Denník N

Rasistami sme od prírody

Rasizmus je tu s nami dlho. A jediné, čo pre jeho vykorenenie robíme je to, že tí „lepší“ sa ostentatívne a nahlas dištancujú a hanbia za tých „horších“. Pranierujeme hutne a s vervou. Veď je aj pre čo.
V extrémoch prechádzame k plošnému samobičovaniu: Čo Slovák, to rasista. Sme zlí a sami sebe nebezpeční. Máme radšej zvieratá ako ľudí.

V prvom rade by sme si mali otvorene povedať, že náchylnosť k rasizmu nie je žiadnym slovenským fenoménom. Je to celosvetový problém, ktorý sa stal problémom len nedávno. Pretože legálna segregácia a rasová nadradenosť tu bola s nami ešte pred šesťdesiatimi rokmi a s Martinom Lutherom Kingom nezanikla. Urobil sa síce obrovský legislatívny posun, no mysle mnohých ľudí zostali rezistentné. Len rešpektujú zákony.
Ako teda prejsť od nadávania k reálnej zmene? Jedine cez deti. Lebo dospelých ľudí je veľmi náročné meniť a vychovávať.

Rodičia čo nehovoria o rasách
V roku 2006 na Texaskej univerzite robila B. Vittrupová výskum na tisíckach rodín s malými deťmi. Cieľom výskumu bolo zistiť, či detské videá a filmy s multikulturálnym obsahom majú vplyv na rasové postoje detí. Vopred vedela, že takýto vplyv sa v predchádzajúcich výskumoch nepreukázal, preto rozdelila výskumnú skupinu na dve časti. V jednej skupine dostali rodičia za úlohu si s deťmi sumu konkrétnych programov iba pozrieť. Druhej skupine rodičov povedala, že po skončení videa sa majú o téme rasy s dieťaťom pozhovárať s tým, že ho budú motivovať smerom k akceptácii a prijatiu ľudí iných rás. Vstupným testom zisťovala vzťah päť až sedemročných detí k ľuďom inej farby pleti. Test obsahoval napríklad otázku – Koľko belochov je milých? Dieťa si mohlo vybrať z piatich odpovedí – takmer všetci, veľa, niektorí, nie veľa, nijakí. A potom – Koľko černochov je milých? Naporúdzi mali rovnaké odpovede.

Výskum však otvoril úplne inú tému, než doktorandka zamýšľala. Napriek tomu, že rodiny podstupovali výskum dobrovoľne a boli oboznámené s tým, že téma sa bude týkať iných rás, mnoho rodín z druhej skupiny po prvom pokuse vysvetliť deťom akceptáciu ľudí inej rasy, z výskumu odskočilo. Tvrdili, že nechcú viesť s dieťaťom takéto rozhovory a upozorňovať ho na farbu pleti iných ľudí. Pričom v osobných pohovoroch vystupovali ako veľmi láskaví multikulturalisti, ktorí akceptujú ba vítajú pestrosť v spoločnosti.

Ďalším smutným prekvapením bolo, že po konečnom vyhodnotení oboch skupín Vittrupová zistila, že u detí z jednej ani z druhej skupiny neprišlo k takmer žiadnym posunom smerom k prijatiu ľudí iných rás. Jej predpokladom totiž bolo, že u detí, ktoré budú so svojimi rodičmi o rasách diskutovať, sa ich rasové postoje zmenia pozitívnym smerom. Začala pátrať po príčinách a zistila, že väčšina rodičov odbila diskusiu akýmsi vágnym konštatovaním o tom, že všetci sú si rovní. Z celej výskumnej vzorky sa o tejto problematike bolo schopných dôsledne s deťmi porozprávať len šesť rodičov.  Práve týchto šesť detí v záverečnom testovaní naozaj preukázalo zmenu vo svojom postoji.

V rozhovoroch s rodičmi prišla na to, že netušia, ako sa majú s deťmi o rasách rozprávať. Že je im nepríjemné až trápne poukazovať na farbu pokožky. Väčšina rodičov predpokladá, že ak nebudú dieťa upozorňovať na to, že ľudia majú rôzne rasy, dieťa rasové rozdiely nebude vnímať a bude brať všetkých ľudí rovnako. Rodičia teda automaticky predpokladajú že deti budú farboslepé.

Dôsledkom bolo, že keď sa výskumníčka pýtala detí napríklad na to, či majú ich rodičia radi černochov, mnoho z nich odpovedalo otvorene – nie, nemajú ich radi, alebo povedali, že nevedia. Z toho vyplýva, že ak boli deti nechané napospas svojim vlastným úvahám a tápaniam, nevedeli ani identifikovať postoj svojich vlastných rodičov k iným rasám, a nie to si ešte vytvoriť svoj vlastný otvorený postoj. Výskum teda prezradil oveľa viac o rodičoch než o ich deťoch.

Deti nie sú farboslepé
O tom hovorí ďalší experiment na štvor a päťročných deťoch v USA. Výskumníčka Biglerová v troch predškolských zariadeniach nechala na tri týždne obliecť deti do farebných tričiek. Polovica detí v škôlke mala oblečené modré a druhá polovica červené tričko. Učiteľky nepozorovali žiadnu segregáciu ani vzájomné útoky skupín. Neupozorňovali ich na farbu ich trička a deti sa spolu hrali tak, ako dovtedy. Keď sa však s nimi rozprávali zistili, že deti mali radšej kamarátov s rovnakou farbou trička. Verili tiež, že ten, kto má rovnakú farbu trička ako oni, ten je inteligentnejší, je hodný dôvery, ten si zaslúži vyhrať súťaž. Deti síce nedávali otvorene najavo nenávisť, no na konkrétne otázky odpovedali tak, že „červení sú síce dobrí, no nie tak dobrí ako my“, červení napríklad označili niektorých modrých za zlomyseľných alebo hlúpych, pričom vyhlasovali, že v ich skupine sa takí nenachádzajú.

Profesorka Katzová z Coloradskej univerzity robila zasa experiment so 100 černošskými a 100 belošskými deťmi. Najprv v šiestich mesiacoch veku. Ukazovala im obrázky ľudí rôznych rás, pričom zaznamenávala, ako dlho fotografii venujú pozornosť. Biele deti sa sústredili na tváre černochov oveľa dlhšie ako na tváre belochov. A černošské deti zasa naopak. Vyplýva to z toho, že ich mozog sa snažil oveľa dlhšie pochopiť obrázok na ktorý sa díval a ktorý mu bol neznámy. Aby dešifrovali fotografiu človeka inej rasy, museli ju teda spracovávať dôkladnejšie.
Tieto isté deti po troch rokoch vyzvala, aby si z mnohých fotografií vybrali tých ľudí, s ktorými chcú byť kamaráti. 86% detí si vybralo osoby rovnakej rasy.
Keď mali päť rokov, vyzvala ich, aby kôpku fotografií roztriedili do dvoch skupín. Bez akejkoľvek inej inštrukcie. 16% roztriedilo tváre ľudí podľa pohlavia, ďalších 16% podľa iných znakov (vek, nálada) a 68% detí roztriedilo obrázky ľudí podľa rasy.

Z toho vyplýva, že kategorizovanie je človeku vlastné od malička. Favorizovanie ľudí na základe hocakej zjavnej podobnosti alebo totožnosti znaku so sebou samým je pre deti charakteristické. A keďže deti farboslepé nie sú, najzjavnejším kategorizovaním je pre nich farba pokožky.

Nie je to trvalý a nemenný stav
Počas iného pokusu so školákmi zaradili deti do menších študijných skupín a dali záležať na tom, aby v každej skupine boli spolu deti rôznych rás. Deti museli spolupracovať na riešení učiva a potom všetky spolu svoje vedomosti prezentovať. Cez prestávky potom výskumníci pozorovali žiakov a ich správanie. Sledovali hlavne medzirasovú interakciu týchto detí. Zistili, že zatiaľ čo u prvákov sa začali diať divy a medzirasové hry sa stali u nich normou, u tretiakov žiadne zmeny v ich preferenciách neboli badateľné a školáci sa hrávali takmer výhradne s deťmi rovnakej rasy.

Ani desegregácia na školách nie je liekom proti rasizmu. Na mnohých amerických rasovo rozmanitých školách, ale aj na našich školách, do ktorých chodia početné skupiny rómskych detí je badateľná tzv. autosegregácia. Teda jav, kedy sa deti samé rozdeľujú a vytvárajú skupiny podľa rasovej príslušnosti. Pri skúmaní vplyvu takéhoto multikulturálneho prostredia na deti a mládež vedci prišli na to, že rasovo rôznorodé školy nemusia nevyhnutne viesť k vzniku medzirasových priateľstiev a často prichádza k absolútne opačnému efektu. Prof. Stephan zistil, že na skúmaných  školách si 16% bielych študentov svoj postoj k černochom zlepšilo, ale až 48% belochov si svoj postoj k černochom zhoršilo.

Je teda pravdepodobné, že v období, keď si rodičia, učitelia a vychovávatelia myslia, že je už vhodná doba na to, aby s deťmi otvorili tému rasovej príslušnosti, netušia, že to senzitívne obdobie, kedy boli deti pripravené prijať inakosť, už dávno prešvihli.

(výskumy zdroj: P.Bronson, A. Merryman, NurtureShock: New Thinking about Children, 2009)

Predsudky nám pomáhali
Istý profesor začínal svoju prednášku zo sociológie nasledovnou výzvou: Zodvihnite ruky všetci tí, ktorí si myslíte, že máte predsudky. A teraz sa prihláste tí, ktorí si myslíte, že predsudky nemáte. Takže tí, ktorí ste sa priznali, že máte predsudky, môžete vyjsť čiernymi dverami. A tí, ktorí o sebe tvrdíte, že predsudky nemáte, môžete vyjsť bielymi dverami. Len vás chcem upozorniť, že biele dvere sú zamknuté.

Od pradávna nás predsudky chránili pred novým, nebezpečným a nepoznaným. Naše základné nastavenie sú teda obavy. Na základe obáv si vytvárame systém paušalizácií. Nie sme totiž schopní analyzovať každého jedinca a vyhodnotiť, či neznamená pre nás ohrozenie. Vonkajšie telesné znaky sú pre náš predsudok teda pomôckou.
Zo strachu pred nepoznaným súdime. Aby sme sa vyhli nebezpečiu a neznámemu, vytvárame si múry. Preto sa prikláňame k ľuďom, ktorí vyzerajú tak ako my. Predpokladáme, že na základe vonkajších podobností budeme mať s nimi aj vnútorne viac spoločného.

V detskom ponímaní je ale takmer všetko nové. Snáď okrem rodičov. Deti svet iba začínajú spoznávať. Naučiť ich hodnotiť ľudí nie na základe vonkajších znakov, ale na základe skúseností s konkrétnym človekom je v období detstva neporovnateľne jednoduchšie ako v dospelosti. A to je výzva súčasnosti. Áno, máme zákony, ktoré chránia pred hanobením rasy, národnosti a presvedčenia. No tie sú súčasťou formálneho života. Ľudia však stále vo svojich mysliach riešia dilemy s vlastnými predsudkami.

Doba sa zmenila. A aby sa nezmenila na katastrofu je potrebné sa tejto zložitosti problému naozaj dôsledne venovať. Na časovej osi vývinu ľudstva je to vskutku nový problém. Kým obývali rasy jednotlivé kontinenty, kým cestovanie bolo zložité a úmorné, dovtedy sa ľudia s inými rasami a kultúrami nestretali.

Poznanie je nutnosť
Na výskumoch s deťmi vidíme, že predsudky sú našou integrálnou súčasťou. Zo strachu z nepoznaného sa však za noc nestane poznané ani prijaté. Liek proti predsudkom a rasizmu je poznanie. Príkladov nepoznania sa núka bezpočet.
Napríklad najväčší bojovník proti maďarskej menšine pochádzajúci zo Žiliny, kde živého Maďara nikdy nevideli a predstavovali si ho ako fúzkatého Húna na chlpatom poníkovi s krivými nohami. Futbaloví fanúšikovia, ktorí napodobňujúc škrekot opice povzbudzujú hráča čiernej pleti, ktorý má len tú smolu, že je jediným černochom, ktorého doteraz zazreli. Napríklad mladá Natália, do ktorej hádzali spolužiaci šupky z banánov len pre to, že v skupine sa jej tmavá pleť vynímala inakosťou. A ktorá sa rozhodla byť prostredníkom a mostom poznania. Možno ste o nej čítali článok, ktorý bol uverejnený na blogu Živé knihy.

Projekt Živá knižnica považujem za účinný spôsob, ako naučiť deti spoznávať, spracovať a prijímať inakosť. Jedine vlastná skúsenosť s ľuďmi inej rasy, etnicity, ľudí z menšín vie rúcať predsudky. Je to totiž empíria. Preto sa vždy teším, ak sa príslušník menšiny rozhodne byť takýmto mostom poznania medzi majoritou a minoritou. Lebo tisíckrát vám môže niekto povedať, že väčšina Rómov sú slušní ľudia. No až kým takého nestretnete, budete vychádzať zo svojich predsudkov, ktoré pracujú s inakosťou ako s ohrozením.

Mária Terézia by bola možno šťastná z toho, že škola sa od jej čias ničím nezmenila. Že je stále miestom memorovania a že mladí ľudia z nej vychádzajú väčšinou gramotní. No svet sa zmenil od jej čias na nepoznanie. A takáto škola už nestačí. Neučí deti žiť, chápať, neučí ich kritickému mysleniu. A nevychováva. Proces, ktorý v nej prebieha sa nazýva výchovno-vzdelávací. No v skutočnosti je to proces podsúvania strohých informácií. Miesto, kam zážitkové učenie ani nepáchlo. Miesto, kam väčšina detí chodí s nevôľou.

Všetci očakávame, že po nás príde lepšia generácia. No naše očakávania sú nereálne. Do oveľa zložitejšieho sveta príde generácia zmätených mladých ľudí odkázaných na prvú signálnu sústavu.
Pokiaľ sa novým výzvam nového a iného tisícročia nepostavíme zodpovedne.

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

Poslankyňa NR SR, predsedníčka poslaneckého klubu Demokratickej strany, členka výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny