Verše o vojnovom utrpení žien a detí
Dve básne anglických poetiek z pred viac ako storočia, ktoré nám majú čo povedať aj dnes.
Chlapec tam vonku
Mary Webbová (1881 – 1927)
Vy, sily lásky, ak ste ešte hore
nad svetom, ktorý nenávisťou černie
a ako vždy v ňom trpí srdce verné,
keď iba pustota je na obzore,
ach, bedlite nad mojím chlapcom chrabrým,
(ľúbim ho, no dnes bahnom prediera sa) –
kým na zvítanie oheň zažnem zasa,
vy udržujte jasnú hviezdu nad ním!
Ešte aj rána tmavšie sú, než predtým.
Dajte mu vedieť vprostred tohto temna,
že čas sa vlečie rovnako aj pre mňa
a lampou lásky preňho stále svietim.
Pohľady na smrť, noci, v ktorých nespí,
a cnenie po domove konca nemá –
kiež pocíti, že plná osamenia
tu myslím naňho, čakám o ňom zvesti.
Vidím ho unavene pochodovať,
je taký mladý, vzácny v mojom žití,
vždy schopný jemne prejavovať city –
ten nežný úsmev, roztúžený pohľad.
A žiadna cesta nie je vzdialená dosť
pre myšlienku, čo ako vtáča v bese
búrky sa ponad divé more nesie
na miesta, kde sa nachádza jej radosť.
Nech robí čokoľvek a kdekoľvek je,
kým môj hlas hlce diaľka vzdorovitá,
kiež napokon ten dlhý pochod vedie
sem do bezpečia, kde sa so mnou zvíta!
Jún 1915
Charlotte Mewová (1869 – 1928)
Kto prvú ružu júna vníma teraz?
Strapaté dieťa s jasom v očiach azda dotkne sa jej jemne
na slnkom zaplavenom mieste, dnes vzdialenom pre nás
rovnako, ako od smelých hviezd okná mesta zatemnené.
Čím drobný jún je pre zrak obrovského sveta
čo temnie, lebo v tvárach je len bolesť, strach?
A čím je zlomený svet pre jún a to dieťa,
strapaté, s jasom v očiach, nevedomé v hrách?
Preložila Jana Kantorová-Báliková
