Denník N

Piesne skupiny Elán v nových úpravách na Novej scéne – muzikál Voda (a krv) nad vodou

Divadlo Nová scéna premiérovalo tento týždeň pôvodný slovenský muzikál Voda (a krv) nad vodou z autorskej dielne skupiny Elán, Jána Ďurovčíka a Petra Pavlaca. Ťažiskom muzikálu sú skladby skupiny Elán vzájomne poprepájané do príbehu.

Keď v polovici osemdesiatych rokov prišla producentka Judy Craymer s nápadom vytvoriť k najväčším hitom skupiny ABBA zjednocujúci príbeh tak, aby dovtedy samostatné texty ich piesní vytvorili jednoliaty a logický celok (dnes známy ako muzikál Mamma Mia!), inšpirovala tým aj mnohých ďalších, aby sa tiež pokúsili o niečo podobné.

V prípade muzikálu Voda a krv čo ma drží nad vodou autori konali zrejme v presvedčení, že podobné zadanie nebude až tak zložité a malo by sa podariť ho bez problémov zvládnuť. Výsledok, ktorý dosiahli, však hovorí o opaku.

Už v prípade spomínaného “ABBA muzikálu” to nebolo jednoduché a autori piesní Björn Ulvaeus a Benny Andersson najskôr vôbec nechceli producentke Judy Craymer udeliť súhlas na použitie svojej hudby. Obávali sa totiž, že v skutočnosti vôbec nebude možné vytvoriť fabulu, ktorá bude nesúrodé texty šlágrov prepájať nenásilným spôsobom a bude pritom logická. “Kým nemáte dobrú story a zápletku, do ktorej texty piesní perfektne zapadnú, nemá zmysel to vôbec robiť.” – povedali producentke.

Tá sa napriek skepticizmu autorov nevzdávala a hľadala námet a autora, ktorý by zadanie dokázal naplniť. Ukázalo sa však, že si s tým nevedela poradiť viac ako 10 rokov. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako jednoduchá vec, nebolo v skutočnosti vôbec jednoduché. Ak sú totiž piesne a ich texty verejnosti notoricky známe, nie je pre účely muzikálu vhodné do nich akokoľvek dodatočne zasahovať. Ťažisko ich vzájomného prepájania tak leží výlučne v hovorenom slove, na ktoré je ale v muzikáloch len veľmi limitovaný časový priestor.

Ako teda v čo najkratšom čase výstižnými dialógmi prepojiť to, čo spolu pôvodne nesúviselo? Situáciu komplikovalo, že Ulvaeus s Anderssonom ani po 10 rokoch neúspešného hľadania zápletky nezľavili z požiadavky, že v textoch piesní nesmú byť vykonané žiadne zmeny.

Dokonca bola vyhlásená súťaž o najlepší námet spojená s vyplatením odmeny (pretože samotný fakt, že sa výherca stane spoluautorom muzikálu nebol lákadlom – všetci totiž očakávali, že Mamma Mia bude mať životnosť tri mesiace a potom upadne do zabudnutia).

Až vďaka súťaži sa nakoniec v roku 2007 podarilo nájsť autorku – spisovateľku Catherine Johnson – ktorá dokázala úlohu splniť a priniesť náčrt spĺňajúci všetky kritériá. Súhlasili aj autori piesní, ktorí mali po celý čas právo veta.

Johnson bola poverená dopracovaním jednotlivých dialógov a začal sa konečne rodiť muzikál.

Björn Ulvaeus jej vtedy prízvukoval: “Príbeh samotný je oveľa dôležitejší než pesničky. Vôbec netreba vyberať najväčšie hity, máte k dispozícii katalóg 95 našich skladieb, vyberte si tie z nich, ktorými dokážete zápletku najlepšie podporiť. Ak to nebude sedieť, súhlas odvoláme”.

V tejto situácii Catherine Johnson potrebovala ďalšie dva roky na to, aby v rozpracovaných dialógoch zapadli všetky kolieska na správne miesta. Už z toho vidieť, že zadanie pospájať známe piesne do súdržného celku naozaj nie je ľahké.

Autori muzikálu Voda a krv čo ma drží nad vodou Ján ĎurovčíkPeter Pavlac pravdepodobne históriu komplikovaného vzniku libreta Mamma Mia! nepoznali, alebo ak ju aj poznali, tak si z nej nedokázali zobrať dostatočné ponaučenie. Preto sa zrejme domnievali, že zjednocujúci príbeh budú vedieť vytvoriť bez väčších problémov.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Lukáš Macek

A najmä zjavne vychádzali z presvedčenia, že celková zápletka nie je až natoľko podstatnou ingredienciou, aby sa s ňou nejako dlho zdržiavali, podstatné je len jednotlivé hudobné čísla nejako poprepájať. Nerobili si hlavu ani z kritérií a nárokov, ktoré si vytýčili Ulvaeus s Anderssonom.

V ponímaní Ďurovčíka a Pavlaca potom zjednocujúci príbeh nemusí byť ani logický, ani nenásilne spájajúci piesne a dokonca ich texty do neho ani nemusia vždy zapadať.

Okrem toho, že výsledná zápletka, ku ktorej sa takýmto prístupom dopracovali je nezmyselným gulášom nepravdepodobných životných situácií a celkom výstižne ju charakterizuje pojem “zlátanina”, autori libreta si ani nezadefinovali, či chcú inscenovať satiru, alebo či svoj príbeh myslia vážne.

Ak na satiru kladieme požiadavku, aby výsledok bol aj vtipný, tak uvedené spĺňa len veľmi krátka časť premiérovaného diela. Konkrétne, keď počas skladby Zlodej slnečníc, odohrávajúcej sa vo väzení, jednotliví väzni popisujú, prečo sa “neoprávnene” ocitli za mrežami. Táto pasáž je vydarená, pretože je zrejmé, že väzni úmyselne fabulujú nezmyselné a neuveriteľné historky, ktorých podstatou je, že naozaj majú byť nezmysené.

Avšak až nápadne pripomína obdobnú scénu z muzikálu Chicago.

Na to, aby sme na základe týchto niekoľkých minút mohli ako satirický označiť celý muzikál, je to bohužiaľ veľmi málo.

Na tých miestach, kde sa predloha pre zmenu tvári vážne (a kde je aj vystupovanie postáv na javisku v takomto duchu režírované), však autori divákom prezentujú rovnako nezmyselné a neuveriteľné zápletky, ako tie z väzenia, lenže tentokrát chcú, aby im divák uveril.

Dobrým príkladom úplnej rezignácie na hľadanie zmysluplného príbehu je skladba Zanedbaný sex, v ktorej dievčatá spievajú o nedostatku sexu v ich osobnom živote, čo je téma, ktorá naozaj vôbec nijako nesúvisí  s inscenovaným príbehom.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Na tomto mieste mi prichádzajú na myseľ Ulvaeusove slová prízvukované Catherine Johnson, aby nesiahala po najväčších hitoch, ale z katalógu 95 piesní skupiny ABBA si vybrala tie, ktorými dokáže zápletku podporiť.

Jednoducho, ak sa mi pesnička do príbehu nehodí, tak ju tam predsa nedávam. A ak ju tam z nejakého dôvodu predsa len musím za každú cenu mať, tak potom je lepšie otvorene priznať, že so samotným príbehom nemá žiadnu spojitosť a napríklad inscenovať, že hlavný hrdina si popri inej činnosti (súvisiacej s dejom) pustí rádio, kde daná pieseň dajme tomu zaznie. Bude tak aspoň zrejmé, že sa v danej chvíli nachádzame mimo hlavnej dejovej línie.

Tvorcovia však robia presný opak a snažia sa násilne dej ohýbať tak, aby sa do neho pesnička dala nejako natlačiť. To potom vedie ku krkolomným konštrukciám, kedy autori začínajú naznačovať, že nimi inscenovaný príbeh je aj o tom, že ľudia okolo nás sú zlí a zlo na planéte je zapríčenené aj nedostatkom sexu.

Nuž iste, takouto logikou môžete potom naozaj prepojiť úplne hocičo s úplne hocičím. Máte príbeh vymyslený hoci aj za päť minút a ide sa ďalej.

Hlavná hrdinka, ktorá je nešťastná, lebo má partnera vo väzení sa náhle odchádza zabávať do Prahy. A toto má akú logiku? Nuž zrejme len takú, že v danej chvíli je potrebné, aby zaznela pesnička o smrtke na Pražskom orloji a dej je potrebné do Prahy preniesť pod hocijakou zámienkou.

A tak vidíme, že piesne neznejú na podporu deja, ale dej je znásilňovaný a prispôsobuje sa potrebám inscenovať konkrétnu pieseň.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Niekedy zostáva rozum stáť, ako až hlboko dokázali tvorcovia klesnúť v schématickom prístupe k libretu. Predloha a réžia Jána Ďurovčíka neustále ponúka tzv. „oslie mostíky,“ ktoré majú slovne premostiť aktuálny dej k nasledujúcej pesničke.

A tak hlavný protagonista, akoby mimochodom, oznamuje na konci dialógu svojej priateľke: “Ty si taká moja sestrička z Kramárov,” aby v zápätí odštartovala pesnička s týmto názvom. A v zmysle šablóny skôr, než zaznie pesnička Zaľúbil sa chlapec, herci na javisku divákom oznamujú, že chlapec (Fero) sa zaľúbil.

Ak by pritom z inscenovania príbehu naozaj prirodzene vyplynulo, že sa Fero zaľúbil a o uvedenom bude hovoriť aj text nasledujúcej piesne, načo je potom potrebné publiku to ešte aj polopatisticky oznamovať? Prečo je potrebné otrocky všetko dovysvetľovávať? Ponechanie priestoru pre divácku inteligenciu je pre režiséra zrejme úplne neznámy pojem.

(Problém ale spočíva aj v tom, že z inscenovaného príbehu “zaľúbenie chlapca” žiadnym spôsobom prirodzene nevyplynulo, to je však tiež už len dôsledok úplnej nemohúcnosti réžie).

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Niektoré oslie mostíky až natoľko bijú do očí svojou absurdnosťou, že je ťažké ich vôbec komentovať. Ako napríklad keď tesne pred skladbou Amnestia na neveru Adam končí rozhovor s Terezou frázou: “Mala by si si udeliť amnestiu”. Ona nerozumie, akú amnestiu by si mala udeliť a tak Adam dovysvetľuje, že hovorí o nevere.

Odhliadnuc od toho, že amnestiu nikto nemôže udeliť sám sebe a odhliadnúc od toho, že amnestia sa neudeľuje ale vyhlasuje (udeľuje sa len individuálna milosť), krkolomnosť takéhoto spôsobu práce s textom vzbudzuje vážne pochybnosti o profesionalite autorov.

A ja sa na tomto mieste pýtam, toto je čo? Toto je kultúra hovoreného slova? Takto vyzerá vypointovanie situácie?  Nehraničí takáto kostrbatosť a neobratnosť dialógov až s amatérizmom? Alebo je autorom libreta jedno, čo predkladajú publiku?

Naštastie muzikál Voda a krv nad vodou prináša aj mnoho pozitívnych aspektov, pre ktoré sa určite oplatí ho vidieť. Pozitíva sa zväčša koncentrujú okolo jeho hudobnej stránky.

Na rozdiel od Mamma Mia!, kde sa do hudby a zvukovej podoby pôvodných piesní zasahovalo len minimálne, v tomto prípade boli jednotlivé elánovské hity nanovo prerobené a niektoré dokonca veľmi výrazne. Tento moment vnímam ako najväčší prínos celého projektu.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Je zvláštne a zároveň veľmi zaujímavé počuť staré známe elánovské melódie inak zarnažované, transponované do iných tónin a zahrané v iných tempách, pričom do viacerých z nich sú dokonca dokomponované vsuvky, ktoré čiastočne alebo aj úplne menia charakter pôvodných pesničiek.

Niektoré skladby sú rozpísané pre viac hlasov, prípadne znejú v ansámbloch, čím získali nový sound.

Piesne Čaba neblázniTuláci v podchodoch majú dokomponovaný nový záver a sú hudobne vypointované úplne iným spôsobom, než ako sme ich doposiaľ poznali.

Tanečnice z Lúčnice majú zase rytmickú vsuvku, ktorá taktiež podstatným spôsobom mení charakter piesne.

Autori na niektorých miestach upustili od jednoduchej AB formy. Napríklad nechali úvodnú časť piesne zaznieť tak, ako ju poznáme v origináli a pri druhej slohe sa z pôvodne rytmického hitu stáva pieseň pomalá, čím samozrejme získava aj novú atmosféru.

Všetky zrealizované hudobné zmeny sú skvelo premyslené a majú spoločnú charakteristiku – jednoduché pesničky dostávajú komplexnejšiu štruktúru. To, že sa autori takto pohrali s piesňami, je zásluha predovšetkým autora väčšiny úprav Václava Patejdla, ktorého zámerom bolo, aby hudobné kusy naozaj získali muzikálový charakter.

Netuším, či všetky zásahy pochádzajú naozaj len z Patejdlovej hlavy, avšak nakoľko nahrávania podkladov sa zúčastnil aj Ján Baláž (a spolu s ním ďalších päť muzikantov) predpokladám, že niektoré podnety k úpravám môžu byť zrejme iniciované aj Balážom.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Od napísania niektorých skladieb uplynulo viac ako 30 rokov a vidno, že ich autori sa hudobne za ten čas niekam posunuli.

Samozrejme, muzikál potrebuje iný typ hudobnej výstavby, než koncertné songy, napriek tomu pripisovať zmeny len snahe o príklon k muzikálovosti a nevidieť za tým, že autori hudby dozreli k náročnejšej tvorbe, by bolo chybou.

Prearanžovanie piesní je jednoduchšie ak nie ste ich autor. Od vlastnej tvorby nikdy nie je dostatočný odstup a “posvätná úcta” k šlágrom, ktoré sa výrazne presadili a s tým spojená obava do nich zásadnejším spôsobom zasahovať, može byť aj brzdou.

Pri aranžovaní cudzej hudby žiadna takáto “posvätná úcta” nebude hrať rolu a miera slobody a experimentovania bude oveľa väčšia.

Z tohoto hľadiska niektoré vykonané zmeny boli (možno aj z uvedených dôvodov) opatrnejšie, než by mohli byť. Na druhej strane, všetky vykonané zásahy boli kultivované. Ani raz som nemal pocit, že by bolo pôvodnej pesničke ublížené.

Repliky Joža Ráža teraz zaznievajú aj v podaní ženských hlasov. Spievať pasáže po Rážovi je veľkou výzvou, nakoľko jeho hlasový rozsah (a výšky) má len málokto. Jednotlivé piesne boli preto prispôsobované aktuálnym spevákom na mieru.

Premiéra priniesla vynikajúce spevácke výkony. V utorkovom obsadení nezaznel jediný nekvalitný výstup (hudobné a spevácke naštudovanie Ľubomír Dolný), pričom najviac vo mne zarezonovala citlivo a so skvelým frázovaním podaná a po technickej stránke dokonale zvládnutá pieseň Ja viem v interpretácii Jána Slezáka ako Adama. Bola zlatým klincom utorkového večera.

Silný dojem zanechala aj Natália Kóšová ako Tereza, spievala suverénne a s veľkou istotou, v závere mala priestor aj pre vlastné improvizácie – nie všetko, čo spievala, bolo naozaj predpísané. Improvizovala spôsobom, ktorý mal hlavu a pätu a s melódiou sa pohrávala dokonca aj v krkolomných výškach.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Michal Candrák ako Lukáš bol tiež vhodne obsadený, predviedol príjemne zafarbený lyrický hlas, ktorý je zaujímavým kontrastom k robustnejšiemu a rockovo znejúcemu Rážovi, takže skladby, ktoré všetci poznajú v Rážovej interpretácii chytili úplne iný nádych.

Do lyrickejších pasáží vedel Candrák svojim subtílnejším prejavom vložiť aj to, čo v podaní Ráža neraz chýbalo, naopak v rockovejších častiach spevák ťahal za o niečo kratší koniec. Candrák ale celkovo predviedol veľmi kultivované spievanie a aj po hereckej stránke bol presvedčivý.

Kvalitné spevácke výkony boli doprevádzané nápaditými choreografiami Jána Ďurovčíka. Tie boli slušne odtancované (hneď prvá z nich k pesničke Čaba neblázni doslova zaplavila javisko priehršťami energie a od začiatku nasadila vysokú latku), takže celkovo možno povedať, že k speváckej a tanečnej zložke nemožno mať najmenšie výhrady.

Divadlo Nová Scéna – Voda (a krv) čo ma drží nad vodou. Foto: Henrich Mišovic

Skupina Elán prispela do muzikálu aj novou skladbou s názvom Vinný aj nevinný. Výborná kompozícia z pera Václava Patejdla patrila počas premiérového večera k tým, ktoré zanechali silný dojem a jasne ukazuje, že aj po desiatkach rokov komponovania sa elánisti nevyčerpali a vedia stále prísť aj s novou kvalitnou hudbou.

Na YouTube je možné túto pieseň dohľadať v podaní Romana Tomeša doprevádzaného symfonickým orchestrom. Zrejme teda existuje aj vo verzii veľkej orchestrácie.

Idea oživiť populárne pesničky Elánu formou muzikálu je určite dobrá. Nie je najmenší dôvod, prečo by nemala rovnako fungovať pre akékoľvek populárne hity ktorejkoľvek známej kapely, ak tak dobre zafungovala v prípade skupiny ABBA. Lenže keď dvaja robia to isté, nemusí to nakoniec byť to isté.

Premiérovaný muzikál môže byť napriek všetkým výhradám komerčne úspešný. To, čo ho bude držať nad vodou, však nebude voda, ale práve elánovská hudba.

Pesničky kapely sú vo verejnosti široko obľúbené a vo vylepšenej verzii sa môžu stať zaujímavým lákadlom. Budú pevným pilierom, ktorý unesie aj ťažobu nevydareného príbehu.

Zľava Ján Baláž, Ján Ďurovčík, Václav Patejdl, Ingrid Fašiangová a Jozef Ráž na premiére muzikálu Voda (a krv) nad vodou. Foto: Lukáš Macek

Na záver sa natíska otázka: Prečo sa naša muzikálová scéna hemží nezmyselnými réžiami a hlúpymi príbehmi?

Možno aj preto, že ich stále vytvárajú tí istí ľudia. Azda by bolo načase dať priestor aj iným.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu