Ruskí, ukrajinskí, slovenskí fašisti súčasnosti a potom tí nemeckí

Nenávisť a nevraživosť tu bola v Európe aj inde vo svete vždy v nejakej miere, sú záznamy o pogromoch, o nevraživosti voči Židom, Rómom, ale aj iným menšinám, ale našťastie svet pokročil a nedeje sa toľko násilia ako v minulosti. Nie všetci však tento prístup zdieľajú. Fašizmus je lákavý svojou silou, síce vedie k diktatúre a totalite, ale je uľahčením pre ľudí žijúcich v krivde, aby mohli ukázať na skupiny ľudí, ktoré nesú za niečo vinu, za problémy celej spoločnosti. Fašizmus v svojej podstate odporuje demokracii a humanizmu, odporuje pravým liberálnym aj konzervatívnym hodnotám, lebo má problém so slobodou ako takou ako aj so zodpovednosťou, keďže ju neustále prenáša celú iba na objekt svojej nenávisti.

Fašizmus v svojej podstate odporuje vývoju, lebo k vývoju je nutná reflexia, sebareflexia a tá je nemožná ak príčinou všetkých problémov je vždy iba niekto iný. Akokoľvek je lákavý, nedokáže riešiť reálne problémy, skôr ich iba vytvára, násobí a prehlbuje. Cestou fašizmu je násilie a vojna. A má schopnosť vzniknúť aj z demokracie, kým zaniknúť vie často iba porážkou, keď je porazený v hre, ktorú iniciuje, keď je porazení silou, keď je porazený vo vojne, ktorú inicioval.

Prvou, ale nie poslednou obeťou fašizmu je vždy spoločnosť, ktorá mu prepadne v miere ako mu prepadne. Fašizmus sám o sebe negeneruje odborníkov, ale udržiavateľov nevraživosti a nenávisti, ktorí hľadajú historický kontext pre nájdenie krívd ak im aktuálny kontext nestačí.

Tento článok chcem venovať aj Ukrajinskému fašizmu (viz. video v závere). Celá Ukrajina nebola fašistická, to však neznamená, že tam fašizmus neexistoval a nemal nejakú legitímnu rovinu, ktorú má aj na Slovensku, tá legitímna rovina je niekedy viac než len tolerancia.

Majdan oslobodil Ukrajinu, ale sloboda prináša slobodu všetkým, nie iba umierneným, to sme sa mohli naučiť aj od krajín blízkeho východu, keď sa k slovu dostalo Moslimské bratstvo či v Sýrii Islamský Štát. Sloboda neexistuje v nejakej nekonečnosti, poznáme predsa to príslovie, že sloboda jedného končí tam kde začína sloboda druhého, to však neplatí, keď si niekto uzurpuje moc hrubou silou, práve preto, že na demokraciu neverí, práve preto, že verí viac vlastnej akumulácii sily ako voľbám v ktorých sa môže vyjadriť demokraticky aj ten najväčší idiot s volebným právom.

Akú mieru slobody si teda zaslúžia fašisti v každej krajine na slobodné vyjadrenie, na legitimitu a toleranciu? Nemôžeme byť voči inej krajine kritickejší ako voči tej, ktorej sme občanom, ak chceme byť objektívni a nerozlišovať selektívne.

Aj vojna, ktorú začalo Rusko možno teraz na Ukrajine vygeneruje ešte väčší fašizmus aký na Ukrajine býval, tak ako Slováci vnímali dlho svoju historickí porobu zo strany Maďarov. Niektorí dokonca vnímali, že sa cítili ako odstrčení a zabudnutí brat zo strany Čechov. Dá sa ale prestíž vôbec dobiehať silou? Kedy, ktorý národ tým uspel? Koľko krát sa tým v posledných desaťročiach odpísali aj samotné USA?

Žiaden štát nezískal a nemá a asi ani nikdy nebude mať imunitu voči fašistickým tendenciám, ale môže sa s nimi v rôznej miere popasovať. Napríklad ako Nemci. Niežeby tam neexistoval ako súčasť spoločnosti, ale nie je natoľko tolerovanou a legitímnou súčasťou spoločnosti ako inde, práve aj pre ich historickú skúsenosť a reflexiu spoločnosti nad vinou ich predkov. Koľkým národom ale podobná reflexia chýba? Slovákom, Ukrajincom, Rusom, Turkom, Srbom…

Fašizmus bude vždy lákavý v časoch krízy, po revolúciách, po veľkých politických zmenách, v situáciách keď má spoločnosť viac problémov. Mať nepriateľa je vždy také lahodné východisko.

Dnes by som chcel poukázať na ten slovenský fašizmus a ukrajinský fašizmus, keďže posledné týždne, od vypuknutia vojny sa stále zastávam Ukrajiny ako obete a to že na Ukrajine bol fašizmus ma od toho neodrádza, tak ako by som sa zastával napadnutého Slovenska aj keď tu máme Kotlebovcov, Uhríkovcov a iných, aj takých, ktorí si nevedia historicky Tisa vynachváliť. Absolútne sa s ich fašizmom nestotožňujem, ale nestotožnil by som sa ani s tým, aby som im pripisoval násilie, ktoré nespáchali, nech ich od srdca vôbec nemusím. Lebo to prečo ich kritizujem sú ich postoje, ich činy, ale neodsudzoval by som ich na základe klamstiev, ktorých sa nedopustili. Doprial by som im ten luxus, ktorí fašisti tým, ktorých obviňujú nedoprajú. Súdil a kritizoval by som ich a bral na zodpovednosť za to čo môžu a tvrdia, nie za to čo nemôžu alebo nikdy netvrdili.

Fašizmus sa fašizmom nedá poraziť, aj keď fašizmus jedného národa vie vygenerovať väčšiu mieru fašizmu v národe druhom. Aj Hitler vnímal osud Nemcov ako nespravodlivý a dokázal ho predať spoločnosti v ktorej žil, dokázal zneužiť slabosť politikov ako Hindenburga a iných, dokázal si získať sympatie aj za hranicami. Ale ako to všetko dopadlo dobre vieme.

Pomôžem si citátom z českej wikipédie:
„Fašismus je označením typu politické ideologie, jejímiž typickými rysy jsou zejména autoritativní a vůdcovský princip, vypjatý nacionalismus, militarismus, sociální darwinismus, kult modernity, mládí a síly jakož i silná ekonomická role státu chápaného korporativisticky, v němž soukromé vlastnictví musí sloužit kolektivnímu prospěchu.“

Fašizmus potrebuje proste vygenerovať úspech silou, práve preto, že ho daná spoločnosť nedokázala vygenerovať inak. Voľa k fašizmu je vlastne nevedomé zvolenie k tomu, že daná spoločnosť nevedela vygenerovať svoj spoločenský úspech inak a toto je pre ňu cesta. Cesta, ktorá vedie cez nepriateľov viac ako cez rozvoj, cez rozvoj iný ako na poli sily, hlavne útočnej sily, ktorá má za cieľ zaútočiť podľa svojich možností na nejakú časť spoločnosti alebo aj na iný národ. Riešiť dôvody fašistov je zbytočné, lebo vždy sa ich nájde kvadrilión, ale uskutočnia sa až keď fašisti akumulujú dostatočnú moc aby mohli svoje plány realizovať.

Koľkí však postupom času začali s fašistami sympatizovať, keď prišli so sociálnymi témami, keď sa začali prezentovať ako ľudoví, národní. Stali sa v očiach očí garantom, bez odborného potenciálu naplniť. Odvolávali sa na kultúru svojho národa, ale pritom často kultúrny rozmer v ich prejavoch a znalostiach absentuje. Často sa oháňajú národnými hrdinami, ktorý by sa s nimi nestotožnili ako aj zločincami, ktorých zločiny sú ochotní prehliadať a zamlčovať, lebo vraj boli v prospech národa, pritom často obeťou tých zločinov boli rovnako občania národa, ktorého sa vraj zastávajú.

Idea fašizmu nie je ani tak systémová utópia, skôr je ako (falošná) hrdosť, ktorá na pozadí začína byť vnímaná ako nadradenosť, možno aj z pocitu akejsi nepísanej podradenosti, ktorú vyznávači fašizmu pociťujú. Keď sa vnímame ako sluha a chceme sa vnímať ako pán. Lenže cesta k tomu si panovať vedie cez úplne prijatie zodpovednosti za problémy a ich riešenie, nie iba cestou zvaľovania viny.

Toto sa musí naučiť zvládnuť veľa národov, aj slovenský aj ten ukrajinský, aj ten ruský. Nájsť cestu k úspechu, ktorý vedie cez inú cestu ako fašizmus. Každý národ sa musí naučiť postupne vzdávať legitimity, ktorú mu je ochotný uznať v rámci spoločnosti kde sa vyskytuje. Lebo naozajstné konzervatívne sily nevychádzajú z fašizmu, ale zodpovednosti a reflexie. Tak ako nie je žiadna sloboda pre fašizmus, lebo to nedáva ani logiku aby bola sloboda pre neslobodu.

Možno veľa ľudí túži byť bohatí ako Švajčiari, byť silný štát ako nejaká svetová veľmoc, ale to po čom by mali spoločnosti túžiť je duševná a duchovná vyspelosť, ktorá dovolím si tvrdiť vzniká v pluralite a nedokonalosti demokracie. V neustálom nenásilnom konflikte o reformy, kde nejaká časť ľudí verí, že formulovaná reforma zlepší svet, kým iná k tej istej veci znesie kritiku v prospech korekcie.

Mať zodpovednosť nie je to isté ako mať vinu, účelom zodpovednosti je vedieť zmeniť chybný prístup, nie niekoho potrestať a finálne odsúdiť. Odsudzujeme iba tých, ktorí porušujú zákony, za hrdelné zločiny končia vo väzbe. Nedostatok zodpovednosti je nutné „iba“ napraviť, vedieť premeniť problém na jeho úspešné riešenie. To sa nedá ak si o ňom budeme klamať. Svet nie je čiernobiely, aj keď niektoré veci sú zlé a iné zas dobré. Morálka nevzniká relativizovaním nevyhovujúcich skutočností, ale tým, že im dokážeme čeliť v plnom rozsahu. A k pravde sa dostanú najbližšie tí, ktorí sa zbavia čo najviac klamstiev, ktorým by chceli veriť a začnú reflektovať svet naozaj ako je, niekedy aj s tým všetkým čo sa im na prvý pohľad nemusí páčiť.

https://www.youtube.com/watch?v=dCNMtUH65YI