Denník N

V čom sme sa v Putinovi mýlili a čo nás ešte čaká

Michal Styk - SIAF 2004
Michal Styk – SIAF 2004

22 rokov dozadu, 11. marca 2000 hrali v Marinskom divadle premiéru opery Vojna a Mier. V cárskej lóži sedel britský premiér Tony Blair, ktorého hostil Vladimír Putin, ktorý bol poverený výkonom prezidentských právomocí. Pri vchode do divadla, lídrov čakala neveľká demonštrácia s heslami: “Putin = vojna”*

Vladimír Putin sa len niekoľko mesiacov predtým dostal do funkcie premiéra nielen kontroverzným spôsobom, ale čo je pre náš kontext dôležité, dostal k moci po sérii operácií, ktoré mnohí považovali za tzv. false flag operácie – mesiac potom ako sa dostal do funkcie, musel riešiť teroristický útok v Moskve, pri ktorom zahynuli stovky občanov, a dva dni od vymenovania do svojej funkcie sa začala vojna v Čečensku. Nastúpil do obdobia kedy sa nemusel zaoberať ekonomikou, alebo strácať body súbojom s inými politikmi.

Popularita mu nadmierne rástla. Čím väčší problém a ohrozenie, tým viac získaval popularitu. Túto rovnicu si veľmi dobre zapamätal. O tri mesiace neskôr sa stal prezident v zastúpení. To viedlo k tomu, že Putin sa dostal k moci ako vojnový prezident. Anexia Krymu v roku 2014 tiež prišla v ťažkom čase pre Putina. Teraz sme svedkami ďalšej veľkej vojenskej operácie keď jeho popularita doma klesá kvôli nezvládnutej pandémií, a hlavne menej ako dva roky pred tým, ako bude chcieť opäť kandidovať vo voľbách. Mýlime sa, keď vidím tento opakujúci sa vzorec? Alebo inak, rovnica ktorú mu v divadle nastavili ako zrkadlo pred 22 rokmi prorokovala celú budúcnosť, ktorú nám so sebou prinesie?

Adhockracia

Michail Zygar vo svojej knihe Všetci mocní Kremľa skonštatoval, že za tých 15 rokov dejín Ruska ktoré v nej popisoval “nemali jasnú logiku. Reťaz udalostí, ktorú sa mi podarilo pospájať, naznačuje, že ani Putin, ani jeho okolie žiaden plán ani žiadnu jasnú stratégiu nemali. Všetko, čo sa odohráva, sú len taktické kroky, operatívna reakcia na vonkajšie podnety, ktoré nevedú k žiadnemu konečnému cieľu.”*

Jedno je isté, Putinov pôvodný zámer na Ukrajine nevyšiel a vzhľadom na to, že prepálil celú večeru, varí každý deň z nových surovín. To, že mu nejaký plán nevyšiel (zosadiť vládu v Kyjeve behom 3 dní), znamená len jedno a to, že jeho nový plán, a možnosti sa deň za dňom menia a možnosti zužijú, čo nemusí nevyhnutne znamenať, že to bude lepšie pre Ukrajinu, alebo svet.

Tak ako aj v knihe písal Michail Zygar, Putin sa nerozhoduje sám, ale načúva svoim yes-manov a sykofantom – a dôležitá informácia ktorú nám potvrdil na viacerých príkladoch je že v Kremli málokedy mali pevný plán, a že skôr reagovali na to ako sa situácia vyvíjala. Takže stratégos do istej miery áno, ale tak maximálne len na 3 ťahy dopredu.

Západní analytici, ktorí predpovedajú ďalšie akcie ruského lídra, by si mali uvedomiť, že ani sám nevie, čo urobí najbližšie. A to je asi na tom to najhoršie. Nemať žiadny plán, žiadny end-game (s Ukrajinou, s ukrajinským prezidentom), a mať tým pádom všetky karty na stole  – a najmä mať stále nabitú jadrovú, prípadne biologickú zbraň pod hracím stolom.

Spomínaný ruský autor Zygar, nie je sám kto niečo podobné tvrdí. Expert na postsovietske Rusko, Mark Galeotti vo svojej svojej knihe “We Need to Talk About Putin: How the West Gets Him Wrong” načrtáva presvedčivý obraz vládcu Kremľa a Ruska, ktoré momentálne dnes nemá ani také jasné politické štruktúry, aké mal dakedy Sovietsky zväz. Galeotti zavádza termín „adhockracia“, ktorý opisuje systém, kde sa jednotlivci a inštitúcie predbiehajú v tom, ako potešiť svojho šéfa.

Najstrašidelnejším príkladom môže poslúžiť zastrelenie novinárky Anny Politkovskej, ktorá bola surovo popravená presne v deň Putinových narodenín. Ako darček. Niečo zhnité až do jadra musí byť v krajine kde „politická súťaž“, prebieha len v rovine, kto má lepšiu kuráž a ambíciu sa zapáčiť ich cárovi. Na toto teda veľký pozor, Putin je obklopený len ďalšími krkavcami, a jeho náhrada nemusí nevyhnutne znamenať výhru. Ruský líder si za ten dlhý čas čo vládne vychoval generáciu miniputinov a treba sa pripraviť na to, že v budúcnosti budeme konfrontovaní s putinistickým Ruskom, aj keď na jeho čele už nebude stáť on sám.

Terror doma a aj na Ukrajine

Čo dokázal za posledný mesiac celému svetu Vladimír Putin je len to, že väčšina odhadov a analýz sa nenaplnila. To však môže byť koniec koncov kontraproduktívne aj pre samotného Putina, pretože tým dosiahol len to, že si získal nielen pozornosť tých čo mu ju predtým až tak nevenovali (Nemecko, Švajčiarsko), a teda patrí sa skonštatovať, že cár sa tak trochu viac prerátal.

Spočiatku si myslel, že sa zopakuje krymský scenár. Nerátal s odporom. Putin sa nechal oklamať vlastnou propagandou o tom, že Ukrajina je nefungujúci štát, umelý národ s oslabenou armádou. Ako sa pre denník N vyjadril Abbas Galľamov, ktorý pracoval priamo pre Putina: “musíte pochopiť, že on si nemôže dovoliť porážku a hlavne nie od Ukrajiny. Mysleli si, že Zelenskyj utečie niekde do USA, ako by to urobili oni. Ako všetci skorumpovaní úradníci. Rusi Zelenského nepochopili. On je herec a oni mu dali svetové javisko, a dali mu aj publikum.”

Ruský prezident si nemôže dovoliť prehrať, pretože by to znamenalo úplný opak toho čo sa snažil dosiahnuť, a teda rešpekt a uznanie. Po 22 rokoch na postoch premiéra a prezidenta sa cíti ukrivdený, že ho svet a najmä Západ stále neberie vážne. Dokonca ešte aj tá Ukrajina si stále robí čo chce, a v jeho očiach potrebuje dostať zopár výchovných faciek. Lenže zatiaľ to vyzerá na fiasko na opačnej strane. Po dvoch dekádach premenlivého vládnutia na dvoch kreslách vidíme, že “jeho” armáda ťahá za kratší koniec v tejto vojne. Jeho výstavná skriňa je demoralizovaná, má vysoké straty, je zle organizovaná, a technicky nedostatečne vybavená. Nikdy nie je dobré znamenie začať inváziu s potravinami, ktoré sú dosť staré na to, aby samé narukovali…

Veď si to porovnajme: V nedeľu, 20. Marca to bolo presne 19 rokov čo medzinárodná koalícia vedená na čele s USA zaútočila v Iraku. Nechajme teraz dôvody na inváziu bokom, isté fakty a porovnania s prebiehajúcou inváziou u našich susedov si pýtajú pozornosť.

Najviac udrie do očí asi nasledovné porovnanie: zatiaľ čo na Ukrajine občania bojujú o každý jeden život, na ruskej strane vidíme, že na vlastných obetiach im až tak nezáleží. Taká klasická Stalinovčina. Hovoria za to mimoriadne vysoké čísla zabitých ruských vojakov (brancov) v doterajšej vojne na Ukrajine. Keď fakty nepustia, že za celých približne 9 rokov pôsobenia spojeneckých vojsk v Iraku boli straty dokopy 5,000 vojakov (a to hovoríme po tom ako boli dobité po ťažkých bojoch miliónové mestá, ako napríklad Bagdad s 8 miliónmi obyvateľov!) – rusi po vyše dvoch týždňoch stratili také isté číslo svojich vojakov a to ešte majú pred sebou 4 miliónový Kyjev. A nezabúdajme, že súbežne s vojnou v Iraku mali američania dosť početné vojsko v Afganistane.

Ďalším markantným rozdielom je, že zatiaľ čo spojencké vojská v Iraku museli svoje vojská s technikou, logistickou podporou doslova premiestniť na iný kontinent – zatiaľ čo ruská invázia sa deje takpovediac za ich humnami, ktoré poznajú ako svoju dlaň. Neskutočná výhoda pre rusov, ktorá ostala nevyužitá.

Jeden výrazný rozdiel medzi týmito dvoma inváziami je aj v tom, akým spôsobom sa začali. Zatiaľ čo George Bush Jr. jasne vopred varoval irackého prezidenta, a dal mu aj ultimátum, že ak do 48 hodín sa nevzdá, tak spojenecké vojská spustia inváziu – ruský prezident svoj vojenský útok na Ukrajinu tajil do samotného začiatku, a po celý čas sa tváril, že masívne zhromažďovanie vojakov na hraniciach slúži len na cvičenie. Ani tento podlý a zákerný ťah však Putinovi výrazným spôsobom nepomohol.

Keď americké jednotky vtrhli do Bagdadu, vítali ich tisíce nadšených iračanov, a boli vďační, že ich zbavili diktátora. Áno, ich radosť bola predčasná, pretože tá vojna stála ich krajinu strašne veľa obetí, ale jedno je isté už teraz: ak sa raz vôbec dostanú ruské vojská do centra Kyjeva, budú ich tam vítať s molotovými koktejlami, a namiesto zvesenej sochy Saddáma Husajna, po tejto vojne v centre Kyjeva raz vyrastie socha prezidenta Zelenského.

Iste, Putin má ešte stále veľa vojakov k dispozícii, a nebude ich váhať obetovať na oltár vojny tak ako to robil bez mihnutia oka Stalin. Avšak rozdiel medzi Stalinom a Putinom je najmä v tom, že zatiaľ čo prvý bojoval proti skutočným nacistom, ten druhý si ich musel vymyslieť. Putin je tyran, s nábehom na titul vojnový zločinec, ktorý nešetrí nepriateľa, ale aj svoj ľud. Politológ Francis Fukuyama, reagoval po udalostiach minulý mesiac na svojom twitteri nasledovne: “Predtým ako sa tyran stane tyranom v zahraničí, sa musí stať tyranom doma.” Zatiaľ má ruský prezident verejnosť naklonenú na svojej strane, ale keď začnú chodiť domov sústrastné listy a branci v truhlách, začne prihárať Putinovi aj doma. A toto nebude už len niekoľko statočných žien s prázdnymi transparentami…

Spomínaný autor Mark Galeotti tvrdí, že Putinovým najväčším zahranično-politickým úspechom je to, že nás presvedčil, aby sme preceňovali jeho moc.Putin bol dlho považovaný za veľmajstra geopolitickej stratégie, hlavou mafiánskej hydry, subjektom konšpiračných legiend, a apoštolom akejsi pan-nacionalistickej ideológie s prvkami imperializmu. Systém, ktorý riadi je vysoko kleptokratický a nebezpečne vražedný. Ako povedal John McCain o Rusku: ”dnes je to len benzínová pumpa s jadrovými zbraňami.

Druhá vec je už naša povestná sentimentálna predstava Ruska a jeho krčmové idealizovanie sily. Čo sa týka toho fantasmagorického panslavizmu a “slovanského bratstva”, práve minulý týždeň samotný Putin potvrdil tento blud, keď povolal 40,000 bojovníkov zo Sýrie aby išli bojovať na Ukrajinu. Slovanský štát povoláva moslimských hrdlorezov aby šli vraždiť ďalších slovanov. Ak už táto veta neotvorí aj tomu najorthodoxnejšiemu konšpirátororovi a šítiteľovi geopolitických dezorientácií oči, tak už potom naozaj nič. Tento nechutný fakt však svedčí najmä o tom, ako nepripravený bol Putin, materiálne, organizačne, a ako varí každý deň z nových surovín, ktoré mu postupne dochádzajú, a ako sa mu pomocní kuchári demoralizovane otáčajú chrbtom. Dlho sme boli v tom, že Rusko má druhú najlepšiu armádu na svete, ale až teraz už vieme, že má druhú najlepšiu armádu na Ukrajine…

A teda sa dostávame k tomu, čo ostalo teraz Putinovi na rukách a to je hroziť jadrovými zbraňami, pretože to je to jediné čo má stále váhu a čím sa dokáže vyhrážať najmä Západu aby sme sa otočili chrbtom k pomoci, ktorú žiada Ukrajina. Demoralizovaní a dezertujuci vojaci, protesty v uliciach, krachujúce banky a celá ekonomika, tvrdé sakcie ktoré pocítia všetci od jeho odligstchov az po občanov. To však, že kam až k akým provokačným krokom sa sám vmanévroval Putin, je len prejav jeho slabosti.

Často opakujem tento citát od Marka Twaina – „História sa neopakuje, ale rýmuje sa“ –  a ostreľovaním jadrovej elektrárne spred dvoch týždńov dozadu na Ukrajine, sledovala ruská armáda len jeden zákerný cieľ. Vzhľadom na to, že samotná elektráreň sa nachádza len kúsok od ruských hraníc dáva tomu celému len jeden zmysel: V prípade rádioaktívneho úniku na ruské územie by Putin mohol doma povedať, že Ukrajinci zničili jadrovú elektráreň náročky, a že si to pýta odvetný útok, v podobe použitia aspoň taktickej jadrovej zbrane, v rámci quid-pro-quo, ktoré by slúžilo zároveň na odstrašenie západu. Také podpálenie Reichstagu po rusky. Neviem koľkýkrát sa budú tieto rýmy z histórie recyklovať, ale tu končia srandy.

Toto je presne to čo treba prizvukovať tým, ktorí zaslepene tvrdia, že “toto je vojna medzi USA a Ruskom” alebo, že “nás sa táto vojna nás nemôže týkať”, nuž, začne sa nás týkať, a je len otázka času a miery akým spôsobom. Nemyslím si, že za aktuálnych podmienok, by Putin mal chuť testovať schopnosť členských krajín NATO držať spolu, ale čo ak toto je jediné čo mu ostáva ako žolík v rukáve?

Putinovi sa totálne pred vojnou rozpadla diplomacia (svojím pričinením zadávania nerealistických požiadaviek), a keďže vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami, neostáva mu teda nič iné, ako iným spôsobom na seba upútať ešte väčšiu pozornosť a len ďalej eskalovať konflikt. Po vojne sa určite bude chcieť ulakomiť na Azovské more, a zároveň spojiť Doneckú a Luhanskú oblasť s Krymom, ako aj územia medzi nimi a až po Odesu. Ale to v tejto chvíli by bolo pre neho málo. On potrebuje víťazstvo. Ak toto bol cieľ pred mesiacom, dnes a zajtra to bude už niečo iné. Hypersonická zbraň bola použitá, check. Čo máme ďalej na sklade, čím sa ideme odstrašujúco pochváliť? Celý jeho politický odkaz bude o tom. Putin sa teraz nemôže zastaviť. Čo bude v blízkej budúcnosti nasledovať nielen pre Ukrajinu je zlý scenár, horší a katastrofálny.

Nedajte sa oklamať. Aj my sme už nejaký čas vo vojne. Zatiaľ síce len v ekonomickej, informačnej, a teda hybridnej, ale aj tá je len akýmsi introm pred tou horúcou. Ale toto je informačná vojna s celým spektrom pôsobnosti a to, čo sa deje v rámci dezinformačných kanálov má za úlohu len rozdeliť, polarizovať a hlavne obmäkčiť nepriateľa. Obviňovať NATO, alebo obviňovať USA z vojny na Ukrajine je absurdné, ale niekto sa toho vždy chytí. Presne na to je zameraná ruská informačná vojna a psychologická operácia: rozdeľuj a panuj. Aj tento terén u nás starostlivo zasieva. Inými slovami sme vo vojne, už veľmi dlho, ale ešte to nie je horúca Tretia svetová, a oheň sa ešte nerozšíril do celého sveta. Zatiaľ horí “len” susedova strecha a dvor…

Tak ako svet nevidel prichádzať Hitlera, zlyhali sme aj my, keď sme nevideli prichádzať Putina? Mali sme viacero varovných signálov: vojna v Čečensku, teroristické činy na domácej pôde, doslovné otravovanie ruských občanov žijúcich v zahraničí, zatváranie opozície, zostrelovanie lietadiel, napadanie susedných štátov. Napokon, na tom proteste v marci 2000 pred divadlom, kde sa paradoxne odohrávala premiéra opery Vojna a mier, tí ľudia ktorí držali transparenty, mali po celý ten čas osvietenú pravdu: Putin = Vojna.

 

* zdroj: Michail Zygar – Všetci mocní Kremľa (Absynt, 2016) str. 29

 

Teraz najčítanejšie

Michal Styk

Stresom prerastený workoholik, ktorý jednou rukou analyzuje politiku a druhou sa strastiplne venuje svojím kreatívnym nápadom, aby prerástli do reality a popri tom sa venuje neziskovým organizáciám a doktorandskému štúdiu. Milovník antického všetkého, občasný maratonec, hudobný nadšenec a zberateľ kvalitnej spoločnosti, ktorá stojí za ten investovaný čas.