Denník N

Z našej energetickej závislosti na Rusku nás môžu zachrániť statočné národy Ukrajiny a Gruzínska.

Suverenita Ukrajiny a Gruzínska musí byť naším cieľom nielen preto, že je psou povinnosťou civilizovaného sveta chrániť právo, morálku, humanizmus, či právo národov na sebaurčenie. Suverenita Ukrajiny a Gruzínska je aj v našom ekonomickom a geopolitickom záujme.

Róbert Fico dňa 22.3. urobil tlačovú konferenciu, na ktorej opätovne zopakoval, že je najprv Slovák, potom Európan, a až tak Naťák. Ako inak – znovu klamal. To, čo na svojej tlačovke ohľadom dovozu ropy a plynu z Ruska predviedol, perfektne zapadá do jeho opätovného návratu do čias, keď bol ešte v opozícii v rokoch 2002-2006 a veľmi sa hrnul do náručia rôznym diktátorom, či iným autokratickým režimom, pričom táto jeho politika 4 svetových strán skončila v momente, kedy pustil na Ukrajinu reverzný tok plynu. Od tohto momentu mu nerobilo problém prijať tzv. „euroval“, prijať teroristov z Guantanáma, tlačiť sa do tzv. jadra EÚ a pod. V období vlád Smeru málokedy kritizovali západ, pretože naším komunistom v Rolexkách veľmi chutili eurofondy.

Túto „neveru“ však Kremeľ samozrejme nemohol tolerovať, a preto si hľadal iných „koňov“, ktorí mali za cieľ destabilizovať politický systém na Slovensku a poťažmo škodiť ekonomickým a politickým záujmom EÚ a NATO. Priznám sa, že som kedysi sledoval (na vlastné riziko) aj konšpiračné weby, ktoré sa „záhadne“ po roku 2014 viac profesionalizovali. Dnes už máme videá a vieme, kto za ich profesionalizáciou stál.

Kým Hlavné správy a iné portály preberali bláznivé konšpiračné teórie spoza veľkej mláky (chemtrails, ilumináti, a iné nezmysly), tak pre bežnú populáciu tieto bludy samozrejme vyznievali smiešne a verilo im len niekoľko málo jednoduchších ľudí. Predsa len, ani kapitán v zálohe by neveril, že žido-jaštery nás chcú otráviť tak, že minerálnu vodu balia do „živých“ plastov, ktoré sa pri pití uvoľňujú a ovplyvňujú našu nervovú sústavu. Po anexii Krymského polostrova však môžeme zreteľne vidieť, že sa úroveň článkov, ich prezentácia, forma či koncept zmenili.

A nielen to. Zrazu začali na týchto „alternatívnych“ weboch dominovať rôzni ľudia z minulosti alebo aj tí, ktorí mali ešte len do vrcholovej politiky vstúpiť, a ktorí vo väčšej či menšej miere ťažili z toho, že mali blízko k Rusku, resp. ku kremeľskej klike. Je jedno, či spolupracovali dobrovoľne alebo sa nechali skorumpovať v období po nežnej revolúcii, alebo naši „bratia“ v Moskve mali na nich „zaujímavé“ informácie, alebo sa, nebodaj, chceli zviditeľniť a vstúpiť do politiky.

Ficova „nevera“ samozrejme neostala nepovšimnutá. Sám som v nemom úžase sledoval, ako sa napríklad istý Andrej zo SNS v rôznych alternatívnych diskusiách navážal do vtedy v plnej sile vládnuceho premiéra Fica, že je prozápadný, len preto, aby po voľbách 2016 hájil záujmy Kremľa v novej vláde. Alternatívne weby však dávali priestor aj iným „pronárodným“ stranám, akými sú ĽSNS, KSS, neskôr Vlasť a pod. Ruská piata kolóna teda trestala Smer a preferenčne ho oslabovala na úkor rôznych extrémistických strán. Dnes sa však zdá, že sa Smer opätovne dostal do područia Moskvy, a tá ho na oplátku odmenila tým, že alternatívne média ho začali ospevovať ako opozičného lídra v boji za Slovensko a proti západným agentom. Nebude náhoda, že jediný tlačený špeciál Hlavných správ bol plný smeráckej propagandy.

Donedávna som si však myslel, že Ficova rétorika je taká len preto, aby preberal voličov, ktorých od roku 2014 strácal v prospech iných strán s červeno-hnedým podtónom. Jeho posledná tlačovka, ktorú som si pozrel po dlhom čase, ma však presvedčila, že to tak celkom nemusí byť pravdou, nakoľko v nej predseda Smeru de facto stál v úlohe ruského sluhu a hovoril presne to, čo je v záujme Ruskej federácie, ale presne v protiklade s tým, čo je dôležité či už pre Nás, alebo pre EÚ, či NATO.

Strach z toho, že boj proti korupcii by mohol dopadnúť aj na neho, je zrejme dostatočne silná motiváciou, inak si nie som istý, či by opustil istotu bohatého západu (eurofondov) a vykročil smerom k Rusku. Každopádne, je pravdou, že v súčasnosti sú najmä východné štáty EÚ závislé od ruského plynu. Avšak nie je pravdou, že alternatívou je iba plyn z USA.

Kľúčom k tomu (a možno aj jedným z hlavných dôvodov Ruskej invázie do Ukrajiny a Gruzínska v rokoch 2014 a 2022, resp. 2008), je suverenita, územná celistvosť a členstvo v NATO a EÚ týchto dvoch bývalých sovietskych republík. USA a EÚ sa dlhodobo snaží o to, aby sa závislosť Západnej Európy na rope a plyne neorientovala iba na autoritárske režimy Ruskej federácie, resp. štátov blízkeho východu, ale aby sa našli aj lacné a dostupné alternatívy z Kaspického mora, resp. z nálezísk plynu na Ukrajine.

Tieto plány samozrejme nie sú nové a vznikli prakticky ihneď po tom, čo sa rozpadol Sovietsky zväz. Západné štáty chceli vybudovať plynovod a ropovod z Baku, ktorý by viedol do Gruzínska, cez Čierne more na Ukrajinu, až do Európy. Diverzifikácia a konkurencia je pre štáty EÚ výhodná ako z ekonomického hľadiska (vyššia ponuka = nižšia cena), tak z geopolitického, nakoľko Ruská federácia využíva našu závislosť na ich nerastných surovinách ako geopolitickú zbraň.

Netvrdím, že by Rusko nemalo bez nás komu predávať svoj plyn a ropu. Určite by našlo alternatívu v podobe Číny či Indie. Avšak my by sme získali obrovskú výhodu oproti Rusku v tom, že v prípade agresívnej či hybridnej vojny proti nám, by sme nemuseli premýšľať nad tým, či náš priemysel a domácnosti budú mať nerastné suroviny alebo nie. V horšom postavení by bolo samozrejme Rusko, ktoré bez západných technológií veľmi fungovať nevie.

Oblasť Kaspického mora bola v 90-tych rokoch považovaná za novú Aljašku, resp. Severné more. Tieto obrovské náleziská ropy a plynu čakali len na to, kým padne Železná opona a krajiny medzi sebou začnú konečne slobodne obchodovať. Slobodný obchod medzi Západom a Kaukazom mohol priniesť nielen blahobyt a mier v týchto post-sovietskych štátoch, ale navyše im mohol pomôcť v nastolení demokracie a právneho štátu. Samozrejme, by neboli asi takej úrovne a kvality, ako ich vnímame my v Európe, avšak túžba Kaukazských národov po slobode a prosperite bola značná.

Nanešťastie, do dnešných dní sa plnej nezávislosti od Ruska podarilo dosiahnuť iba Azerbajdžanu. Je tomu tak najmä preto, že Azerbajdžan ihneď po kolapse Sovietskeho zväzu začal nadväzovať diplomatické styky s krajinami NATO, a navyše ich chráni regionálna veľmoc – Turecko. Snahy Gruzínska alebo Ukrajiny stať sa členom NATO, či EÚ, Rusko „odmenilo“ vojenskou inváziou. Predstavme si, že by sa tieto dva štáty dostali pod ochranu Západného sveta. Ruský útok by tým pádom nebol možný. A nielen to. Ukrajina a Gruzínsko by muselo urobiť podobné reformy, ktoré sme museli urobiť aj my, a vďaka ktorým by sa tieto investície mohli zrealizovať.

Najväčším problémom, prečo sa v konečnom dôsledku Západom preferovaný plynovod a ropovod na trase Baku – Gruzínsko – Ukrajina – EÚ nezrealizoval, bolo to, že Ukrajina či Gruzínsko nemalo proreformnú vládu v období, keď sa Rusko zmietalo v chaose. Je totiž len ťažko mysliteľné, že by nejaké západné korporácie investovali do tak rizikových štátov bez toho, aby mali nejakú garanciu, že ich majetok bude chránený. Či už proti vyvlastneniu alebo proti vojenským zásahom.

Analogická situácia platí samozrejme aj pre Slovenskú republiku. Nie je náhoda, že masívne investície na Slovensko prišli až vtedy, keď sme urobili potrebné reformy, nastolili sme ako-tak právny štát a dostali sme sa do NATO, resp. do EÚ. Pre investorov je omnoho menej rizikové investovať do krajiny, ktorá, aj keď má problémy (my ich máme neúrekom), nie je ohrozená žiadnymi „zelenými mužmi“, resp. im nehrozí vyvlastnenie. A keby aj, tak by sa mohli obrátiť na medzinárodné inštitúcie, ktoré každý členský štát, či už NATO alebo EÚ, musí rešpektovať.

Pre Slovensko, Európu, NATO a pre svet je teda veľmi potrebné, aby sme Ukrajine a aj Gruzínsku pomohli obnoviť ich suverenitu, nezávislosť a aby sme začali s nimi obchodovať. Najlepší spôsob, akým im môžeme pomôcť, je ukázať Rusku, že už ďalej nemáme záujem odoberať od nich plyn, pokiaľ od svojich imperialistických chúťok, ktoré boli smutnou kapitolou aj našich dejín, neodstúpia. Pomoc Ukrajincom nie je len v našom geopolitickom záujme, ale ako vidíme, aj v našom ekonomickom záujme. O morálnom záväzku pomôcť ľuďom, ktorí sú pod takým masívnym útokom, ani nehovoriac.

Róbert Fico to ale vidí inak. On v súlade s tým, že mu pravdepodobne vyhovuje naša energetická závislosť od Ruska, ktorá je nekonečne v protiklade s našimi národnými záujmami, vytvára falošnú dilemu, že buď ostaneme závislí na ruskom plyne a rope, alebo budeme plniť vrecká už aj tak bohatým Američanom. Ani jedno a ani druhé nie je pravdou. Nemusíme byť závislí od Ruského plynu, aj keď je pravdou, že výstavba plynovodov a ropovodov trvá nejaký čas. Nie je pravdou ani to, že Američanom vyhovuje, ak budeme od nich odoberať drahý plyn.

Ľavičiari sú väčšinou ekonomickí plochozemci. A ako pre väčšinu plochozemcov sú niektoré veci skryté. Čo je vidieť, je fakt, že Americkí producenti skvapalneného plynu by mali objektívne vyššie zisky. Čo už tento ekonomický plochozemec nevidí, je druhý fakt, že Európe by to z dlhodobejšieho hľadiska spôsobilo nižší ekonomický rast, možno aj stagnáciu, a tým pádom by sme nakupovali menej iPhonov, menej Macbookov, menej hamburgerov a pod. Americkej vláde, resp. ekonomike, by to teda vyhovovalo omnoho menej, ako keby sme mali možnosť dovozu lacného plynu a ropy z nálezísk z Ukrajiny alebo Kaspického mora.

Nielenže by sme mali viac peňazí, ktoré by sme mohli minúť na spotrebný tovar made in USA, navyše by klesla aj cena ropy, čím sa očividne a logicky znižujú výrobné náklady nie len v EÚ, ale aj v USA. Nie je totiž náhoda, že sa vlády Spojených štátov snažia držať cenu ropy v normálnych hladinách. Možno aj z toho dôvodu prezident Trump po teroristickom útoku na Saudsko-Arabské ťažobné polia napísal na Tweeter: „There is plenty of Oil“, v snahe ukľudniť trh a znížiť cenu vtedy stúpajúceho čierneho zlata.

Ukrajine a Gruzínsku musíme pomôcť. Morálne, materiálne, vojensky, diplomaticky. Musíme presvedčiť Rusko, že násilie a vojenské intervencie v 21. storočí nemajú miesto. Vysvetliť im, že časy, kedy sme sa nechali vydierať, skončili. To však samozrejme neznamená, že by sme na veky vekov mali s Ruskom prestať obchodovať alebo spolupracovať. Práve naopak. Aj Rusi si zaslúžia mať možnosť žiť normálny plnohodnotný život. Presvedčme ich, že sa nás nemusia báť. Verím, že život v mieri, obchode a pokojnej kooperácii je možný. Urobme pre to maximum, aby už žiaden človek netrpel len preto, lebo sa partička mocných zubami a nechtami drží žezla.

Teraz najčítanejšie

Rastislav Jusko

Som doktorandom trestného práva na PEVŠ, a expertom ODS pre právo a ekonómiu.