Denník N

Ako v Oxforde reagujú na to, že som zo Slovenska?

V Oxforde sa niekedy cítim ako magnetofón. Každý deň sa stretávam s novými ľuďmi a tak sa musím znovu a znovu predstavovať. Takéto prvotné zoznamovanie vždy prebieha takmer navlas rovnako. Povieme si ako sa voláme, čo študujeme, v ktorom ročníku a kolégiu sme a v neposlednom rade spomenieme odkiaľ pochádzame. Ak mám byť úprimná, opakovať to isté dokola a dokola ma už trochu nudí. Niektoré reakcie na môj prízvuk, neanglické meno, či pomerne neznámu národnosť ale stoja za to.

Slovensko (ne)rovná sa Slovinsko

Možno najtrápnejšia konverzácia ktorú som v Oxforde mala prebehla ešte v októbri. Zoznámila som sa vtedy s jedným Britom, študentom geografie. Jeho meno radšej ponechám v anonymite. Keď mi povedal, čo študuje, veľmi nerozvážne zo mňa vyhŕklo: „Dám ti zákernú otázku. Ja som zo Slovenska. Vieš aké máme hlavné mesto?“ Čakala som okamžitú odpoveď. Namiesto toho ale nastalo ticho. Budúci geograf sa až po chvíli váhavo ozval: „Je to Ľubľana?“  To som teda nečakala. Nedala som ale na sebe nič poznať a v pokoji som mu vysvetlila, že som zo Slovenska a nie zo Slovinska. Bolo mi ho vtedy dosť ľúto, lebo je to inak milý chalan.

V podobnej situácií som nebola len raz. Dozvedela som sa tak mnoho o úžasných návštevách Slovinska a skvelých slovinských kamarátoch. Viem, že ľudia, ktorí mi toto všetko vravia, sa snažia byť milí a ukázať záujem o moju krajinu. Preto ma ich reakcia nikdy neurazí. Skôr mi je ľúto, keď ich musím opraviť a poukázať tak na medzery v ich vedomostiach. Čo mi trošku vadí je, keď ľudia nedokážu pochopiť, že Slovensko a Slovinsko sú dve úplne nezávislé krajiny. Vedia, že som zo Slovenska, ale predpokladajú, že som odborník na Slovinsko. A ja o Slovinsku viem akurát tak to, že majú peknú prírodu. Mala by som sa asi dovzdelať.

Poľskí „krajania“

Keď študentovi z Poľska poviem moje meno, tak si väčšinou vypočujem niečo na tento štýl: „Si Paulína. Tak to si tiež z Poľska, že?“ Túto otázku úplne chápem. Myslím že meno Paulína je v Poľsku pomerne rozšírené. S poľskými študentami sa na Oxforde rozprávam celkom rada. Niežeby som si na to nejako potrpela, ale je fajn počuť z času na čas moje meno správne vyslovené, či sa niekomu posťažovať na britský chlieb.

No response

Myslím, že informácia o mojej národnosti vyvolá v niektorých ľuďoch nasledujúci sled myšlienok: „O Slovensku som v živote nepočul. Absolútne netuším kde sa nachádza. Radšej ale nič nepoviem, lebo nechcem vyznieť necitlivo.“ Ja túto nevedomosť nikomu nevytýkam. Ak to správne chápem, v Anglicku sa geografia učí úplne iným štýlom ako na Slovensku. Veľa krajín na hodinách vôbec nespomínajú. A tak nás nemajú odkiaľ poznať.

Reakcia hodná študenta Oxfordu

Z toho čo som zatiaľ napísala môžete mať pocit, že študenti Oxfordu asi za veľa nestoja, keď ani európske krajiny nepoznajú. Na ich obranu teda musím povedať, že približne polovica ľudí s ktorými som sa tu zoznámila Slovensko pozná a dokonca vie, že Bratislava je hlavné mesto. Jeden študent hudby z nášho kolégia ma dokonca zdraví ahoj, lebo vie, že tento pozdrav sa u nás používa. Iní mi rozprávajú o tom, ako na Slovensko zavítali a ako sa im u nás páčilo. Množstvo mojich kamarátov malo na strednej slovenských spolužiakov. Väčšinou sa ma potom pýtajú, či som na Oxforde zažila kultúrny šok, či mi chutí anglické jedlo alebo či sa mi páči počasie. A konverzácia sa pekne rozbehne.

Odborníci na Slovensko

Niekedy sa úprimne čudujem, ako veľa toho moji kamaráti o Slovensku vedia. Spomeniem napríklad Travisa, ktorý je študentom biochémie z Trinidadu. Vôbec by ma teda neprekvapilo, keby o Slovensku nikdy nepočul. No on nielenže vie, že existujeme, ale dokonca pozná aj kus našej histórie. Pri našom prvom rozhovore sa ma hneď pýtal aké máme vzťahy s Čechmi po rozdelení Československa. Bolo vidno, že ho odpoveď skutočne zaujíma. Ja som sa cítila trochu trápne, lebo o Trinidade som vedela len to, že sú jedna krajina s Tobogom. Nechcem teda odsudzovať nikoho kto nepozná Slovensko, lebo sama nepoznám iné krajiny.

Všimla som si, že Travis toho vie veľa o všetkých európskych krajinách. Minule som ho počúvala, ako s jedným kamarátom fyzikom z Turecka rozoberal, či z historického hľadiska patrí Istanbul Turecku alebo Bulharsku. Pri takýchto rozhovoroch sa cítim skutočne nevzdelane. Normálne mám pocit, že by sa mi zišiel nejaký rýchlokurz histórie a geografie.

Čerešnička na záver

Už som toho asi napísala aj priveľa. Ešte ale musím spomenúť jednu veselú príhodu. Počas obedu som sa raz predstavila jednej Angličanke. Keď som jej povedala, že som zo Slovenska tak sa jej úplne rozžiarila tvár a niečo sa ma nadšene spýtala. Chcela vedieť, či niečo poznám. Nerozumela som ale čo. Ešte pár krát mi musela otázku zopakovať, kým mi docvaklo, že vraví:  „Do you know Krtek?“ (Poznáš Krtka? )

Áno, táto Angličanka sa ma pýtala, či poznám rozprávku Krteček. Nechcelo sa mi veriť vlastným ušiam. Preto som najprv ani nechápala, čo vraví. Ako mi ale vysvetlila, jej mama pochádza z Číny, kde bol Krtek obľúbenou detskou rozprávkou. Tak sa rozhodla púšťať ho aj svojej dcérke tu v Anglicku. Prišlo mi to neskutočne milé. Naozaj som nevedela, že je Krteček taký populárny.

 

 

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už tretí rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).