Denník N

Socializmus – stroskotaná idea, ktorá nikdy nevymrie

Kristian Niemietz je nemecký národohospodár, ktorý študoval na univerzitách v Berlíne a Salamance. Doktorát získal na King´s College London. Pracoval v nemeckom think-tanku Inštitút pre podnikateľskú slobodu (Institut für Unternehmerische Freiheit), v súčasnosti pôsobí na britskom Inštitúte pre hospodárske záležitosti (Institute of Economic Affairs). V roku 2021 vydal v nemeckom nakladateľstve Finanzbuchverlag knihu „Socializmus – stroskotaná idea, ktorá nikdy nevymrie“ (Sozialismus – Die gescheiterte Idee, die niemals stirbt; anglický originál: Socialism – The Failed Idea That Never Dies).

Zámerom Niemietzovej knihy je poukázať na opätovný návrat socializmu ako idey; idey, ktorá síce už mnohokrát zlyhala: vo viacerých variantoch, za rozličných podmienok a v mnohých iných ohľadoch, avšak v súčasnosti sa globálne teší – zahalená do moderného hávu – publicistickej a čoraz viac aj politickej renesancii.

V minulosti sme boli svedkami viac ako dvoch tuctov pokusov o zriadenie socialistického spoločenského poriadku: napríklad v Zväze sovietskych socialistických republík, Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia, Československej socialistickej republike, Čínskej ľudovej republike, na Kube, v Demokratickej republike Kongo, Kampučskej ľudovej republike (dnešná Kambodža), v Nikarague či vo Venezuele.

Na bilancovanie úspechu či neúspechu pokusov o socializmus toho či onoho razenia stačí porovnať porovnateľné: vývoj v Nemeckej demokratickej republike s vývojom v Spolkovej republike Nemecko, v Severnej Kórei s Južnou Kóreou, v maoistickej Číne s Taiwanom či Hongkongom, v Maďarsku alebo Československu s Rakúskom, na Kube s Portorikom či vo Venezuele s Čile. Výsledok porovnania je pritom vždy jednoznačný: doterajšie socialistické modely žalostne zlyhali.

Pre poriadok treba pripomenúť, že nijaký relevantný ľavicový politik nechce znovuoživiť honeckerovské Východné Nemecko či brežnevovský Sovietsky zväz. Zástancovia socializmu pritom argumentujú, že uvedené príklady (a mnohé iné) nemajú priveľmi do činenia s ozajstným socializmom, a preto zlyhanie týchto pokusov nemá nijakú výpovednú hodnotu o socializme ako takom. Takto sa raz vo svojom tweete vyjadrila aj spolupredsedníčka nemeckej Sociálno-demokratickej strany (SPD) Saskia Eskenová, známa pre svoj ľavicový postoj: „Skutočný socializmus zatiaľ ešte nejestvoval.“

Východiskovým bodom súčasného oživenia záujmu o socializmus je podľa autora tvrdenie, že ten pravý socializmus ešte neuzrel svetlo sveta. Významný americký ľavicový mysliteľ Noam Chomsky napríklad dôvodí, že označovať Sovietsky zväz za socialistický je „hanobenie socializmu“. V tejto súvislosti Kristian Niemietz však uvádza, že neexistuje ideologický rozdiel medzi „autoritatívnymi socialistami“ á la Vladimír Iľjič Lenin a „antiautoritatívnymi socialistami“ ako Noam Chomsky, Karl Liebknecht či Rosa Luxemburgová. V úplne prevažnej časti by Leninovu knihu „Štát a revolúcia“ mohol napísať Chomsky, Liebknecht alebo Luxemburgová. Rozdiel medzi nimi spočíva jednoducho v tom, že Lenin sa dostal k moci a musel zaviesť socializmus do praxe, zatiaľ čo Chomsky, Liebknecht a Luxemburgová o socializme len písali. Autor dodáva, že za písacím stolom sa dá pohodlne vymaľovať antiautoritársky, priamodemokratický socializmus fungujúci bez nátlaku a hierarchií. Toto nebol nikdy problém. Romantických kníh o ideálnom socializme je viac ako dostatok. Problémom je pravda, keď takéto vízie narazia na realitu – politickú, sociálnu a hospodársku. Toto je jednoduchým dôvodom, prečo sa v Panteóne demokratického socializmu nachádzajú ľudia, čo buď neboli nikdy pro moci (Liebknecht alebo Luxemburgová), alebo ak pri nej boli, tak veľmi krátko (ako povedzme čilský ľavicový prezident Salvador Allende).

Keď moderní socialisti hovoria o antiautokratickej, antiautoritárskej, antihierarchickej, participatívnej a humánnej verzii socializmu, tak vôbec nejde o originálne myšlienky. O takejto verzii snívali socialisti odjakživa, ona bola vždy cieľom ich myšlienkového snaženia. „Demokratický socializmus“ môže fungovať, o tom nieto nijakého sporu, podčiarkuje autor a podotýka, že „iba v malých, homogénnych, dobrovoľných spoločenstvách s nepríliš komplexnými hospodárskymi činnosťami. Klasickým príkladom sú izraelské kibuce“.

Socializmus sa nemusí nutne zvrhnúť na stalinizmus, konštatuje Niemietz a dodáva, že ale nikdy nemôže byť ničím iným než technokratickým, hierarchistickým systémom založeným na príkazoch, zákazoch a kontrole.

Pokiaľ socialistický systém dosahuje úspechy, nikto nepopiera jeho (údajne) autentický, socialistický charakter. Prominentní ľavicoví intelektuáli ho vychvaľujú, hovoria o žiarivom príklade „pravého“ socialistického modelu. Až keď je jeho zlyhanie také očividné, že aj socialistom je to trápne a nepríjemné, tak sa dodatočne predefinuje na „nepravý“ socializmus ­– a kolotoč hľadania toho ozajstného socializmu sa začína odznova, v inej krajine, na inom kontinente.

Presnejšie povedané, západní ľavicoví intelektuáli vnímajú podľa autora „vzorový“ socializmus v jednotlivých krajinách v troch fázach:

  1. Medové týždne. Na začiatku socialistických experimentov zažívame nezriedka určité (skutočné alebo zdanlivé) počiatočné úspechy, ktoré nepopierajú ani zarytí antisocialisti. Medzinárodné renomé takýchto socialistických režimov je v tejto etape vysoké. Ľavičiari hovoria o „pravom“ socializme, ktorý treba nasledovať aj inde. To najlepšie, čo sa takémuto socializmu môže prihodiť je, že sa skončí v tejto fáze. Stane sa legendou, ktorá sa nedá nijako spochybniť ­– podobne ako rocková alebo filmová hviezda, čo zomrela krátko po prvom prenikavom úspechu. Čilský prezident Salvador Allende zostane pre socialistov navždy žiarivým hrdinom; venezuelský prezident Hugo Chávez je dnes všeobecne považovaný za trápnu, skrachovanú figúrku, ktorej podporu ľavicoví intelektuáli zamlčiavajú a nezriedka sa za ňu hanbia.
  2. Vytriezvenie. Socialistické medové týždne netrvajú nikdy dlho. Počiatočné úspechy sa vytrácajú, jestvujúce slabiny sa vynárajú na povrch čoraz jasnejšie. V tejto etape ľavičiari síce príslušný model ešte stále obraňujú, ale teraz už skôr defenzívne: Už nevychvaľujú jeho výdobytky, ani jeho dejinnú jedinečnosť, ale sa sústreďujú na údajne nečisté a nečestné motívy kritikov. Je to fáza výhovoriek, pokusov odviesť pozornosť iným smerom, úsilia odpovedať na každú nepríjemnú otázku protiotázkou spojenou s okamžitým verbálnym útokom na kritika.
  3. Toto nebol pravý a skutočný socializmus. Skôr či neskôr dospejú všetky socialistické experimenty do bodu, keď sa už ani pri najlepšej vôli nedajú obhajovať či ospravedlňovať. Každý už jasne vidí a veľmi dobre vie, že zlyhali. Intelektuáli hlavného ľavicového prúdu presmerujú pozornosť inde, o modeli mlčia a snažia sa, aby sa naň zabudlo. Onedlho začnú popierať, že išlo vôbec o socializmus, aby sa v príhodnú chvíľu začali nadchýnať novým modelom socializmu na inom kontinente – pomaly ale iste sa začína fáza 1.

Hlavne treťou fázou sa v širokej verejnosti vytvorí dojem, že všetky doterajšie socializmy boli nesprávne pochopené alebo zle realizované. Prosto – vždy keď zlyhá ten či onen socialistický vzor, tak sa spätne označí za nepravý, skreslený, falošný. A následne sa čaká, kým sa na obzore nevynorí nový, tento raz určite správny socializmus.

Následne Kristian Niemietz poukazuje na zaujímavú skutočnosť, ktorá takisto prispieva k atraktivite socialistov. O zlyhaných socialistických modeloch hovoria v absolútnej väčšine kritici socializmu. Jeho zástancovia však neanalyzujú ich zlyhanie. Mlčia o stalinistickom Sovietskom zväze, maoistickej Číne, polpotovskej Kambodži alebo chavézovskej Venezuele. Už upierajú pozornosť na budúcnosť, na nové socializmy. Hľadajú nový, tento raz skutočný model socializmu. V kocke: Kritici socializmu sú večne hundrajúci pesimisti a zástancovia sú zasa optimisti snívajúci o žiarivej budúcnosti.

Kniha Kristiana Niemietza „Socializmus – stroskotaná idea, ktorá nikdy nevymrie“ stojí v každom prípade za prečítanie. Zástancovia socializmu sa pri tom môžu zamyslieť o zmysle či nezmysle neustáleho hľadania toho „pravého“ socializmu. Kritici socializmu zase pouvažovať nad tým, ako zvýšiť príťažlivosť kapitalistických (trhovo-hospodárskych a demokratických) ideí a zlepšiť ich funkčnosť v súčasnom svete.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Teraz najčítanejšie