Denník N

Sankcie a ruská vina

Paradoxne však teraz nemáme väčšiu nádej ako nádej na metafyzickú vinu alebo nejakú jej obdobu, nech ju už nazveme akokoľvek, čiže niečo, čo by zmobilizovalo Rusov do tej miery ako podľa Karla Jaspersa tá niekdajšia Nemcov po Druhej svetovej vojne.

V súvislosti so sankciami proti Rusku sa objavuje otázka kolektívnej viny. Môže za to, čo sa deje na Rusku, bežný Rus, proti ktorému sú tieto sankcie taktiež namierené? Na túto otázku nie je možné odpovedať jednoducho áno alebo jednoducho nie. Ak by sme povedali áno, tak by sme sankcie považovali za morálne oprávnené, ak nie, tak by sme ich považovali za morálne neoprávnené. Ak sú sankcie trestom, tak sa máme právo pýtať týmto spôsobom, pretože predpokladáme, že nie sú trestom iba pre Putina, ale pre širší okruh ľudí okolo neho, ale v konečnom dôsledku pre všetkých. Inak povedané, uvaliť sankcie na Rusov je niečo ako zhadzovať finančné bomby na civilistov, uvaliť ich nepriamo do biedy.

Otázka je pritom úplne rovnaká ako pýtať sa, či mohol bežný Slovák za to, čo sa dialo za Slovenského štátu alebo za éry mečiarizmu so všetkými jej temnými dôsledkami. Mohol? Pravdepodobne mohol. Veď predsa tieto režimy priamo podporoval alebo bol ticho, nedostatočne sa ozýval proti, nevyužil všetko čo mal k dispozícii na to, aby vtedajšie dianie zastavil alebo naň upozornil tých druhých. A ak nevyužil všetko, potom môžeme vinu, ktorú azda cítil, považovať za oprávnenú a vinu, ktorú necítil, za chýbajúcu. Pretože to, na čom sa morálka láme je, do akej miery som ochotný aktivizovať sa v boji proti tomuto zlu. Vystáva otázka: Nasadil som proti tomuto zlu aj vlastný krk?

Ak som nenasadil, ak bojujem iba čiastočne, na polovicu, ak som za dobro, ale zároveň chcem uchrániť pred zlom svoju rodinu a beriem ohľad na iné okolnosti – čo mimochodom každý akosi chápe – tak predsa mám podiel na tom, čo sa deje a môj pocit viny je oprávnený. To je však stále iba vina individuálna, morálna, vina, proti ktorej sa ozýva svedomie človeka.

Čo však s princípom kolektívnej viny, o akom hovorí Karl Jaspers v Schuldfrage (1946)? Môže za to, čo sa deje v Rusku aj taký Alexej Navaľnyj? Takáto otázka sa na prvý pohľad zdá vyslovene paradoxná, ale my nevieme, čo ešte mohol alebo už nemohol urobiť, čo je apel na individuálnu vinu, ktorú nie sme schopní zhodnotiť zvonka. Napokon, Jaspers hovorí o metafyzickej vine, ktorá nie je v proporcionálnom vzťahu s tým, za čo by ju mal človek cítiť, respektíve za čo je v bežnom a správnom zmysle slova naozaj zodpovedný. Už len tým, že bol Nemec súčasťou nacistického Nemecka, mohol podľa Jaspersa v nejakom duchu za to, čo sa stalo, i keby sa nestrácal v anonymnom dave, ale priamo proti vtedajšiemu režimu konal. Jaspers to vysvetľuje vzájomným prepojením medzi ľuďmi, pocitom, ktorí medzi ľuďmi koluje z toho, čo sa okolo nich deje, napojením na ľudský vzťahový web. Je to skôr niečo ako participatiom mystique Luciena Lévy-Bruhla. Človek je proste súčasťou určitého diania, je v istom dejinnom a povedzme kolektívne psychologickom prúde. Avšak, aj keby cítil takúto vinu, nemožno ho predsa za to, čo sa deje, na jej základe viniť.

Táto vina – na rozdiel od individuálnej morálnej viny – nemá ani tak identifikovať to, čo človek urobil nesprávne, ale hlavne mobilizovať k zriadeniu nápravy, k zmene, ku konverzii, k vybudovaniu nového sveta, systému, kde sa to, čo sa deje teraz, už diať nebude. Povzbudzuje k individuálnej účasti na kolektívnom procese.

Uvaľovať sankcie na bežných Rusov je z morálneho hľadiska nesprávne. Z hľadiska vojenskej alebo politickej taktiky je to samozrejme legitímny krok, ale tu je reč o niečom jemnejšom. Za metafyzickú vinu – teda iba za to, že je Rus súčasťou putinovského Ruska – predsa nemožno nikoho trestať. Sankcia sa nemusí nutne interpretovať ako trest, ale ako nástroj, čo však nemení nič na podstate veci. Rus nerovná sa Putin, to je jasné aj morálke, ktorá krája sekerou, nie takejto, čo preparuje pavúčou pinzetou.

Paradoxne však teraz nemáme väčšiu nádej ako nádej na metafyzickú vinu alebo nejakú jej obdobu, nech ju už nazveme akokoľvek, čiže niečo, čo by zmobilizovalo Rusov do tej miery ako podľa Karla Jaspersa tá niekdajšia Nemcov po Druhej svetovej vojne. Spriechodnila totiž cestu k silnej demokracii. Napokon, havlovské ideály, ktoré menia svet kvôli pravde a láske, sú predsa metafyzickej povahy.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.