Denník N

Stavia sa štát k environmentálnym záťažiam zodpovedne? Envirozáťaže treba riešiť teraz!

Problém environmentálnych záťaží sa začal aktívne riešiť iba nedávno. Bude preto treba ešte mnoho úsilia na to, aby čistá voda, vzduch a pôda boli na Slovensku samozrejmosťou. Touto aktivitou by sme radi k tomuto úsiliu prispeli. Tento blog mal byť pôvodne zverejnený 25. 2.

Spolu s porušovaním slobody slova či cestovania sa počas obdobia socializmu vo veľkom porušovalo aj právo na priaznivé životné prostredie. Režim roky znemožňoval ľuďom, aby upozorňovali na závažné problémy v ochrane prírody. Nielenže boli pripomienky verejnosti ignorované, ale ľudia, ktorí sa ozvali, boli perzekvovaní.

Samozrejme, že v minulosti neboli dostupné také technológie, aké máme k dispozícii dnes, no až príliš často sa volila cesta znečistenia na úkor zdravia a prírody. Zistenia o škodlivosti určitých postupov sa nepretavili do zmeny týchto postupov napriek jestvujúcim alternatívam. Príkladom sú kyslé dažde, ktoré ustali až vďaka útlmu priemyslu a lepšej regulácii po rozpade režimu.

Treba tiež vnímať, že za znečistenie, vzniknuté počas života akejkoľvek generácie, nesú následky najmä nasledujúce generácie ľudí. Mladý organizmus je totiž na rôzne chemikálie citlivejší a mnohé látky sa časom rozširujú do vzdialenejšieho prostredia – a čo je hlavné, zostávajú v ňom aj desiatky rokov. Lokalizovaný problém robotníkov*čok v továrni sa tak stáva ešte závažnejším.

V čom je vlastne problém

Napriek snahe odseparovať škodlivé látky na rôzne skládky, ochrana pred ich únikom nikdy nie je dokonalá. Metódy našich predkov narazili na zub času a nezlomnú fyziku.

Ohrozená je pitná voda, ktorá sa v podzemných rezervoároch zbierala tisícky rokov. Dostupnosť vody už nebude na mnohých miestach samozrejmá. Bezpečná nebude ani pôda, ktorou táto voda plná toxínov zo zdroja znečistenia prechádza, nehovoriac o vznikajúcich plynoch a prchavých látkach, ktoré sa kontrolujú ešte ťažšie. To je v skratke prapodstata problému.

Človek následne mnohé z týchto látok vo svojom tele hromadí. Ide o bioakumuláciu, jav spôsobený tým, že sme na vrchole potravinového reťazca. Typickým príkladom je DDT, ktoré sa takto hromadilo v organizmoch dravých vtákov a zapríčiňovalo príliš krehkú škrupinu vajec a následné hynutie potomstva. Niektoré látky aj pre tento princíp nie sú bezpečné pri žiadnej úrovni výskytu v prostredí. Telo sa ich nevie zbaviť.

Odkalisko Rudňany je príkladom lokality, obsahujúcej látku len ťažko odstrániteľnú z prostredia a našich tiel, ak sme ju tam už dostali. Ide o ortuť, ktorá sa v tomto odkalisku vyskytuje v takých množstvách, že sa ráno vie vyzrážať vo forme kvapôčok na listoch nízkych rastlín. Napriek závažnosti to je dlhoročne neriešený problém.

Slovensko v kocke

Slovensko ale obsahuje aj záťaže v husto obývanom prostredí. Rozsiahly areál medzi Vajnorskou a Račianskou ulicou v Bratislave, známy ako Istrochem, svoj najväčší rozmach zažil počas socializmu, podobne ako iné podniky zamerané na ťažký priemysel. Dnes sa do schátraného areálu iba pomaly navracia život. Sčasti preto, že táto lokalita je zaťažená rozsiahlym znečistením.

Vyrábali sa tu pesticídy, hnojivá, ale aj trhaviny či kyselina sírová. Všetko nebezpečné chemikálie. I tak často končili povylievané a vysypané na zemi, až sa z nich vytvorila súvislá vrstva znečistenia – a ako to už s chemikáliami býva, spolu so zrážkami putujú v smere tečúcej vody. Smerom do podzemia. Smerom k zdrojom pitnej vody.

S Istrochemom súvisí skládka nebezpečného odpadu v Budmericiach, ako aj skládka vo Vrakuni a v Žabom Majeri. Posledné dve sú rovnako ako samotný Istrochem priamo v hlavnom meste a skoro neriešené. Skládku vo Vrakuni iba pred verejnosťou prekryli dvojmetrovou vrstvou zeminy. Je otázne, či nám pri týchto dlhodobo odkladaných problémoch pomôže postaviť nejaký múr – je možné, že je iba otázkou času, kedy Bratislava stratí svoje najväčšie zdroje pitnej vody.

V centre totiž nájdeme aj oblasť po zbombardovanej rafinérii Apollo. Samotná rafinéria sa už dávno stala minulosťou a nahradil ju Slovnaft, ktorý ma tiež svoje problémy. Spomenutie si zaslúži z jednoduchého dôvodu. Dokresľuje už očividné pravidlo, že na tieto veci sa proste kašlalo. Rovnako ako v prípade Istrochemu, neprišlo ani tu k ozajstnému odstráneniu záťaže. Vždy, keď sa stavia nejaká časť, tak sa síce vyčistí, no škodlivé ropné látky sú už dávno rozptýlené do oveľa väčšieho územia.

Prichádza zmena, alebo aj nie

Pred pár rokmi sa podaril vyčistiť od gudrónov, čiže ropných kalov s vysokým obsahom kyseliny sírovej, kameňolom Srdce v Devínskej Novej Vsi a onedlho by sa mali začať práce aj na pozostatkoch po rafinérii Dubová, z ktorej pochádza gudrón pri obci Predajná.

Video na našom instagrame
https://www.instagram.com/tv/CbiOM5pKRi6/?utm_source=ig_web_copy_link

V poslednom čase v médiách tiež rezonovalo Chemko Strážske, kde sa už konečne začal zdĺhavý proces sanácie, čiže odstránenia záťaže. Tento závod do ukončenia svojej výroby vyprodukoval tisícky ton škodlivín vo forme PCB látok, ktoré prenikli do podzemných aj povrchových vôd, pričom je v ich prípade obzvlášť nebezpečné hromadenie v telách živočíchov, a teda aj človeka, vyvolávajúce špecifické druhy rakoviny.

Pre domácich bude istotne prínosné, že sa nové škodliviny nebudú dostávať do obehu. Uskladnenie rozpadnytých sudov do nových nádob je teda vítané. Ide však iba o vyčistenie takzvanej “ošipárne” a zvyšná časť areálu a priľahlý les na zásah stále čaká.

Existuje pritom oveľa viac miest, kde sa so sanáciou ešte ani nezačalo. Zmena teda prichádza len veľmi pomaly – a ani nie všade. Riešia sa iba najvypuklejšie problémy ako havária na odkalisku Dúbrava. Rozhodne sa veci nehýbu tak rýchlo, ako by sa mali.

Od druhej svetovej vojny ubehlo vyše 70 rokov, no my tu stále máme ropné látky z rafinérie v Trstenej v rieke Oravica v škodlivých úrovniach. V Horných Našticiach je zas nebezpečná skládka popolčeka obsahujúceho ťažké kovy – a mohli by sme ísť ďalej: skládka pri Veternej Porube, produktovod pri letisku Sliač, odkalisko Nižná Slaná…

Náš odkaz

Slovensko je týmto problémom naozaj pretkané a jeho ignorovaním sa mu nevyhneme. Ľuďom existencia rôznych skládok a odkalísk strpčuje život – ak nechcú mať zdravotné riziká, pitie vody zo studní či konzumácia zeleniny z danej lokality nepripadá do úvahy. Nehovoriac o častom smrade a neustálom strachu.

Človek si predsa nevyberá, do akého prostredia sa narodí. Nemal by si odpykávať trest za ľahostajnosť minulého režimu, ale aj ponovembrovej garnitúry voči životnému prostrediu. Pokúsme sa teda konečne zabezpečiť čisté životné prostredie pre všetkých ľudí. Je len na nás, ako sa zachováme a aký svet po nás zanecháme.

Tento cyklus odsúvania problémov musíme preťať. Aj my momentálne žijeme na dlh a nad pomery. Je to nefér a treba sa nad tým zamyslieť. Neznamená to “uťahovanie opasku” jednotlivca*ky, ako sa nám zelenú transformáciu snažia prezentovať tí, ktorí ešte nevstúpili do 21. storočia, ale určite to zahŕňa spájanie sa v mene požiadavky systémovej zmeny.

Rovnaký typ myslenia, ktorý nás doviedol k zamorenému územiu, nás vedie aj ku klimatickej kríze a nástroje, ktoré nám pomôžu prestať skládkovať, nám pomôžu vyvarovať sa aj následkom globálneho otepľovania, suchám a iným živelným pohromám. Zbavme sa potreby  odsúvať problém na ďalšie generácie. Začnime využívať postupy, ktoré nemajú nežiaduce vedľajšie účinky. Príroda nám nepatrí – musí tu ostať aj vtedy, keď tu už my dávno nebudeme.

Samuel Paulini a Veronika Tulkisová

Výskumná skupina environmentálna politika Mladí progresívci

Teraz najčítanejšie

Mladí progresívci

Sme Mladí Progresívci a Progresívkyne, mládežnícka organizácia Progresívneho Slovenska Chceme spájať mladých ľudí, ktorí chcú šíriť hodnoty slobody a tolerancie, aby nimi prispeli k zmene na Slovensku a preto sme sa rozhodli založiť si blog kde si budete môcť naše názory a vyjadrenia prečítať v rozšírených verziách ako na instagrame a facebooku. K týmto vyjadreniam pribudnú aj rôzne články na aktuálne témy od našich členov a členiek. Prajeme príjemné čítanie.