Sme silní a odhodlaní

Koncom roka 2014 dostal deväťročný Miško neustupujúce teploty. Krvné testy ukázali, že má veľmi nízky počet bielych krviniek a teda s jeho telom niečo nie je v poriadku. “Nejaký čas sme mali nádej, že sa to zlepší,” spomína mama piatich detí, Ukrajinka Anna Kőszeghy. “Chodili sme za hematológom na onkológiu do Dnipra a Záporižžia, poslali nás aj do špecializovanej detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjive. Snažili sa určiť jeho diagnózu, no tá sa v tom čase ešte naplno stanoviť zrejme ani nedala.” Keď sa jeho stav začiatkom roka 2015 ešte viac zhoršil, Annin slovenský manžel Albert zobral manželku a syna do Bratislavy. Miškova diagnóza znela: myelodysplastický syndróm.

Tisíc eur na deň

Po troch dňoch strávených na detskej klinike na Kramároch si Annu lekári pozvali na rozhovor. Tam ju už čakala pani primárka Transplantačnej jednotky kostnej drene. “Ako som počula názov toho oddelenia, stratila som všetku nádej. Myslela som, že takto chorý človek sa iba trápi a trápi a potom príde koniec. Neverila som, že sa Miško môže ešte vyliečiť. No pani primárka bola veľmi optimistická. A dokonca odber kostnej drene synovi robila lekárka, ktorá tiež pochádzala z Ukrajiny.” Keď potom Anna na oddelení stretávala mamy vyliečených detí, začala v uzdravenie syna naozaj veriť. Čakali ich však ešte ďaleko praktickejšie prekážky. “Miško tu nemal vybavený trvalý pobyt a teda nemal ani zdravotné poistenie. Za každý deň v sterilnom boxe na transplantačnej jednotke sme museli zaplatiť približne tisíc eur.” Po viac ako mesiaci hospitalizácie Annin manžel ako slovenský občan vybavil pre dieťa potrebné dokumenty. Rodina však za liečbu musela dovtedy zaplatiť približne tridsať tisíc eur, na ktoré si vzali úver. “Nebolo to v tom čase pre náš rodinný rozpočet vôbec jednoduché, ale mohli sme dopadnúť horšie. Často som na Ukrajine počula o zbierkach pre deti, ktoré na takúto liečbu v Taliansku, či Nemecku potrebovali vyzbierať až štvrť milióna eur. Vôbec si neviem predstaviť, ako by sme takú finančnú záťaž zvládli. Mali sme šťastie na Bratislavu – rodisko môjho manžela a na jej vynikajúcich špecialistov, ktorí sú na svetovej úrovni. Na čele s vtedajšou pani primárkou MUDr. Horákovou.” Transplantácia sa konala 5.mája a darkyňou kostnej drene bola mladá Slovenka – študentka medicíny Mária. Posttransplantačné komplikácie zdržali Miška s mamou v sterilnom boxe až do konca júla toho roku. Po celý čas liečby boli odtrhnutí od zvyšku rodiny. Ostatní súrodenci, manžel i starí rodičia zostali na Ukrajine.

Ťažké podmienky

Jedným z najväčších problémov ich domoviny bolo v tom čase dlhodobo podfinancované zdravotníctvo. “Lekári by aj radi robili od srdca, ale dostávali taký nízky plat, že sa z toho nedalo prežiť. Len si porovnajte – v Dnipre na detskej onkológii boli vtedy dve doktorky, jedna riaditeľka a možno štyri sestričky – prevažne študentky. A tridsať pacientov. Oddelenie nemalo dostatok financií, tak ich bolo treba prosiť od nás. Mali protokoly pre onkologických pacientov, aj nejaké lieky, aj dobrovoľníci nosili materiál. No tej podpory bolo málo. Za každou striekačkou a liekom sme museli behať do lekárne my rodičia.” Anna si spomína na mamičku s deväťročnou dcérkou, ktoré tam dochádzali na chemoterapiu. “Infúzne pumpy, ktoré by liečbu presne dávkovali, na oddelení nemali. Takže tá mamička pozerala na hodinky a strážila ako infúzia kvapká. Ešte aj dcérka jej radila, ako to má robiť.” Transplantácia krvotvorných buniek od nepríbuzného darcu sa v tom čase nerobila v žiadnom medicínskom centre na Ukrajine.

Jednotní

Anna je druhýkrát vydatá. V prvom manželstve zakúsila postavenie ženy, ktoré je pomerne časté v ukrajinskej spoločnosti. Na jej pleciach bola starostlivosť o malé deti i zabezpečenie kompletného chodu domácnosti. “Až v druhom manželstve som sa ocitla pod záštitou a ochranou muža, ktorý ma nekonečne miluje, rodinu podrží a tvrdo pracuje, aby sme mali lepšie podmienky pre život.” Hovorí, že dnes vojna prebudila v ukrajinských mužoch tie najlepšie stránky. “Hoci ženy na Ukrajine obvykle nedostávajú toľko komfortu, koľko by si zaslúžili, teraz sa chlapi ukázali v tom najlepšom svetle. Chcú dokázať, že sme slobodná krajina. Robia to pre nás, pre naše deti, pre našu budúcnosť. Aby sme neboli poddanými Ruskej federácie. Naozaj klobúk dole pred každým vojakom a chlapcom, ktorý išiel bojovať.” Spoločnosť podľa nej omladla. Mládež, ktorá po Oranžovej revolúcii v roku 2004 čoraz viac odchádzala študovať do zahraničia, priniesla domov demokratické hodnoty. Aj vďaka tomu sa nálada v spoločnosti zmenila. Mladí sa naučili cudzie jazyky a nezostali zaseknutí iba v ruskojazyčnom svete ovládanom cenzúrou a strachom, tak ako generácia jej rodičov. To sa teraz odrazilo na odvahe celého národa. “Nerozdelili len teritóriá, rozdelili celé rodiny. No i tak sme dnes jednotní. Čo sme mali predtým spoločné – napríklad nejaká kráska z internetu a ja, matka piatich detí? Nič. Dnes máme spoločnú túto tragédiu.”

Túžba vrátiť sa

Po vojne môže prísť ekonomický a technologický rast. Zničené závody by sa vďaka zahraničným investíciám mohli vybudovať nanovo a ďaleko ekologickejšie. Tak by sa mohli zlepšiť životné podmienky v krajine, ktorej vzduch i voda patria medzi najznečistenejšie v Európe. Ale môže sa stať aj horší scenár. “Možno Rusi celú Ukrajinu zrovnajú so zemou ako Mariupoľ. Ľudí budú zabíjať, zatýkať a zavedú represie,” obáva sa Anna. Po transplantácii býva s deťmi natrvalo v Bratislave a onedlho by sa mala stať občiankou Slovenskej republiky. Zostali, pretože v rodisku manžela našli svoj nový domov a Miško tu v prípade potreby dostane okamžite adekvátnu zdravotnú starostlivosť. No na svoju rodnú krajinu myslí stále a využíva každú príležitosť, aby ju navštívila. Jej manžel naďalej pracuje v Záporižžskom kraji a domov prichádza dva – tri razy za mesiac, na víkend. “Vždy, keď idem na Ukrajinu a vidím, čo všetko treba urobiť, hneď by som sa do toho pustila. Ale muž mi hovorí, že teraz je moje miesto tu, pri deťoch. A pri podnikateľských a sociálnych aktivitách, pomocou ktorých dokážem poskytovať pomoc omnoho efektívnejšie.” Tak Anna aspoň pomáha ukrajinským ženám, ktoré prišli hľadať útočisko na Slovensko. Hovorí, že najviac potrebujú jedlo. “Mamičky so škôlkarmi sú naozaj v nebezpečnej situácii. Môžu aj hladovať.” Dostanú príspevok niečo cez sto eur a potom musia ísť pracovať. No kým staršie deti sa do školy dostanú, tie mladšie do slovenských škôlok zobrať nechcú. Sú plné. Preto Anna viac ako kedykoľvek predtým cíti vďačnosť za každý prejav solidarity. “Veľká vďaka ľuďom Európy, ktorí ste ochotní podať pomocnú ruku. Či už pri záchrane jednej rodiny, ako sme to potrebovali my, alebo v rozsahu dnešnej tragédie celého ukrajinského národa. Sme silní a odhodlaní, no bez vašej podpory by sme tak odvážne bojovať so zlom nedokázali.”

Zuzana Vongrejová

foto: Anna Kőszeghy (druhá sprava) v týchto dňoch intenzívne pomáha ženám a deťom z Ukrajiny