už na čo čakať, musíme na našich malých frontoch zabojovať o našu budúcnosť už teraz.

Čo budem robiť ja

1. Vyberiem si pár ľudí z môjho okolia, na ktorých mám nejaký vplyv, a ktorí nie sú ešte úplne vygumovaní nenávistnou propagandou. Môže to byť niekto z rodiny, psíčkar, ktorého stretávam pri venčení či sused z tretieho.

2. Budem argmentovať, presviedčať, poskytovať informácie (vnímam, že moji blízki nemajú dostatok informácií na to, aby si vytvorili názor). Aj keď nepresvedčím zarytých odporcov argumentov, aspoň dostanem informácie k tým, ktorí takéto diskusie sledujú – či už pri rodinných oslavách alebo na fejzbúkoch.

3. Podporím niektorých politikov, ktorých názory budem šíriť. Pokojne aj z rôznych politických strán, dôležité je, aby dostali hlas a priestor tí príčetní. Vojna posnula moje priority na Maslowovej pyramíde o stupienok-dva nišžie. Nechcem, aby ľudia, ktorí ma majú zastupovať boli zastrašovaní lúzou pred ich domami či vyhrážkami od extrémistov. Nemusím s politikmi súhlasiť vo všetkom, ale ani v nich nehľadám životných partnerov či nepoškvrnených polobohov. Ak veríme zastupiteľskej demokracii, musíme našich zástupcov podržať, najmä v čase vojny.

Prečo toto píšem

Mám strach z následkov vojny. Najmä z dlhodobých. Tento stav nás poznačí navždy. Nechcem, aby sme tu mali plíživú autokraciu, akú zažili Maďari vďaka Orbánovi či nebodaj niekorými slovenskými pomýlencami podporovanú diktatúru, akú majú v Rusku. Niekedy cítim bezmocnosť, mám pocit, že robím málo a paradoxne, mňa musí psychicky podporovať Ukrajinka, ktorej sa vojna týka oveľa osobnejšie ako mňa.

Myslím si však, že je dôležité, aby sme robili čokoľvek, čo je v našich silách a hoci je to zdanlivá drobnosť, môže naštartovať lavínu. Poďme zabojovať o to, aby (ako dnes povedal Tomáš Prokopčák) „nakoniec neprevládlo to, akí naozaj sme.“