Denník N

OSN nevie vyriešiť konflikty v Iraku, Sýrii a na Ukrajine. Ako z toho von?

Hlavné sídlo OSN v New Yorku. Zdroj – Pixabay
Hlavné sídlo OSN v New Yorku. Zdroj – Pixabay

Ľudstvo sa zaobíde bez Vladimira Putina či Georga Busha. Potrebuje však nutne reformovať Bezpečnostnú radu OSN.

Generálny tajomník OSN nedávno navštívil Slovensko. V zaplnenej aule historickej budovy Univerzity Komenského sa podelil so svojou osobnou skúsenosťou: „Keď som mal 6 rokov,  musel som s rodičmi utiecť z domova. Boleli ma nohy, mal som na nich pľuzgiere. Spomínam si, ako sa moji rodičia snažili nájsť akékoľvek jedlo, aby nakŕmili svoje hladné dieťa. Potom prišla OSN a bola to práve ona, kto nás zachránil“.

Pan Ki-munov príbeh sa odohral počas kórejskej vojny v roku 1950, keď Severná Kórea podporovaná Čínou a Sovietskym zväzom napadla Južnú Kóreu. Svet sa odvtedy rapídne zmenil, no vojny z neho nevymizli. Na svete je dnes vplyvom vojen a prenasledovania takmer 60 miliónov utečencov. Každý 1 zo 122 obyvateľov Zeme musel opustiť svoj domov.

Bezzubá a skostnatená Bezpečnostná rada OSN

Vojnové konflikty, ktoré z domovov vyháňajú čoraz viac ľudí, sa dnes často pokúšajú „riešiť“ silní globálni hráči na vlastnú päsť, pretože spolu sa dohodnúť nevedia. Vhodným príkladom je vojna v Sýrii. Celý svet je však svedkom toho, že takýto postup opakovane zlyháva.

Dodávkami zbraní zo všetkých svetových strán sa konflikt v Sýrii len zhoršil. Letecká vojenská operácia 12 krajín na čele so Spojenými štátmi nedosiahla zásadný pokrok v nastolení mieru. Asadov režim funguje ďalej, samozvaný Islamský štát zosilnel a Sýriu už opustili milióny ľudí. Najnovšie bombarduje Sýriu aj Rusko a ozývajú sa hlasy, že to povedie len k úteku ďalších ľudí do Európy.

Ľudstvo pritom má nástroj na riešenie podobných konfliktov – Bezpečnostnú radu OSN. Členské štáty OSN jej zverili hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Všetky štáty sveta kolektívne uznali, že Bezpečnostná rada bude konať ich v mene. Takto sa to píše v Charte OSN.

V realite však Bezpečnostná rada až príliš často nekoná. Preto je vnímaná ako bezzubý orgán OSN neschopný vyriešiť vojnové konflikty vo svete. Je tiež značne skostnatená, pretože sa dostatočne neprispôsobila zmenám, ktorými svet prešiel od konca druhej svetovej vojny. Sám Pan Ki-mun v Bratislave priznal, že celá OSN je slabá, no napriek tomu je podľa neho tým najlepším, čo svet má k dispozícii. Dôkazom užitočnosti OSN je podľa generálneho tajomníka záchrana miliónov ľudí, vrátane neho samotného.

Aby sa však nestávalo, že ďalšie milióny ľudí aj kvôli slabosti OSN zomrú, musíme sa urýchlene dohodnúť na reforme Bezpečnostnej rady – smerom k jej väčšej demokratickosti a legitímnosti. Dnes, 70 rokov od vzniku OSN, je najvyšší čas.

Právo veta – prekážka svetového mieru

Bezzubosť Bezpečnostnej rady spočíva v najsilnejšej zbrani jej piatich stálych členov: práve veta. USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko, teda víťazi druhej svetovej vojny, môžu svojím nesúhlasným hlasovaním zablokovať rozhodovanie Bezpečnostnej rady.

Absurdnosť celej situácie zdôrazňuje fakt, že krajiny, ktoré sú zodpovedné za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, sú často tými aktérmi, ktorí vojnové konflikty vo svete sami začínajú, vedú, podporujú alebo proti nim jednoducho nepodnikajú zásadné kroky, aj keď by mohli.

Bezpečnostná rada sa tak logicky stáva nefunkčnou v prípadoch, keď sú stranami konfliktu jej stáli členovia. Kvôli použitiu alebo len obyčajnej hrozbe použitia práva veta nebola Bezpečnostná rada schopná reagovať na celý rad kríz a konfliktov: Suezská kríza (1956), invázia Československa (1968), vojna vo Vietname (1946-1975), sovietsko-afgánska vojna (1979-1989), Irak (2003) či Gruzínsko (2008).

Počas 70-ročnej existencie Bezpečnostnej rady boli najčastejšími používateľmi práva veta Rusi, nasledovaní Američanmi. Briti a Francúzi používali právo veta minimálne a Čína takmer vôbec. Oveľa výpovednejšiu hodnotu však majú nedávne trendy v jeho využívaní, pretože tie ovplyvňujú dnešnú podobu sveta.

Francúzi a Briti použili právo veta naposledy v roku 1989, keď podržali Američanov počas vojenskej invázie Panamy. Všetky tri krajiny spolu vetovali rezolúciu žiadajúcu Spojené štáty, aby okamžite stiahli svoju armádu z Panamy.

Francúzsko potom ešte v roku 2003 pohrozilo vetovaním rezolúcie povoľujúcej použitie vojenskej sily v Iraku. Tú preto jej 8 autorov nakoniec stiahlo a nehlasovalo sa o nej.

Spojené štáty použili počas prezidentovania Obamu svoje právo veta iba raz, keď v roku 2011 zablokovali rezolúciu odsudzujúcu stavbu židovských osád na palestínskom území. Oveľa častejším používateľom veta boli Spojené štáty za éry prezidenta Busha – vtedy ho použili celkom 10-krát, pričom drvivá väčšina sa tiež týkala izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Od roku 2011 využívajú Rusko a Čína bok po boku právo veta na opakované blokovanie spoločného riešenia vojny v Sýrii. Okrem toho využíva Rusko svoje právo veta aj v prípade konfliktu na Ukrajine. Nie tak dávno ho tiež použilo v prípade Gruzínska, Cypru a Bosny a Hercegoviny. Postupne sa tak vracia ku starej sovietskej praktike blokovať vždy a všetko. V 40. a 50. rokoch minulého storočia Sovieti dokonca blokovali rozšírenie OSN – opakovane vetovali vstup Írska, Fínska, Portugalska, Talianska či Južnej Kórey.

Je teda historicky dokázané, že právo veta znefunkčňuje Bezpečnostnú radu. Riešenie je pritom jednoduché. Právo veta je potrebné výrazne obmedziť, povedzme na otázky národnej bezpečnosti stálych členov, prípadne ho úplne zrušiť, čo sa zdá demokratickejšie a spravodlivejšie voči zvyšku sveta. Hlas každej krajiny v 15-člennej Bezpečnostnej rade musí mať rovnakú váhu. Dnes totiž platí, že jej 10 nestálych členov, volených na 2 roky Valným zhromaždením OSN, má nerovnoprávne postavenie.

Ignorovanie globálneho Juhu a dominancia Západu

Problémom je aj legitimita Bezpečnostnej rady, pretože stáli členovia nereprezentujú súčasný stav sveta. Už počas studenej vojny platilo, že hlas tretieho sveta je úplne ignorovaný. Prvý svet mal trojité zastúpenie (USA, Veľká Británia, Francúzsko), druhý svet dvojité (Sovietsky zväz, Čína) a tretí svet žiadne. Ani v 21. storočí nemá kreslo v Bezpečnostnej rade žiadna krajina globálneho Juhu – ak teda sme ochotní uznať, že Čínu medzi rozvojový Juh už nezaraďujeme.

Nezmenila si ani dominancia Západu. Keďže každý z piatich stálych členov má právo veta, nedá sa hovoriť o dominancii v pravom zmysle slova, ale skôr o dominancii v symbolickej rovine. Nespravodlivosť je zjavná najmä pri porovnávaní členov s nečlenmi: stále kreslo v Bezpečnostnej rade má napríklad 67-miliónové Francúzsko, no 1,3-miliardová India ho nemá. Obe krajiny sú liberálne demokracie, vyvinuli jadrové zbrane a dobyli vesmír.

Okrem Indie však máme na svete aj iné vyspelé či rozvojové krajiny, ktorých dôležitosť na globálnej scéne v posledných rokoch vzrástla a boli by preto vhodnými kandidátmi na nových stálych členov Bezpečnostnej rady.

Porazené krajiny druhej svetovej vojny, Nemecko a Japonsko, dnes predstavujú tretiu a štvrtú najväčšiu ekonomiku sveta. Obe krajiny sú silnými globálnymi hráčmi, hlásia sa k pacifizmu a do rozpočtu OSN prispievajú obrovskými sumami. Napriek tomu nie všetci súhlasia s ich členstvom. Vyvstáva totiž otázka, prečo by nárok na kreslo malo mať Nemecko, no nie Taliansko či Španielsko, respektíve prečo by ho malo získať Japonsko, a nie napríklad Južná Kórea.

Podobný problém existuje aj v Latinskej Amerike. Bude správne, ak kreslo stáleho člena získa Brazília, no Mexiko nie? A ani s Indiou to nie je také jednoduché. Oponentom jej stáleho členstva je tiež jej regionálny rival – Pakistan. A nesmieme zabúdať ani na ďalších ázijských kandidátov: Turecko, ktoré disponuje druhou najväčšou armádou v rámci NATO, či Indonéziu, štvrtú najľudnatejšiu krajinu sveta.

Turecko a Indonézia sú väčšinovo moslimské krajiny a reprezentujú tak súčasne aj volanie 1,6 miliardy moslimov po stálom zastúpení islamského sveta v Bezpečnostnej rade. Toto volanie je legitímne, keďže väčšina vojnových konfliktov sa dnes odohráva na Blízkom východe a v severnej Afrike. Súčasne však platí, že prijatím Indie do Bezpečnostnej rady by takéto volanie stratilo naliehavosť. India má po Indonézii druhú najväčšiu moslimskú populáciu na svete: 176 miliónov ľudí.

S volaním moslimov po väčšom zastúpení tiež rastie riziko, že ak kreslo stáleho člena získa nejaká krajina, prípadne skupina krajín s rotujúcim členstvom, len na základe náboženstva, s rovnakým nárokom sa môžu prihlásiť aj iné náboženské populácie. Katolícke krajiny Latinskej Ameriky a južnej Európy na čele s Vatikánom, prípadne budhistické krajiny juhovýchodnej Ázie, sú vhodnými príkladmi.

Doteraz sme nespomenuli kontinent, ktorého absencia v Bezpečnostnej rade je azda najzávažnejšia. Afrika, reprezentujúca 1,1 miliardu ľudí (najviac po Číne a Indii) a najväčšiu skupinu členských štátov OSN (54 krajín), by si tiež zaslúžila kreslo v Bezpečnostnej rade. Afrika má najmladšiu svetovú populáciu a je najväčším príjemcom zahraničnej rozvojovej pomoci. Ako najchudobnejší kontinent s umelo nakreslenými hranicami sa postupne stáva najrizikovejšou a najkonfliktnejšou oblasťou sveta. Najmä Francúzsko a Veľká Británia, bývalí kolonizátori Afriky, podporujú vznik stáleho zastúpenia afrických štátov v Bezpečnostnej rade.

Je reforma Bezpečnostnej rady priechodná?

Ako najvhodnejšie a najpriechodnejšie sa javí rozšírenie Bezpečnostnej rady OSN o päť nových stálych kresiel pre Nemecko, Japonsko, Brazíliu, Indiu a africké štáty. Takéto riešenie otvorene podporuje Veľká Británia a Francúzsko.

Z hľadiska ešte väčšej demokratickosti a legitímnosti je však na mieste aj úvaha, či by v poradí tretie európske kreslo nemalo byť pridelené skôr Európskej únii, ako reprezentantovi celého kontinentu, než Nemecku. To by však nastolilo ďalšie problémy, najmä otázku duplicitného zastúpenia Veľkej Británie a Francúzska, prípadne oprávnenosť ich nároku zastávať tak dôležitú úlohu v OSN aj v 21. storočí.

Popri diskusii o rozšírení Bezpečnostnej rady však musia iné krajiny tlačiť aj na reformu práva veta a získavať pre túto myšlienku čo najširšiu medzinárodnú podporu. Nič totiž nenasvedčuje tomu, že by sa stáli členovia Bezpečnostnej rady chystali vzdať svojho výsostného postavenia.

Takáto reforma by ale Bezpečnostnej rade rozviazala ruky a tá by mohla svetu priniesť viac mieru. Ak globálni hráči ako Spojené štáty a Rusko stratia právo veta, nebude sa stávať, že pri konfliktoch, ktorých sú stranami, alebo v ktorých majú protichodné záujmy, neexistuje medzinárodné mierové riešenie. Svet už viac nepotrebuje dobrodružstvá Putina na Ukrajine a v Sýrii, rovnako ako nepotreboval Bushovu kovbojku v Iraku. Potrebujeme kolektívnu zodpovednosť.

Precedens tu už pritom dávno je. Štvrťstoročné nepoužitie práva veta v prípade Veľkej Británie a Francúzska je dôkazom meniaceho sa prístupu týchto dvoch krajín. Kiežby ich príklad nasledovali aj iní a právo veta používali čo najmenej. Svet to nutne potrebuje.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie