Denník N

Bojuj alebo uteč, alebo pomôž ostatným: ako strach a pocit spolupatričnosti prispievajú k prosociálnu správaniu počas pandémie

Klasická psychologická teória hovorí: keď sú ľudia v ohrození, buď bojujú, alebo utekajú. Môžu tiež zamrznúť, akoby boli paralyzovaní nebezpečenstvom. Naše výsledky však ukazujú, že ľudia, ktorí sa cítia ohrození, dokážu viac. Napriek riziku sa môžu správať prosociálne a pomáhať ostatným.

Hoci volanie rodine a priateľom so zámerom zistiť, ako sa cítia, nedokáže poraziť vírus, mnohí ľudia si dali záležať na tom, aby udržiavali kontakty a poskytovali emocionálnu podporu aspoň na diaľku. Iní zas nakupovali aj za druhých, čím zvyšovali riziko, že sa sami nakazia, a predsa dali prednosť bezpečnosti svojich blízkych. Mnohí obmedzovali svoje (fyzické) sociálne kontakty nad rámec opatrení, aby nešírili vírus vo svojom okolí, aj keď to pre nich znamenalo zvýšený pocit osamelosti.

Takže aj keď nás môže znepokojovať – a oprávnene – počet ľudí, ktorí nedodržiavali opatrenia počas pandémie, mali by sme si zároveň všimnúť, že neočakávane veľa ľudí ich nielenže dodržiavalo, ale dokonca dobrovoľne robilo o niečo viac: prispievalo k blahu iných. Prečo? Prečo venovali svoj čas a energiu uspokojovaniu potrieb ostatných ľudí, ak sa (z pochopiteľných dôvodov) mohli sústrediť iba na svoju vlastnú bezpečnosť? Prečo sa ľudia správali prosociálne? Odpovede na tieto zdanlivo filozofické otázky môžu mať dopad na spoločné dobro a  kvalitu nášho života v spoločnosti. Našťastie nám moderná sociálna psychológia poskytuje nástroje na systematické skúmanie otázok podobných tým, ktoré sme si kládli v našej novej štúdii nedávno publikovanej v Current Psychology.

Zastavenie pandémie alebo obmedzenie jej negatívnych dopadov možno považovať za problém verejných statkov (ang. public goods), teda takých, ktoré sú z princípu prospešné a dostupné pre všetkých, vrátane tých, ktorí k nim neprispievajú (podobne ako napríklad čisté ovzdušie alebo mestská zeleň). Aj keď si ľudia môžu uvedomovať, že dodržiavanie opatrení je pre spoločnosť prospešné za predpokladu, že ich dodržiava väčšina, stále sa u nich môže objaviť pocit, že sa môžu spoliehať na obetu iných a sami budú využívať iba výhody. My sme sa vo výskume zamerali na tých, ktorí sa nespoliehajú na iných, ale sami preberajú zodpovednosť za zastavenie pandémie a spokojnosť svojich blízkych.

Mnohé výskumy poukázali, že odpoveď na otázku, kto sú títo ľudia, sa môže skrývať v osobnostných črtách alebo emočných faktoroch ako aj v hodnotovom nastavení. V našom výskume sme preto skúmali, či osobnosť, altruizmus, kolektivizmus a orientácia do budúcna lepšie vysvetľujú, či sa ľudia správajú prosociálne v súvislosti s pandémiou COVID-19, v porovnaní s emocionálnymi faktormi (bezmocnosť a pocit ohrozenia). Aby sme získali komplexnejší obraz o prosociálnom správaní počas pandémie, naša štúdia skúmala správanie súvisiace s pandémiou nad rámec bežného dodržiavania opatrení – zahŕňala aj dobrovoľné správanie, ktoré hoci obmedzuje slobodu človeka, môže prispieť k blahu druhých. Napríklad poskytovanie emocionálnej podpory, obmedzovanie nadmerných nákupov pri ťažko dostupnom tovare, alebo obmedzovanie sociálneho života.

Z našich zistení vyplýva, že otvorenejší ľudia, ktorí nie sú hodnotovo zameraní iba na seba a súčasnosť – teda tí, ktorí sa preukázali ako zameraní na budúcnosť a altruisti pociťujúci silne väzby so spoločnosťou – boli práve tí, ktorí sa správali najviac prosociálnym spôsobom. Napriek tomuto zisteniu, pri skúmaní všetkých premenných sa ukázalo, že pri miere prosociálneho správania bol najpodstatnejším, rozhodujúcim faktorom pocit ohrozenia, a tesne za ním vertikálny kolektivizmus. Zdá sa teda, že k prosociálnemu správaniu ľudí prispieva pocit ohrozenia a uprednostňovanie blaha iných ľudí pred vlastným a obetovanie vlastného pohodlia pre dobro skupiny, s ktorou jednotlivec cíti silnú emočnú väzbu. Naopak, viaceré výskumy zistili, že ľudia ktorých lákajú autoritárske ideológie a hodnoty a nepovažujú sa za liberálne orientovaných, podstatne menej často cítili potrebu starať sa o ľudí vo svojom okolí.

Nakoľko sa ľudia správali počas pandémie prosociálne záviselo do veľkej miery od toho, či vnímali hrozbu, ktorú choroba predstavuje, ako vážnu, a od toho, či považovali blaho iných ľudí za rovnocenné so svojim vlastným. Dôležitosť našich zistení spočíva v tom, že vertikálny kolektivizmus má značný potenciál nielen zvyšovať dodržiavanie opatrení, ale aj podporiť všeobecnejšie prosociálne správanie. Inými slovami, ľudia, ktorí vnímajú COVID-19 ako hrozbu (či už pre seba alebo iných), sú vo všeobecnosti ochotnejší dodržiavať aj tie opatrenia, ktoré sú pre nich samých obmedzujúce. Možným dôvodom je, že nevyhnutné obmedzenie vlastného pohodlia vnímajú ako krok k „spoločnému dobru“. Odvolávanie sa na kolektivistické hodnoty by teda v konečnom dôsledku mohlo posilniť sociálne väzby a prispieť k blahu všetkých, ktorých pandémia zasiahla.

Zdá sa, že najefektívnejšou metódou zmierňovania negatívnych dôsledkov pandémie je vynakladať spoločné úsilie bez toho, aby sme čakali, že to niekto spraví za nás. Navyše je potrebné nielen vnímať situáciu ako ohrozujúcu, ale aj mať pocit, že naše správanie môže niečo zmeniť, že každý jeden príspevok k potlačeniu pandémie je v konečnom dôsledku príspevkom k spoločnému – teda aj nášmu – dobru a blahu. Zdá sa, že budovanie spoločnosti na zdieľaných hodnotách a podporovanie citlivosti na potreby druhých je tým úplne prvým a nevyhnutným krokom v úsilí o spoločné dobro.

Magdalena Adamus

Eva Ballová Mikušková

Vladimíra Čavojová

Teraz najčítanejšie