Výbuch vo vesmíre (Apollo 13 – 2. časť)

Už to, že servisný modul (SM), v ktorom bola zabudovaná kyslíková nádrž s uškvarenou izoláciou káblov (viac o tom nájdete tu) bol pôvodne určený pre Apollo 10 a nakoniec skončil v SM Apolla 13.

Alebo posádka. Pôvodne ňou mal byť navrátilec medzi aktívnych astronautov a prvý Američan vo vesmíre Alan Shepard. Riskantná operácia, ktorá vyriešila jeho problém s vnútorným uchom, sa vyplatila a Shepard sa v roku 1969 vrátil medzi aktívnych astronautov. Ako ich bývalý šéf samozrejme predpokladal, že najbližšie Apollo bude jeho a samozrejme bude jeho veliteľom. Slayton najprv navrhol ako posádku Apolla 13 práve Sheparda, ktorý by letel so Stuartom Roosom ako pilotom veliteľského modulu a Edgarom Mitchellom, ako pilotom lunárneho modulu. Po prvý krát v dejinách amerických pilotovaných letov do vesmíru sa ale stalo, že manažment NASA odmietol Slaytonov návrh s odôvodnením, že Shepard, ako prakticky nováčik vo vesmíre (15-minútový suborbitálny let pred ôsmimi rokmi nikto po programe Gemini nepovažoval za akúkoľvek prax) potrebuje dlhší čas na tréning. Shepard síce zúril, ale nemohol nič robiť. Tak sa hlavnou posádkou Apolla 13 stala záložná posádka Apolla 11, ktorá mala letieť na Apolle 14. V pôvodnom zložení to bol muž s najväčším počtom nalietaných hodín aj kilometrov vo vesmíre Jim Lovell, sekundovať mu mali dvaja nováčikovia vo vesmíre, Fred Haise ako pilot lunárneho modulu a Ken Mattingly ako pilot veliteľského modulu.

Sedem dní pred štartom ochorel člen záložnej posádky Charlie Duke na ovčie kiahne. Testy hlavnej a záložnej posádky ukazovali, že Ken Mattingly nemá dostatok protilátok proti kiahňam. Obidve posádky sa pravidelne stretávali pri striedaní v simulátoroch a iných príležitostiach, preto vznikla obava, že by Mattingly mohol ochorieť vo vesmíre. Aj keď diskusia okolo zmien v posádke určite nebola tak dramatická ako vo filme a rozhodnutie nebolo výhradne na Jimovi Lovellovi, faktom je, že 72 hodín pred štartom NASA oznámila, že namiesto Mattinglyho poletí pilot CM zo záložnej posádky Jack Swigert. Okrem iného sa stal prvým slobodným americkým astronautom vo vesmíre.

Všeobecne to bola zaujímavá posádka. Nie je tu priestor na podrobnejšie životopisné údaje, ale aj to, čo všetci traja astronauti riešili v rámci NASA ich ako keby pripravovalo na to, čo ich počas letu Apolla 13 čaká. Jim Lovell bol spomedzi všetkých amerických astronautov najskúsenejší. Mal najviac nalietaného, ako pilot Gemini 7, veliteľ Gemini 12 a pilot CM na Apolle 8 mal skúsenosti nielen s letom do vesmíru ako takým, ale aj špecificky s letom k Mesiacu. Navyše, jeho známy výrok o tom, ako nemá zmysel vznášať sa v emóciách pod stropom, lebo keď človek nakoniec pristane na zemi, problémy nie sú o nič menšie, ako keď pod ten strop štartoval, hovorí veľa o jeho vnútornom pokoji a sile.

Jack Swigert bol jedným z mála amerických astronautov svojej doby, ktorí nesnívali o vlastnej prechádzke po Mesiaci. Zhodou okolností druhým z nich bol Ken Mattingly. Obidvaja mali svoju vášeň v systémoch a pilotáži veliteľského modulu Apolla. Obidvaja poznali CSM-109, ktorý letel na Apolle 13 do poslednej skrutky. Swigert bol navyše najväčším znalcom všetkých havarijných postupov pre CM.

Úplnou zhodou náhod bolo, že tak ako boli Mattingly a Sweigert majstrami v ovládaní CM, bol Fred Haise expert na systémy a pilotáž lunárneho modulu. Bol jedným z tých, kto sa aktívne podieľal nielen na stavbe „svojho“ LM-7, ale zúčastňoval sa už na pôvodnom návrhu a vývoji systémov LM.

Táto posádka odštartovala teda 11. apríla 1970 na svoju cestu, ktorá mala končiť po prvýkrát nie v niektorom z mesačných morí, ale na vysočine Fra Mauro, kde geológovia očakávali úplne iné prostredie, ako našli Armstrong, Aldrin, Conrad a Bean v mesačných moriach. Apollo 13 bolo aj posádkou vnímané ako ozajstná vedecká misia, o tom svedčí aj nápis „Ex Luna, Scientia“ (z Mesiaca, veda) na znaku misie.

Posádka LM prešla po prvý krát veľmi dôkladným a intenzívnym výcvikom v terénnej geológii. Zastrešoval ho obľúbený učiteľ jediného vedca medzi astronautmi, geológa Harrisona Schmitta, Leon „Lee“ Silver, profesor prestížnej univerzity California Institute of Technology (Caltech), ktorého práve Schmitt presvedčil, že len lekcie v triedach a krátke nácviky zberu vzoriek neumožnia astronautom priniesť z Mesiaca to najdôležitejšie pre pochopenie jeho minulosti a súčasnosti. Nakoniec Silver súhlasil a Lovell, Haise, Young a Duke prešli extenzívnym školením, ktoré z nich spravilo trénovaných terénnych pozorovateľov, schopných rozoznať dôležité a významné detaily, určujúce to, ktoré vzorky z Mesiaca priniesť späť na Zem.

13. apríla, približne 50 hodín po štarte sa posádka pripravovala na svoj prvý televízny prenos. Veliteľský modul nazval Lovell Odyssey, pretože sa mu páčil popis tohto slova vo výkladovom slovníku: „Dlhá cesta, sprevádzaná mnohými vrtochmi šťasteny.“ Lunárny modul dostal meno Aquarius. Názov nemal nič spoločné so známou piesňou z muzikálu Hair, ktorý Lovell nevidel a ani nemal chuť vidieť. Pomenovanie malo pôvod v egyptskej mytológii, kde Aquarius – Vodnár bol bohom, prinášajúcim vodu a tým aj úrodu do údolia Nílu.

Televízny prenos sa mal začať o 20:24 Houstonského času, bol tu ale jeden malý problém. Nikto oň nemal záujem. Zatiaľ čo Armstrongove historické kroky na Mesiaci sledovali miliardy divákov po celom svete, neskorý nočný výlet Pete Conrada na Apolle 12 sledovalo oveľa menej divákov. Navyše porucha kamery spôsobila, že okrem prvých minút na povrchu sa neskôr už nebolo na čo pozerať. Takže prvý prenos z paluby Apolla 13 si mohli pozrieť a vypočuť jedine priamo na galérii pre divákov v MOCR v Houstone, kam NASA aj pozvala rodinných príslušníkov členov posádky. Marylin Lovell spolu s dvoma zo štyroch detí, Barbarou a Susan, ako aj Mary Haise sa prišli pozrieť, ako sa ich blízkym darí počas letu k Mesiacu.

Prenos prebehol hladko, jeho priebeh veľmi verne zobrazil aj Ron Howard vo filme Apollo 13. Zatiaľ čo astronauti lietali s kamerou do LM a zas späť do CM, pozemný personál v MOCR, kde sa o chvíľu mala skončiť smena bielemu tímu Gene Kranza sa chystal na zmenu smien a prípravu lode na spánok. Jednotliví kontrolóri sa snažili vyriešiť všetky prípadné aj menšie problémy, aby nebolo treba posádku počas spánku rušiť volaním zo Zeme. Medzi tieto úlohy a problémy patrilo aj premiešanie nádrží s kyslíkom a vodíkom, ktoré, keby sa nepremiešali, mohli vyvolávať na palube a v riadiacom stredisku alarm, budiaci zbytočne posádku. To Sy Liebergut, ktorý mal službu ako biely EECOM určite nechcel.

Na palube sa medzitým skončil prenos a astronauti sa chystali preliezť, či skôr preletieť naspäť do Odysey, uzavrieť Vodnára a po večeri ísť konečne spať. Tak, ako vždy, keď leteli späť do CM, Fred Haise otočil ventilom pre spätné natlakovanie kabíny LM. Zistil totiž, že ventil pritom vydáva pekne hlasný zvuk, podobný výbuchu a že tým dokáže inak ľadovo kľudnému Lovellovi trošku zdvihnúť hladinu adrenalínu. Aj tentokrát sa mu to podarilo, aj keď po troch dňoch už to bol trochu bradatý vtip.

Ešte predtým sa ale na paneli pred Swigertom, sediacim v sedačke v CM, ako aj pred Liebergutom rozsvietila žltá kontrolka, indikujúca možný problém s tlakom v kryogénnom systéme. Liebergut zistil, že sa jedná o jednu z vodíkových nádrží, ktorá bola obzvlášť náchylná na zhlukovanie vodíka a tým aj problémy s meraním množstva. Východisko bolo jednoduché – všetky nádrže treba poriadne premiešať.
CAPCOM Jack Lousma sa pustil do vysielania smerom k Odysei:
„Chceli by sme, aby ste sa natočili doprava na 060 a vynulovali pohyb.“
„OK, urobíme“, povedal Lovell
„Preverte manévrovacie trysky C4“
„OK Jack“
„A máme tu ešte jednu úlohu, keď budete mať čas. Chceli by sme, aby ste premiešali kryogénne nádrže“.
„OK“, povedal Lovell, „vydržte“.
Keďže Lovell sa chystal nastavovať trysky a Haise sa chystal uzavrieť tunel medzi Vodnárom a Odyseou, Jack Swigert sa natiahol k panelu a prepol štyri prepínače ventilátorov v nádržiach vodíka a kyslíka.

Šestnásť sekúnd sa nedialo nič zvláštne, posádka pracovala ďalej a Sy Liebergut čakal, kým sa na jeho obrazovke začne normalizovať tlak v nádržiach, najmä sledoval problematickú nádrž na vodík.

Zrazu celou loďou otriasol úder. Swigerta, ktorý bol pripútaný v sedačke, hodilo o pásy, Lovell, ktorý sa vznášal neďaleko pocítil chvenie a Haise, práve letiaci z LM do CM videl, ako sa otriasajú steny tunela. Na paneli uprostred CM sa rozsvietilo žlté svetlo, v Haisových slúchadlách začal hučať poplach a na paneli elektrického systému sa rozsvietili ďalšie kontrolky. Swigert prezrel kontrolné panely a nechápal, čo vidí. Zdalo sa, akoby zrazu hlavný rozvod prúdu B mal podpätie. Stlačil tlačidlo mikrofónu:
„Hej, máme tu problém.“
Lousma nerozumel: „zopakuj to prosím“.
„Houston, mali sme tu problém“, prevzal reč Lovell, „mali sme tu podpätie v hlavnom rozvode B.“
„Rozumiem, podpätie v hlavnom rozvode B. OK, čakajte trinásť, pozrieme sa na to.“
Liebergotovi sa v slúchadlách ozval hlas Larryho Sheaksa z jeho podporného tímu: „ako to vyzerá EECOM?“ Hneď po Sheaksovi sa ozval aj jeho kolega George Bliss: „Máme viac ako len jeden problém.“

Keď Liebergot pozrel na obrazovku, mal pocit, že je v nejakom zlom sne o nejakej extrémne nepravdepodobnej a nikdy neskúšanej simulácii. Najhoršie asi bolo, že podľa jeho údajov, kyslíková nádrž číslo 2, obsahujúca polovicu zásoby kyslíka pre celý let, ako keby úplne prestala existovať. Spolu s tým zaznamenal stratu tlaku na dvoch z troch palivových článkoch. Buď to je zlý sen, alebo ide o chybu prístrojov. Občas sa to stávalo a predtým, než by vyhlásil poplach, musel každý dobrý EECOM najprv preveriť aj túto možnosť. Tak to potvrdil aj Kranzovi.

V kabíne Apolla, ktorá sa ešte stále triasla a šklbala sebou, mal Fred Haise podobný pocit. „OK Houston, práve teraz vyzerajú čísla dobre.“ a potom dodal: „mali sme tu pekne silný úder, spojený s alarmom.“
Lousma sa tváril, akoby „veľké údery“ boli niečo bežné počas lunárnych misií: „Rozumiem Fred.“

Rovnako nevzrušeným hlasom hlásil Lovell, že pokračujú v uzatváraní Vodnára. Swigert skutočne letel k tunelu a pokúšal sa ho uzavrieť poklopom, ale nedarilo sa mu. Ani tri pokusy nepomohli a ani Lovell, ktorý mu prišiel na pomoc, nemal úspech. Nakoniec poklop upevnili, aby nelietal po kabíne a nechali ho tak.

Hlavnou obavou astronautov bolo, že ich loď trafil nejaký malý meteorit. Keďže v kabíne Odysey nevideli žiadne poškodenie, domnievali sa, že mohol byť trafený Vodnár, ale už počas boja s poklopom im došlo, že ak by to tak bolo, pokles tlaku by zaznamenali aj senzory v lodi a vyhlásili by poplach.

Medzitým sa meranie množstva kyslíka v nádrži číslo 2 na palube rozišlo s tým, čo videl Liebergut v Houstone. Lovellov ukazovateľ ukazoval nie nulu, ale vyše plného stavu, čo vyzeralo rozhodne lepšie. Lovell túto správu oznámil na Zem, ktorá ju ale nijako nekomentovala.

Medzitým mali ale kontrolóri letu aj iné problémy. GUIDO hlásil reštart hardvéru, čo indikovalo vážny problém vo vnútri lode, nie vonku, a teda vylučovalo meteor. INCO zas hlásil, že približne v čase, kedy sa odohral incident, prepla loď z úzkopásmovej antény na širokopásmovú. Vesmírne lode normálne samy neprepínajú antény, takže Kranz požiadal INCO, aby si porovnal časy s ostatnými, či k tomu došlo naozaj vtedy, keď sa ozval úder.
Väčšina kontrolerov v MOCR mala v tomto momente pocit, že musí ísť o zlyhanie telemetrie. Aby vypadla palivová nádrž, dva palivové články, hlavný rozvod mal podpätie a ešte by loď začala sama prepínať antény bolo nie že nepravdepodobné, bolo to vylúčené.

Kranz sa pýtal Liebergota a ten diskutoval so svojimi kolegami o tom, či sa dá údajom veriť, alebo sa zbláznila telemetria. Navyše, astronauti hlásia, že u nich sú čísla v poriadku, tak prečo veriť práve tým zlým?

V lodi ale začali veci ísť ku dnu. Haise si všimol, že nielen hlavný rozvod B, ale aj hlavný rozvod A má podpätie. Lovell zas zistil, že jeho preplnená kyslíková nádrž je suchá ako púšť a dva palivové články nedávajú lodi žiadnu energiu. A to bolo vážne, pretože podľa pravidiel misie, ak by ktorýkoľvek palivový článok v CM vypovedal službu, Apollo nesmelo pristávať na Mesiaci. Výkonovo stačil lodi aj jeden funkčný palivový článok, ale v prípade tak dôležitých systémov nebola NASA ochotná riskovať. Len úplne „zdravá“ loď smela vôbec na obežnú dráhu Mesiaca, rovnako aj pokračovať až po pristátie.

Lovell to naznačil aj svojim kolegom: „ak sú tieto dáta správne, máme po pristátí“. Lovell mal ešte jeden problém. Odkedy sa ozval úder, loďou neustále mykalo a triaslo. Vždy, keď sa spojené lode pohli jedným smerom, automatický systém sa snažil ich vrátiť späť. Lovell sa pokúšal manuálne stabilizovať loď, niečo mu v tom ale stále bránilo. Nemajúc možnosť vyliezť z lode, obísť ju a pozrieť sa, čo sa vlastne deje, úplne inštinktívne pozrel z okna. A uvidel niečo, čo žiadny veliteľ žiadneho letu nechce nikdy vidieť. Niečo unikalo z jeho lode, niečo, čo okolo nej vytvorilo veľký oblak zmrznutých častíc. Bolo jasné, že toto bude niečo veľmi, veľmi vážne.

V riadiacom stredisku jeho správa o úniku dopadla ako bomba. Nikto nič nepovedal, nikto nič nevyhlásil, ale atmosféra sa jednoznačne zmenila. Zo štandardnej misie, kde sa nič nedialo, sa behom pár minút vyvinula kríza prvej veľkosti. Kranz vyzval svojich ľudí, aby zachovali kľud, aby sa nič ešte viac nepokazilo neuváženými zásahmi.
Navyše, v danom čase nikto nemal pocit, že by astronauti čelili bezprostrednému nebezpečenstvu. Jeden palivový článok fungoval a kyslíková nádrž číslo jedna vyzerala tiež v poriadku. Na pristávanie to bolo málo, ale na bezpečný let domov to bolo viac ako dosť.

Keď sa ale Lovell zameral na ručičku ukazovateľa stavu nádrže č.1, ostalo mu nevoľno. Ručička sa viditeľne hýbala smerom nadol. Nech bolo príčinou zmiznutia nádrže č.2 čokoľvek, bolo jasné, že príčinou neustáleho vychyľovania lode a prúdu niečoho, čo uniká do priestoru, je zrejme nádrž č. 1. Pomaly z nej unikal drahocenný kyslík. Lovell, vždy kľudný, sa pýta Lousmu: „Jack, sledujete tlak na nádrži č. 1?“ „Sledujeme“, odpovedal Lousma.

Lovell začal počítať. Zdalo sa, že nádrž číslo 1 ešte pár hodín vydrží. Ak bude únik pokračovať rovnakou rýchlosťou, majú čas približne do tretej ráno houstonského času. Teraz je okolo 22:00. Keď sa ale minie všetok kyslík, zostanú v Odysei už len tri kompaktné batérie a malá kyslíková nádrž, to všetko určené na čas, kedy bude CM letieť bez servisného modulu tesne pred pristátím. Lovell sa už v tomto momente uvedomil, že jediná možnosť, ako prežiť aspoň o niečo dlhšie, je presťahovať sa do lunárneho modulu, plného, natankovaného, bez porúch a únikov.

„Ak sa chceme dostať domov, musíme použiť Vodnára“, povedal Haisovi a Swigertovi.

Pokračovanie nabudúce.

Ostatné doteraz publikované články o programe Apollo nájdete tu.