Čo sa stalo s USA ? Či nič ?
Mnohí sa zastávajú prozápadného smerovania Slovenska, a teda aj podpory zahraničnej politiky USA práve z dôvodu, že sú presvedčení o tom, že západný svet je garantom najširšej miery individuálnej slobody jednotlivca. USA je v mysliach mnohých ľudí na svete rajom demokracie a krajinou, ktorá garantuje úspech každému šikovnému človeku bez ohľadu na jeho pôvod, náboženské presvedčenie, farbu pleti a pohlavie.
Garantom práva človeka vybrať si život aký chce, myslieť si čo chce a povedať si čo chce.
O tom, že súčasná slovenská vláda, hlava štátu a oficiálna politická línia má jednoznačné prozápadné smerovanie niet pochýb. Kto sleduje mediálne výstupy prozápadných vlád a ich hlavného prúdu, vidí, že výstupy na domácej politickej scéne sú ich vernou kópiou.
Priblížme si, ako vyzerala vnútropolitická situácia na Slovensku, keď toto bolo súčasťou Československej socialistickej republiky a nielenže patrilo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, ako bolo rozhodnuté po II. svetovej vojne, ale politicky smerovalo k nastoleniu a upevneniu diktatúry proletariátu, a zakotveniu vedúcej úlohy jedinej politickej strany – komunistickej strany do ústavy Československa.
České Nakladatelství XYZ, vydalo v roku 2008, 2018 dielo spisovateľa a publicistu Miroslava Ivanova „Milada Horáková justiční vražda“. JUDr. Milada Horáková sa narodila 25.12.1901 a popravená bola dňa 27.06.1950 na základe odsudzujúceho rozsudku vyneseného ako výsledok politického procesu. Vyštudovala právo, počas nacistickej okupácie pôsobila v odboji, v roku 1940 ju zatklo, väznilo a vypočúvalo gestapo. Po skončení II. svetovej vojny bola zvolená do parlamentu ako poslankyňa za opozičnú národno-socialistickú stranu, ktorej členkou bola od roku 1929 a pracovala v nej v právnej komisii, a ktorej členom bol aj Dr. Eduard Beneš.
8.6.1950 bol vynesený rozsudok smrti nad JUDr. Miladou Horákovou podľa § 1 odsek 3 zákona číslo 231/1948 Sb. so zreteľom na ustanovenie § 34 Trestného zákona. Súdny proces s JUDr. Miladou Horákovou je azda najznámejším politickým procesom vopred zinscenovaným podľa vzoru sovietskych politických čistiek zo strany komunistickej strany Československa. JUDr. Milada Horáková bola in memoriam ocenená prezidentom Václavom Havlom ako aj americkou Nadáciou na vybudovanie washingtonského pamätníku obetiam komunizmu.
Veľkolepé politické súdne procesy boli od rokov 1948 až do začiatku 50 tych rokov 20. storočia, organizované komunistami vo všetkých krajinách, ktoré patrili do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, ako obludné divadlo s výrazným a jasne cieleným zastrašovacím efektom nielen pre svojich politických protivníkov, ale s cieľom vydesiť a priviesť k poslušnosti, a úplne zdecimovať občiansku spoločnosť. Chilling effect po našom.
Čerešničkou na torte bolo, že po poprave jednoznačných politických oponentov, medzi ktorých patrila JUDr. Milada Horáková, nasledovali útoky na komunistov, útoky na vlastných spolustraníkov. Miroslav Ivanov prináša stručný sumár udalostí „ Keď rumunský „velikán“ G. Georgiu-Dej prednášal na novembrovom zasadnutí Informačného byra v Maďarsku v roku 1949 svoj krvilačný referát „Komunistická strana Juhoslávie v moci vrahov a špiónov“ už boli prví popravení. Stalinská téza o zostrovaní triedneho boja pri budovaní socializmu našla prvé obete. V septembri 1947 popravili v Bulharsku vodcu opozície Nikolu Petkova, maďarský predseda vlády Ferencz Nagy utiekol z krajiny, rovnako sa vyhol zatknutiu útekom poľský predstaviteľ demokratov Stanislaw Milajczyk. V júni 1948 bol zbavený funkcií rumunský predstaviteľ komunistickej strany L. Patrascu, neskôr bol ostro kritizovaný, zatknutý a popravený. V júni 1948 a koncom septembra bol kritizovaný generálny tajomník ÚV Poľskej robotníckej strany (komunistickej) Wladislaw Gomulka, v novembri 1949 bol vylúčený zo strany a zatknutý. V roku 1949 sa ozvala Albánska strana práce, Koči Dzodze, jej vedúci predstaviteľ bol zbavený funkcií, v súdnom konaní bol odsúdený za spriahnutie sa s imperializmom na trest smrti…“ Obdobne bol v roku 1949 v Bulharsku popravený ako agent západných mocností Trajčo Kostov, v Maďarsku bol v roku 1949 v politickom procese popravený pôvodný minister vnútra a neskôr minister zahraničných vecí László Rajk, spolu s ďalšími obžalovanými.
Československí komunisti, ktorí sa spočiatku javili ako dosť váhaví pri realizácii politických procesov, napokon odsúdili a popravili oveľa viac ľudí, ako vo všetkých ostatných štátoch v socialistickom bloku dohromady.
Procesy začali pod taktovkou K. Gottwalda a Rudolfa Slánskeho, ktorí 16.9. 1949 požiadali Moskvu, aby vyslala do Československa sovietskych poradcov k realizácii politických procesov. Vedenie vyšetrovania dostali za úlohu príslušníci ŠtB, ktorí vytvorili zvláštny vyšetrovací sektor pre stranícke a politické delikty, na čele ktorého stála osoba nepodliehajúca ministerstvu vnútra a bola zamestnancom komunistickej strany. Formálne mal tento vedúci tímu, pán Šváb, byť zástupcom veliteľa ŠtB, v skutočnosti však všetci na ministerstve vnútra vedeli, že Šváb je nadriadeným veliteľovi ŠtB. O Švábovi sa podľa Miroslava Ivanova vyjadril jeden z členov sekretariátu ministra Kopřivy „ Šváb bol sadista, taký skôr skrčok, nenávistný, bolo na ňom vidieť, že mu robí náramne dobre, keď šíri okolo seba hrôzu. . .Na ľuďoch Švábovi nikdy nezáležalo.“
Približne od tejto doby sa úplne strel rozdiel medzi orgánmi komunistickej strany a ŠtB. Vtedy dozrela myšlienka, že aj v Československu je potrebné zorganizovať veľkolepý politický proces podľa stalinského vzoru, kde bude verejnosti predvedená zlomyseľná činnosť podporovateľov západu, agentov imperializmu, ktorí sa udomácnili v Československu. Veľmi výstižne svoju misiu v Československu zhrnul sovietsky poradca Lichačev „ Stalin ma poslal, aby som zorganizoval procesy, a ja nemôžem strácať čas. Neprišiel som do Československa preto, aby som diskutoval, ale aby som stínal hlavy…“ ( Miroslav Ivanov, Milada Horáková justičná vražda, s. 181).
Čím sa vyznačovali tieto procesy ? Rýchle zatknutie, bez zbytočného odôvodňovania. Dlho trvajúca väzba a počas nej nepretržité, opakované výsluchy obvinených, spojené s psychickým, ale aj fyzickým mučením. A hrozbami rodinám obvinených. Výpovede sú vopred pripravené, je potrebné sa ich len naučiť naspamäť. Verejná mierka je masírovaná obrovskou propagandou vedenou v médiách, ktoré priamo volali po prísnych trestoch a trestoch smrti pre obvinených. Celé kolektívy v štátnych podnikoch spisovali listy a petície, v ktorých žiadali udeliť agentom západu, ktorí chcú ohroziť komunistický režim trest smrti. Na pojednávaniach sa zúčastňovali okrem propagandistických médií, vopred vybraté osoby, ako verejnosť. Priebeh pojednávaní, kde sa prednášali nacvičené výpovede, vysielal štátny rozhlas. Procesy sprevádzala verejná hystéria rozdúchavaná politickou propagandou a médiami.
JUDr. Milada Horáková právom posledného slova povedala „ Padám, padám, tento boj som prehrala, odchádzam čestne. Milujem túto zem, milujem tento ľud, budujte mu blahobyt. Odchádzam bez nenávisti k vám. Prajem vám to, prajem vám to !“
A ako sa na proces pozerala prokurátorka JUDr. Ľudmila Brožová ? O sebe hovorí „ Bola som tam najmladšia, taký zajac. Nebol to môj prvý proces, to nie. Skúšali ma na Morave – hlavne z prednesu.. Predtým som nikoho z obžalovaných nevidela, až na súde. Dostala som za úlohu „ morálne odsúdenie“, prečítala som si zložky – strašná trestná činnosť… Niečo také, hovorím si, ja chodím na brigády ako blázon a oni takéto sprisahanie, .. musel sa tomu urobiť koniec, aby bol strach. O svojej záverečnej reči som bola presvedčená. Ja by som nerobila nič, o čom som nebola presvedčená….Ako prokurátorka som čakala, že dostane trest smrti…“
A ako sa ukladali tresty ?
„ Každý návrh na absolútny trest musel prejsť politickou stranou. Ja viem bezpečne, že tento trest v procese s Horákovou schvaľovala Švermová. ..Preto som bola úplne ohromená, keď ona v roku 68 kričala „ Národ, národ“. Všetko sa prejednávalo v strane (komunistickej) a prejednával to Urválek, Ziegler, bol tam Barták, Vieska.“ Cituje prokurátorku Brožovú Miroslav Ivanov (s. 297).
Sudcovia a prokurátori neboli politickými autormi scenárov, ale museli byť dobrými spoluhráčmi. Nesmeli odbočiť od pripraveného súdneho protokolu, museli klásť vopred naformulované otázky. Rozsudok bol už vopred jasný.
Rudolf Slánsky, ako jeden zo spoluautorov monsterprocesu s JUDr. Miladou Horákovou sa stal obeťou nasledujúceho, v ktorom asistoval prokurátor JUDr. Urválek.
Proti poprave JUDr. Horákovej sa búril celý svet, o milosť žiadal aj Albert Einstein, či Winston Churchil. Zbytočne.
Keď vidím súčasnú situáciu na Slovensku v 21. storočí, (nielen to) čo sa deje v trestných súdnych procesoch vedených špeciálnym oddelením, pod taktovkou proamerickej vlády, ktorej ambasáda súhlasne mlčí, pýtam sa, čo zostalo zo slobody a demokracie v USA a na „západe“? Alebo to bol vždy len mýtus, ktorému sme naleteli ?https://www.youtube.com/watch?v=XLzsjNdfn3w&t=11s
Čítanie knihy o justičnej vražde Milady Horákovej nie je príjemné. Napriek tomu, je veľmi poučné a žiaľ nápadne pripomína to, čoho sme svedkami v súčasnosti, až si kladiem otázku, či tí, čo vedú našu vládu za ruky dnes, nemali spoločného učiteľa s tými, čo ju viedli v minulosti.
Mimochodom o forme politických procesov vedených komunistami v roku 1968 prof. Eduard Goldstücker povedal “ Politické procesy namierené proti komunistom, boli inscenované podľa vzoru francúzskej revolúcie, podľa vzoru jakobínskej diktatúry.“ Povráva sa, že jej veľkou obdivovateľkou je súčasná ministerka spravodlivosti, ale možno sú to len reči.
