Denník N

Rusko je a bolo Západný svet alebo ako nám môže táto vojna priniesť spytovanie si svedomia

Podľa niektorých pohľadov a definícii Rusko nie je súčasťou Západného sveta. No na základe svojich znalostí histórie som si ho vždy tak radil do nášho Západného sveta, nie možno moderného politického, ale nevnímal som ho nikdy ako niečo odlišné čo stojí stranou. Rusko má s ostatnými krajinami dlhú históriu, vychádza z kresťanskej, antickej a Európskej kultúry. Aj filozofia komunizmu vznikla ako taká v západnom svete. Rusko a iné štáty poznali totalitu, ale iného druhu aká je v ázijskej kultúre, všetky bývalé štáty východného bloku dostali totiž šancu na demokratické smerovanie. Stačilo nepodľahnúť volaniu sily, silnej osobnosti a národnému nacionalizmu v nejakej forme.

Mnoho krajín západného sveta vo vnútri svojej spoločnosti zvádzali a zvádza ten istý boj čo zvádza posledné tri desaťročia v Rusku, len ho vybojovali inak. Rusko na rozdiel od iných štátov má len tú možnosť okrem seba poškodiť aj iné krajiny. Ako aj u iných štátov, jeho najväčšia slabosť je vo vnímaní hodnoty viac skrz čistú silu ako rozvoj. Nie ekonomický rozvoj, nie technologický rozvoj, ale kultúrny rozvoj a rozvoj inštitúcii, ktorý je v prospech každého kto v danej krajine žije.

Na začiatok by som začal rozlišovať nedokonalosť a zlyhanie. Nevnímam, že krajiny Európy zlyhali, skôr majú nedokonalú politiku. Zlyhalo Rusko a rovnako zlyhala USA, obidve najväčšie veľmoci západného sveta, kresťanského sveta. Zlyhali v miere nakoľko vojny, ktoré začali boli skôr ideologické ako utilitaristické, zlyhali v miere nakoľko ako silné veľmoci nedomysleli vždy následky svojho konania.

Cesta k demokracii je pomalá, odísť od nej sa dá celkom rýchlo. Chyba takej spoločnosti je, že rýchlo uverí dôvodom aby sa vzdala demokracie pre jej zdanlivú nedokonalosť. Chyba spoločnosti je v netrpezlivosti riešiť problémy pomalou demokratickou cestou, ktorá vždy robí dva kroky vpred a jeden vzad.

Mnoho štátov Západného sveta, mnoho jeho obyvateľov má v sebe onú ruskú mentalitu. Je ochotná uveriť vo vykonštruované zlo aby podporila reálne. A tak sú niektoré spoločnosti ochotné vrátiť sa k tradícii sily než veriť v kultúrny rozvoj a rozvoj inštitúcii, lebo v miere ich nedokonalosti ich začne vnímať ako zbytočné, než aby si dalo námahu podporiť ich zdokonalenie a počkať si naň. Nedostatok viery v modernú spoločnosť, že moderná spoločnosť je skazená je často tým krokom späť, čo ju naozaj skazí. Reformy, ktoré keď sú efektívne, nie sú vždy aj populárne, nechlácholia a neprinášajú ľuďom pocity pre ktoré by sa mali búchať do pŕs, lebo to ani nie je úloha inštitúcii, prinášať nám falošný pocit zadosťučinenia, ale bohužiaľ, koľkí ho stále potrebujú.

Viera v spoločenskú krivdu ju nepomáha odstraňovať, paradoxne ju prehlbuje. Jedna vec je byť si vedomý miery nefunkčnosti inštitúcií a systému v ktorom žijeme a druhá vôbec popierať ich význam a vyslovovať sa v prospech márnosti pri aktivite nad ich zlepšením. Sťažujú sa totiž často tí, ktorí svojimi voľbami opakovane odmietli prispievať k zlepšeniu. Na jednej strane by chceli aby sa veci zlepšili, ale na druhej strane odmietajú všetky reálne procesy, ktoré sú im ponúknuté, keď v rámci svojej osobnej voľby dávajú prednosť svojej osobnej ideológii, ktorá sa už historicky ukázala opakovane ako neefektívna či deštruktívna, ale súčasne je ľúbenejšia ako viera, že je možné systém pomaly inovovať bez viery v extrém.

Západný svet sa musí dostať z vlastného relativizmu, z posudzovania vecí selektívne bez ohľadu na to ako sme spriaznení či naopak vo vnútornom nesúlade s tým čo posudzujeme.

Úplný základ pre možnosť objektivity našich názorov je vychádzať s faktov, nie z našich prianí. Pluralita názorov sa musí rodiť nad realitou nie nad vymyslenou predstavou o svete, lebo potom všetky ďalšie úvahy sú zbytočné, keď chceme uvariť svoju pravdu a hneď na úplnom začiatku máme nesprávne ingrediencie.

Ľudia čoraz viac v celom Západnom svete začínajú žiť vo svojich bublinách, majú svoju vlastnú „intelektuálnu kaviareň“, ktorá však niekedy postráda intelekt, vedomosti, základne schopnosti pre validné spracovanie a vyhodnocovanie informácií. Je to nedostatok vôle naozaj poznať ale naopak iba želanie utvrdiť sa v tom čo už vieme, vo vlastných názoroch a presvedčení.

Mnoho ľudí môže tiež ostať stratených v tom množstve informácií, názorov a skutočností, prípadne popisov skutočností, ktoré ani nie sú skutočné. To je vždy úspech toho kto úmyselne zostrojil nejaké klamstvo a pustil ho do obehu aby niečomu slúžilo, ale klamstvo nemôže slúžiť ničomu dobrému, lebo všetko ostatné čo z neho vychádza a bude na ňom postavené nebude fungovať, môžeme iba veriť, že bude, ale nebude.

Západnému svetu chýba zodpovednosť k pravde. Viac sme rozvinuli slobodu ako zodpovednosť, ktorá mala kráčať vedľa nej a spolu s ňou. Dnes mnohým pomáha odkazovať sa na vlastný nedostatok zodpovednosti ako na ich slobodné právo. Západný svet si čoraz viac začína mýliť, že sloboda mať iný názor nie je sloboda byť v rozpore s pravdou tam kde je to preukázateľné, že tomu tak je.

Nemôžeme sa niekedy čudovať stavu vecí v spoločnosti, stavu sveta, keď sme sa rozhodli uveriť rozprávke, len preto, že sa nám práve táto rozprávka páčila. Rozprávka o dobre a zle nám niekedy iba zneprístupní čeliť poznaniu kde je pes zakopaný, je často presmerovaním problému na falošnú príčinu, ktorá nič logicky neodvodzuje, ale je postavená iba na našej ochote jej veriť.

Západný svet prežíva krízu v spoločenskej zodpovednosti tak ako niektorí ľudia prežívajú aj krízu svojej osobnej životnej nezodpovednosti a žijú na ulici, bojujú s alkoholizmom či gamblerstvom alebo sú ohromne zadlžení.

Mnoho krívd nevyplýva iba zo zlyhania inštitúcii a systému, ale aj z toho, že zlyháva tá ktorá spoločnosť a človek zlyháva ako jednotlivec. A miesto toho aby si to dotyční priznali je pre nich jednoduchšie prijať tézy o krivdách a zvaliť pôvod svojich problémov na niečo iné. Je to dlhodobé odmietanie čeliť svojim problémom zodpovedne. Ľahšie je v takej neschopnosti potom veriť, že to za nás vyrieši niekto iný silný komu veríme. A to je naše najväčšie zlyhanie.

Pripísať vinu za každý problém sa dá v podstate všade. A pritom skutočný pôvod problému vlastne je často veľmi dobre viditeľný, len to nechceme vidieť, práve keď to nie je potom jednoduché pre nás samých a museli by sme čeliť svojej osobnej výzve na nápravu.

Teraz najčítanejšie