Denník N

Zvláda štát utečeneckú krízu?

Archív M. Sliacka, 2015: Kontrola opráv panelákových striech na východe Ukrajiny
Archív M. Sliacka, 2015: Kontrola opráv panelákových striech na východe Ukrajiny

Ako humanitárna pracovníčka som sa podieľala na pomoci pri viacerých humanitárnych krízach. Ešte som nevidela, aby to nejaký štát zvládal. Pretože každá kríza je iná, špecifická, so špecifickými problémami, ktoré sa každý deň menia. Nedá sa na ňu pripraviť. Kritizovať je veľmi jednoduché. Ale pomoci to neprospieva, práve naopak. Brzdí ju.

V roku 2015 som na Ukrajine dostala na starosť projekt zameraný na opravu rozstrieľaných striech. Zakrývali sme diery na strechách domov, aby cez diery nevtekala voda a sneh, od ktorých potom steny vlhli a plesniveli.  Opravovali sme v mestách, kde sa minimálne 6 týždňov nestrieľalo.

Keď sa musíte rozhodnúť

Uprostred apríla som prišla do mesta Slavjansk s jedným kufrom. V ňom som okrem osobných vecí mala projekt, podľa ktorého som za 6 mesiacov mala opraviť cca 600 striech domov a bytoviek. Zdalo sa mi to nemožné a pomerne komplikované. Ako budem hľadať tie domy? Ako urobím plán? Ako zabezpečím celú logistiku. Ako to všetko stihnem do zimy? Nemala som ani byt, ani sklad, ani zamestnancov. Iba skupinu dobrovoľníkov z cirkvi, ktorí už za posledný rok investovali veľa času a peňazí do pomoci iným.

Najviac ma desila predstava, že mám pripraviť tender na dodávku stavebného materiálu, ktorý by trval veľmi dlho. Možno aj do polovice leta… Jediná cesta, ako to celé stihnúť a nezničiť domy ešte viac, ako sa dalo, bolo obísť tender a dobrovoľníkov zamestnať. Rýchlo. A spoliehať sa na to, že mi to donor odpustí, keď uvidí, že opravených striech pribúda.

Cesta tu bola. Mohla som od jedného dodávateľa nakupovať do určitej sumy, ale ku každej objednávke budem navyše potrebovať 3 ponuky. A tak som sa do toho pustila touto cestou. Bola som si istá, že to bude efektívnejšie a rýchlejšie. A tak sme nakupovali materiál od všetkých dodávateľov stavebného materiálu vo všetkých okolitých mestách, v menších objemoch.

Okrem toho som všetkých robotníkov zamestnala a poistila. Hocikedy mohli z tej strechy spadnúť. Plus, stále tu bolo riziko streľby.

Kým sme čakali na materiál, opravovali sme strechy tým, ktorým organizácie stavebný materiál už dodali, ale spoliehali sa, že opravy urobia dobrovoľníci. Tí si už však nemohli viac dovoliť robiť zadarmo. Museli z niečoho žiť. A tak stál materiál na dvore, lebo babička, či dedko, ktorí potrebovali strechu opraviť, už na strechu nevládali vyliezť.

Bol to rizikový krok. Ak by som išla presne podľa pravidiel, mala som urobiť tender. Výsledok môjho rozhodnutia bol, že sme do začiatku zimy opravili takmer 900 striech domov a bytoviek (a rozšírili projekt o takmer 50%).

Keby sa do môjho rozhodnutia v roku 2015 pustili médiá, asi by som sa zosypala. Po dlhých pracovných šichtách, odrezaná od rodiny, kedy som nemohla s nimi stráviť ani prázdniny, či sviatky, by som musela dookola vysvetľovať svoje rozhodnutie. Asi by som sa zbalila a odišla domov. Na moje miesto by našli niekoho iného, čo by mohlo trvať niekoľko dní, ale aj týždňov. Nový človek by sa musel zorientovať, spraviť tender. Kým by sa začali realizovať prvé opravy, bola by jeseň. Jedno je isté. Tých opravených striech by bolo určite menej. Ak vôbec.

Prečo o tom píšem?

Počas humanitárnych kríz sa stáva, že sme akýsi náročnejší. Chceme od vlády, či mimovládnych organizácií, aby na počkanie urobili zázraky. Najlepšie v priamom prenose, pred kamerou. A tiež čo najekologickejší, najtransparentnejší a aby to urobili ideálne bez peňazí. Zadarmo.

Ale humanitárna pomoc by sa naozaj nemala podobať na reality show. Pretože jej to môže veľmi uškodiť. A táto humanitárna kríza ešte iba začala. Nepokazme to už na začiatku.

Stretla som veľa tých rodín, ktorým sme opravovali strechy osobne. Aj veľa takých, pre ktorých sme nemali už peniaze. Najdrahšia časť celej tej operácie bola logistika a personál.

Najhoršie je, keď pomôcť nemôžete 

Ale urobila by som to takto znovu. Pretože nie je nič horšie pre humanitárneho pracovníka, ako povedať človeku, ktorý potrebuje pomoc, že mu nemôžem pomôcť teraz, ale až o niekoľko dní, týždňov alebo mesiacov, keď splním celý administratívny proces. Skúste také niečo povedať človeku, ktorý prišiel takmer o všetko.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.