Denník N

Ako som nenavštívil Izrael

Je paradoxné, že izraelský minister zahraničných vecí navštívil Slovensko práve tento týždeň. Minimálne pre mňa. Ja som mal stráviť predchádzajúci predĺžený víkend v Izraeli. Namiesto toho som strávil predĺžený čas v medzinárodnej zóne na letisku v Tel Avive.

S kamarátom sme sa dlhodobo bavili, že za ním prídem, a keď konečne pominuli doby temna (rozumej povinnej karantény), postupoval som podľa pokynov (povinný PCR test, vyplnené všetky povinné formuláre, zaplatené ubytovanie a zakúpená spiatočná letenka) a vo štvrtok ráno som vo Viedni nastúpil na lietadlo.

Kráčajúc chodbou v príletovej časti letiska v Izraeli som mal palmy na dosah, avšak som ešte nevedel, čo ma čaká. Pri pasovej kontrole sa ma spýtali na dôvod návštevy Izraela. „Idem navštíviť kamaráta.“ „Ako sa volá?“ spýtali sa ma. „Nemôžem vám povedať, nemám od neho súhlas,“ povedal som a tam moja návšteva de facto skončila. Pas mi nevrátili a povedali, že si mám sadnúť. Niekoľko zamestnancov bezpečnostnej služby ma potom vodilo po letisku a na moje otázky kam ideme čo sa bude diať mi neodpovedali. Priviedli ma do improvizovanej čakárne, kde sedeli rôzni ľudia, predovšetkým však ľudia s ukrajinskými pasmi. Rozprával som sa s ázijským párom, ktorí prišli do Izraela na dovolenku, a rovnako ako ja boli zmätení, prečo sa dostali do podobnej situácie. Nikto nám nič nevysvetlil a všetci zriadenci boli pomerne arogantní.

Po polhodine alebo hodine čakania (ťažko povedať, v strese plynie čas inak) si ma zavolal „do zadnej miestnosti“ colník. Z jeho tónu bolo od začiatku jasné, že so mnou nechce spolupracovať, ale že ma chce ponížiť. Dokonca si vypýtal aj môj telefón, ktorý som mu ochotne poskytol, mysliac si, že mi to pomôže. Nepomohlo, bolo mi oznámené, že sa vrátim späť domov. Dôvod: nespolupracujúci cestujúci.

V poriadku, rozhodnutie nevpustiť ma do krajiny nebudem spochybňovať. Môžeme s tým nesúhlasiť, ale každý štát sa môže rozhodnúť, koho dnu vpustí a koho nie. Keď nie som dosť dobrý pre Izrael, tak dovidenia. Zaujímavé je dianie a zážitky, ktoré nasledovali po zamietnutí vstupu do nasadnutia do lietadla.

V prvom rade mi nikto nechcel odpovedať na otázku, čo sa deje. Jednotliví zamestnanci colnej stráže sa ku mne správali, ako by som už len svojim pokusom vstúpiť do Izraela porušil niekoľko zákonov. Hovorím si, ublížiť mi nemôžu a keby aj, bude z toho škandál, tak som si uchovával aspoň akú-takú mieru autonómie a slobody. Keď mi povedali, kde mám sedieť, nesedel som tam, keď ma vyzvali k chôdzi, nešiel som. Vedel som, že vzdor mi nepomôže, ale ani neuškodí. Izrael si nemôže pokaziť vzťahy so štátom Európskej únie.

Keď ku mne prišiel úradník imigračného oddelenia, práve som telefonoval. Začal na mňa hovoriť rusky, pretože hahaha, slovenčina je asi podobná, povedal som mu po anglicky, že telefonujem. Chvíľu sme sa na seba mračili a potom mi oznámil, že spiatočný let budem mať na druhý deň a že ma vezmú do facilities. Spýtal som sa ho: „Is that a prison?“ Odvetil, že áno. A že nie, wifi tam nie je.

Po chvíli lamentovania ma s pár ďalšími nešťastníkmi naložili do antona so zatemneným interiérom a odviezli do neďalekej budovy. Musel som odovzdať batožinu a mobil, so sebou som si mohol vziať len hygienické veci a lieky. Ja som povedal, že si beriem aj čítačku kníh a vetrovku, proti čomu nenamietali. Odviedli nás do ciel. V tej mojej boli tri dvojposchodové postele a päť ľudí ju už obývalo. S jedným pánom som si vymenil Slava Ukraini – gerojam slava, ale inak bol každý zahĺbený do seba. Snažil som sa čítať, no moja myseľ sa nevedela ustáliť. Mal som sa prechádzať tržnicou v Haife, a namiesto toho sedím v cele s prievanom a zatuchnutým vzduchom. Volať som mohol jedine z okna, a aj tak by ma nikto nepočul.

O niekoľko hodín som začal byť hladný. Zbehlí spoluväzni, pardon, ľudia, ktorí čakali na lietadlo dlhšie, mi prezradili, že večera sa podáva o ôsmej. Ale ja ako cukrovkár musím dodržiavať aspoň približný režim. Keď mojich niekoľko klopaní na železné vráta bez kľučky zostalo nevypočutých, začal som do dverí trieskať päsťou. Bachar, pardon, zamestnanec imigračného oddelenia mi v ruštine povedal, že sa nemá búchať, na čo som mu po anglicky zakričal, že mám zdravotné komplikácie a že potrebujem, aby mi doniesli večeru. Čitateľa nebudem zahlcovať informáciami o mojom vegánstve ani úspechoch mojej hádky o jedlo, odmenou mi bol najhorší hummus na svete (tie balené hummusy z našich supermarketov pri ňom chutia ako delikatesa od šéfkuchárov) s gumovým pečivom. Stále lepšie, ako gumovým pendrekom dostať po chrbte, ale nedôstojné. Avšak, ako som aj vtedy poznamenal, lepšie sedieť tu ako v metre v Kyjeve alebo v cele predbežného zadržania v Moskve.

Povolili mi aj jeden telefonát. Keď som sa niekoľkýkrát neúspešne snažil vytočiť telefónne číslo, so smiechom mi povedali, že to funguje len na vnútroštátne linky. Že medzinárodné telefonovanie je drahé. Na oddelení, kde asi nikdy žiaden Izraelčan neskončil.

Niekedy uprostred noci nás všetkých vyhnali z ciel, prikázali nám vziať si všetky veci a odviezli nás na letisko. Bolo nás už len asi šesť, ostatných medzičasom odviezli na ich lety. Boli sme teda v noci na letisku, opäť v tej improvizovanej čakárni pod nápisom Welcome to Israel. Prúd ľudí, ktorých vpustili dnu do krajiny, okolo nás neustále pretekal. Keď som sa spýtal ktoréhokoľvek úradníka, prečo sme tu a čo sa bude diať, mlčali ako by hrali bobríka mlčanlivosti. Nevadí, mohli sme používať telefóny, bola tam wifi, a predovšetkým to nebolo väzenie. To na ľudskej dôstojnosti celému procesu pridávalo. Z batôžka som si vybalil dupetky, ktoré som priniesol kamarátovi, a pri rozhovore s novonadobudnutým kamarátom z inej európskej krajiny sme ohovárali systém, ktorý sa takto pohráva s našou dôstojnosťou. Jeho prehreškom, kvôli ktorému ho nevpustili do Izraela, bol fakt, že sa v ňom narodil. Ale na nesprávnom brehu.

Bez udania dôvodu nás pár hodín po tom, čo nás priviezli na letisko, opäť odviezli do cely. (Vraj klasická vojenská buzerácia – robíme veci aby sme robili veci.) Bolo už neskoro v noci, nespal som viac než dvadsaťštyri hodín, a tak už som neprotestoval ani proti odovzdaniu mobilu. Ale ani keď som si ľahol do postele mi množstvo stresových hormónov neumožnilo zaspať.

Ranná služba bola očividne odpočinutejšia, pretože sa k nám správali s väčšou úctou. Dokonca ma pustili aj do kuchyne a diskutovali so mnou nad zložením potravín, ktoré som mohol dostať na raňajky. Dvaja celkom sympatickí páni, ktorí so mnou boli až do konca, ma vzali naspäť na letisko; už som s nimi úplne otvorene vtipkoval, že to bola celkom dobrá odtučňovacia kúra, pretože som prišiel bez opasku, ale teraz by sa mi jeden hodil; keď som nastupoval do transportéra, pokyny som si už vydával sám, áno, batoh do kufra, áno, mobil do batoha. „So you are from Slovenia?“

Priviezli ma priamo pred odletovú halu, vystúpil som priamo pred hlavným vchodom, dokonca som ani nemusel stáť v rade. Vo vnútri ku mne pristúpil ďalší zamestnanec bezpečnostnej zložky a kládol mi ďalšie otázky. Odpovedal som si, ako som chcel, pretože už som nemal čo stratiť. Že či ma niekto požiadal, aby som niečo z Izraela doniesol. „Áno, mama chcela, aby som priniesol pistácie, a čo z toho. Mykol plecami a moji strážcovia ma viedli ďalej. „When they ask, you answer,“ poradili mi. Takto môj svet nefunguje. Keď sa ma pýtajú, ja zväčša lamentujem. Ďalšími kontrolami sme prešli pomerne hladko, keďže som mal všade prednosť. Ale táto plynulosť sa skončila na bezpečnostnej prehliadke.

Ťažko povedať, či príčinou, že ma poslali na detailnú prehliadku všetkých vecí a častí tela bola pomsta, množstvo slovenských potravín v ruksaku alebo proste na mňa padla rutinná prehliadka. Vyzuli mi topánky, všetky veci z batoha som musel vybrať, pozerali na inzulínové perá, keď chceli vybrať môj glukomer, musel som na nich kričať, nech si dezinfikujú ruky (pomohlo to), potom im nefungoval röntgen, a ktovie, či ich znervózňovalo viac to, že veci nejdú tak, ako majú, alebo moje neustále rozprávanie a poznámky. Keďže raňajky, ktoré som dostal, som ešte nestihol zjesť, a bolo už pomerne neskoro, žiadal som ich, nech to urýchlia, lebo som diabetik, a už som kričal asi dosť nahlas, keď do situácie prišiel môj strážca a celú prehliadku pozastavil, aby som sa mohol najesť. A tak som si sadol a bosý som uprostred všetkých tých ľudí a zhonu jedol.

Na úľavu všetkých sa im problém so skenerom ľudí podarilo vyriešiť a pozreli sa, či som si náhodou do žalúdka neukryl deku z ubikácie alebo letiskový dávkovač na dezinfekciu. Pán, ktorý stroj obsluhoval, ma ešte musel rukami preskúmať, čo mi paradoxne nebolo nepríjemné, na rozdiel od neho, pretože som mu pri tom hovoril slová ako „at least someone is touching me.“ A možno sa mu to aj páčilo, to by som sa vôbec nečudoval.

„So you’re saying Czechoslovakia…“ spýtal sa ma strážca, ktorý už vedel, že nie som Slovincom. Chvíľu sa ma snažil presvedčiť, že sa táto krajina rozpadla v roku 1991, potom so mnou viedol polemiku o dianí na Ukrajine, bavili sme sa o filme Terminál, hovoril som mu o slovenskej prírode, on mi hovoril o svojich deťoch. On išiel po eskalátore a ja som kráčal vedľa. Dajme si závody, navrhol som, ale asi by si sa netváril nadšene, keby som zrazu začal bežať.

Kým sme čakali, než sa otvorí boarding do lietadla, poďakoval som sa mu za ústretovosť a že sa ku mne správal ako k človeku. „Are you a dog? Are you a cat? No, you are a human. So why should i not talk with you like with a human?“ povedal a odhalil netradične empatickú a ústretovú stránku imigračného úradníka. „You are a good man. I am sorry you were not let in. But when you don’t answer questions, it is like this here.“ Nemohol som namietať ani nenamietať. Kebyže sa všetci ku mne správajú takýmto ľudským spôsobom, možno by som tomu štátu ešte dal šancu. Ale už nechcem. Už viem, do akého štátu sa už nepozriem.

Môj zážitok nebol zlý. Bol nepríjemný. Nebudem obhajovať Izrael, u mňa si PR pošramotil navždy, avšak nalejme si vlastného sójového mlieka: ako sa správajú slovenskí imigrační úradníci? Pamätáme si štátnu karanténu uplatňovanú na vlastných občanoch. Ak to rozšírime ešte ďalej, nemám sa na čo sťažovať. Zatiaľ čo ja som si rajzoval, pár kilometrov východne od našich hraníc zomierali nevinní ľudia. A iní nevinní ľudia končili bití v celách ruských policajných staníc a väzníc. No a v neposlednom rade palestínsky národ, ktorého členovia sa vo väzení rodia, mnohokrát nemajú ani pas, ktorý by iné krajiny uznávali, s inštitucionálnou šikanou sa stretávajú denne a podmienky, aké som mal ja, by mi hádam aj závideli. Nie, nie, môj zážitok nebol príjemný, ale bol autentický a nič lepšie som si nemohol priať.

Teraz najčítanejšie

Dan

Pýtam sa prečo a nedostávam odpovede.